13134/87

COSTELLO–ROBERTS proti   SPOJENÉMU KRÁĽOVST VU   Rozsudok z 25. marca 1993   NEOFICIÁLNE ZHRNUTIE A OKOLNOSTI PRÍPADU   A. Základné skutočnosti   V septembri 1985 pani Costellová–Robertsová poslala sťažovateľa, vtedy vo veku   sedem rokov do neštátnej internátnej školy v Barnstapli, v okrese Devon. Škola mala   približne 180 žiakov, ktorých školské poplatky neboli platené z verejných fondov a   ktorí nedostali žiadnu priamu finančnú podporu od vlády.   V informačnom letáčiku školy bolo uvedené, že v škole sa dodržiava vysoký stu-   peň disciplíny, nebola však v ňom žiadna zmienka o používaní telesných trestov. Pa-   ni Costellová–Robertsová si nezisťovala žiadne informácie o disciplinárnom poriad-   ku školy a nevyjadrila hneď na začiatku svoje výhrady voči telesným trestom. Na   škole, o ktorú v tomto prípade ide, sa uplatňoval systém, v rámci ktorého sa telesný   trest uplatňoval po udelení piatich pokarhaní. Dňa 3. októbra 1985 sťažovateľ do-   stal piate pokarhanie za rozprávanie na chodbe. Predchádzajúce pokarhania boli   udelené za podobné správanie a raz za neskorú večierku. Po prediskutovaní prípadu   s kolegami sa riaditeľ školy rozhodol, že jedinou odpoveďou na nedostatok sťažova-   teľovej disciplíny, na ktorý ho už predtým riaditeľ školy trikrát upozornil, bude „vy-   biť“ ho teniskou s gumenou podrážkou trikrát po zadku cez nohavice. Sťažovateľa   o tom informoval 8. októbra.   Trest vykonal riaditeľ školy o tri dni neskôr, osem dní potom, ako Jeremy dostal   piate pokarhanie. Nikto iný nebol pritom prítomný. V konaní pred orgánmi Doho-   voru sťažovateľov zástupca tvrdil, že sťažovateľovi povedal, aby o svojom potrestaní   nehovoril rodičom, to však zástupcovia školy popreli. V každom prípade v liste svojej   matke s dátumom na poštovej obálke 21. októbra 1985 sťažovateľ napísal „príď a vy-   zdvihni ma, dostal som bitku“. V liste sa ďalej zmieňoval v mierne rozrušenom tóne   o „bitke“.   Dňa 4. novembra 1985 vedenie školy potvrdilo sťažovateľovej matke, že jej syn   bol takým spôsobom potrestaný. Podľa nej, čo však takisto vláda poprela, vedenie   školy spočiatku tento fakt popieralo.     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   Dňa 5. novembra pani Costellová–Robertsová napísala list správcom školy,   v ktorom vyjadrila svoje „znepokojenie“ a „značné obavy“ týkajúce sa používania ta-   kýchto „barbarských praktík“. Pripustila, že „vzrastajúce problémy“ sa začali objavo-   vať po prvom týždni semestra, a vyjadrila sa, že „sme dali jasne najavo pracovníkom   školy, že považujeme jeho (sťažovateľovo) správanie za dôsledok rozrušenia...“. Riadi-   teľ školy napísal 7. novembra ako odpoveď list predsedovi Správnej rady, v ktorom   vysvetľoval, že sťažovateľove problémy vznikli v dôsledku nedostatku jeho sebadis-   ciplíny — odmietal sa podriadiť autorite a jeho správanie narušovalo život osaden-   stva školy. Pani Costellová–Robertsová takisto napísala riaditeľovi školy list, v kto-   rom ho informovala, že si neželá, aby jej syna fyzicky trestali.   Dňa 16. novembra 1985 jej riaditeľ odpovedal takto:   „Z hľadiska Vašej zrejmej nespokojnosti so vzdelaním, ktoré Vášmu synovi na tejto škole   poskytujeme ... a Vašej požiadavky urobiť v prípade Vášho syna výnimku a oslobodiť ho   spod disciplinárnych pravidiel školy, ktoré akceptujú všetci ostatní rodičia žiakov našej   školy, sa javí ako najvhodnejšie preložiť Vášho syna na konci tohto semestra na inú školu.“   Sťažovateľova matka sa sťažovala na polícii niekedy v čase medzi 4. a 16. novem-   brom 1985, tam jej však bolo povedané, že v tomto ohľade nemožno začať podnikať   žiadne aktivity, keďže na tele dieťaťa nie sú viditeľné žiadne stopy násilia. Jej podnet   na Národné stredisko prevencie týrania detí bol vybavený podobným spôsobom.   Učitelia školy zaznamenali po vykonanom treste prakticky okamžité zlepšenie   správania sa sťažovateľa, domnievali sa však, že následný kontakt s rodičmi počas se-   mestrálnych prázdnin spôsobil v jeho správaní zmenu k horšiemu. Riaditeľ školy bol   toho názoru, že sťažovateľ svojich rodičov zavádzal príbehmi o týraní a podobných   praktikách, ktoré si „očividne vymyslel, ale ktorým jeho rodičia rovnako zjavne uverili“.   V mene sťažovateľa bolo v Štrasburgu prezentované, že sťažovateľ bol extrémne   rozrušený v dôsledku trestu, čo malo za následok premenu sebavedomého a spolo-   čenského sedemročného chlapca na nervózne a nespoločenské dieťa.   Vláda tvrdila, že podľa jej informácií akúkoľvek zmenu v správaní dieťaťa počas   jeho pobytu v škole možno oveľa pravdepodobnejšie pripísať jeho neschopnosti pri-   spôsobiť sa podmienkam internátneho života v škole ako uloženému trestu. Podľa   názoru vlády vyššie uvedená korešpondencia medzi matkou, správcami školy a riadi-   teľom školy odzrkadľovala problémy sťažovateľa s adaptovaním sa v prostredí školy.   Sťažovateľ odišiel zo školy v Barnstapli v novembri 1985 a nastúpil do novej   školy v januári 1986. Podľa dostupných správ sťažovateľ sa od svojho príchodu, keď   pôsobil nespoločenským, nervóznym a pomerne agresívnym dojmom, vo výraznej   miere upokojil.   B. Konanie pred Európskou komisiou pre ľudské práva   Sťažnosť podali Európskej komisii pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) v zmys-   le článku 25 Dohovoru proti Spojenému kráľovstvu 17. januára 1986 pani Wendy Cos-   tellová–Robertsová a jej syn Jeremy pre porušenie článku 3, 8 a 13 Dohovoru.   Sťažnosť, ktorú podala pani Wendy Costello–Robertsová, Komisia vyhlásila za   neprijateľnú a sťažnosť jej syna za prijateľnú. Vo svojej správe z 8. októbra vyslovila   väčšinou hlasov názor, že v prípade Jeremyho bol porušený článok 8 a článok 13, ale     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   nebol porušený článok 3. V ďalšom texte slovo „sťažovateľ“ bude preto označovať   iba Jeremyho.   Komisia postúpila prípad Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“)   7. decembra 1991.   VÝŇATOK Z ROZSUDKU   PRÁVNY STAV   I. ZODPOVEDNOSŤ ŽALOVANÉHO ŠTÁTU   25. Pán Costello–Roberts tvrdil, že spôsob, akým sa ním zaobchádzalo, znamenal   porušenie článkov 3 a 8 Dohovoru.   Hoci vláda pripustila, že štát vykonával v obmedzenej miere kontrolu a dohľad nad   nezávislými školskými inštitúciami, akou bola sťažovateľova, odmietla priamu zodpo-   vednosť za každý jednotlivý aspekt chodu týchto škôl — osobitne v otázkach disciplíny.   Preto treba najprv posúdiť, či skutočnosti namietané sťažovateľom môžu zalo-   žiť zodpovednosť Spojeného kráľovstva podľa Dohovoru.   26. Súd už opakovane rozhodol, že zodpovednosť štátu vzniká, keď porušenie práv   alebo slobôd uvedených v Dohovore je dôsledkom nesplnenia záväzku podľa článku 1   zabezpečiť tieto práva a slobody vo vnútroštátnom právnom poriadku každému, kto   patrí pod jeho jurisdikciu (pozri mutatis mutandis rozsudok Young, James a Webster   proti Spojenému kráľovstvu z 13. augusta 1981, séria A, č. 44, str. 20, ods. 49). Vláda   pripustila, že na účely tohto konania takýto záväzok zabezpečenia práv zaručených   článkami 3 a 8 žiakom nezávislých škôl skutočne existoval. Bez ohľadu na túto sku-   točnosť však vláda tvrdila, že zodpovednosť Spojeného kráľovstva nevznikla, pretože   ustanovením zákazu používania telesných trestov, ktoré nie sú odôvodnené alebo pri-   merané, anglický právny poriadok dostatočne zabezpečil dodržiavanie práv zaruče-   ných článkami 3 a 8 Dohovoru.   27. Súd v prvom rade poznamenáva, ako poukázal aj sťažovateľ, že štát má povin-   nosť zabezpečiť právo detí na vzdelanie podľa článku 2 Dodatkového protokolu.   Ustanovenia Dohovoru a jeho protokolov je potrebné vnímať a interpretovať vcelku   (pozri rozsudok Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen proti Dánsku zo 7. decembra   1976, séria A, č. 23, str. 26 a 27, ods. 52 a 54 a rozsudok Soering proti Spojenému   kráľovstvu zo 7. júla 1989, séria A, č. 48, str. 14, ods. 33). Úlohu súvisiacu s vnútor-   nou správou školy, ako napríklad disciplínu, nemožno vo vzťahu k vzdelávaciemu   procesu považovať len za okrajovú či podružnú (pozri mutatis mutandis rozsudok   Campbell a Cosans proti Spojenému kráľovstvu z 25. februára 1982, séria A, č. 48,   str. 14, ods. 33). Skutočnosť, že disciplinárny poriadok školy patrí pod právo na   vzdelanie, bola tiež uznaná, naposledy v článku 28 Dohovoru Organizácie Spoje-   ných národov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989, ktorý nadobudol platnosť   2. septembra 1990 a bol ratifikovaný Spojeným kráľovstvom 16. decembra 1991.   V spojení s právom dieťaťa na vzdelanie tento článok ustanovuje:   „2. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky opatrenia nevyhnutné na   to, aby sa disciplína v škole zabezpečovala spôsobom zlučiteľným s ľudskou dôstojnos-   ťou dieťaťa a v súlade s týmto Dohovorom.“     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   Po druhé v Spojenom kráľovstve neštátne školy pôsobia popri systéme verejné-   ho vzdelávania. Základné právo každého na vzdelanie je právo zaručené rovnako žia-   kom v štátnych ako aj v neštátnych školách, nepripúšťajúc žiadne rozdiely medzi ni-   mi (pozri mutatis mutandis už spomínaný rozsudok Kjeldsen, Busk Madsen a Peder-   sen, séria A, č. 23, str. 24, ods. 50).   Po tretie Súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že štát sa nemôže zbaviť zodpoved-   nosti delegovaním svojich záväzkov na súkromné právnické osoby alebo fyzické oso-   by (pozri mutatis mutandis rozsudok Van der Mussele proti Belgicku z 23. novembra   1983, séria A, č. 70, str. 14–15, ods. 28–30).   28. Preto v tomto prípade, ktorý sa týka konkrétnej oblasti, ktorou je disciplína   v školách, napriek tomu, že namietané porušenie bolo spôsobené konaním riaditeľa   neštátnej školy, v prípade, že sa preukáže, že toto konanie bolo nezlučiteľné s pod-   mienkami ustanovenými článkami 3 a 8 Dohovoru, môže založiť zodpovednosť   Spojeného kráľovstva podľa Dohovoru.   II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 3   29. Jeremy Costello–Roberts tvrdil, že telesný trest, ktorý mu bol uložený, predsta-   voval „ponižujúci trest“, ktorý bol v rozpore s článkom 3, podľa ktorého:   „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchá-   dzaniu alebo trestu.“   Tvrdil, že i napriek tomu, že použitie fyzickej sily voči jeho osobe bolo mierne,   týmto činom bola napadnutá jeho dôstojnosť a fyzická integrita. Vo svojom tvrdení   sa opieral predovšetkým o nesúhlasné stanoviská troch členov Komisie. Tvrdil, že   ponižujúci charakter tohto aktu bol ešte zvýraznený jeho nízkym vekom v čase uda-   losti (sedem rokov), skutočnosťou, že bol v škole len piaty týždeň, ponižujúcim   miestom, kde k potrestaniu došlo, neosobným a automatickým spôsobom, akým   bolo vykonané na základe sčítania poznámok za drobné prehrešky, a trojdňovým ča-   kaním od „rozsudku“ po jeho vykonanie.   Sťažovateľove tvrdenia vláda odmietla a väčšina členov Komisie ich neakceptovala.   30. Vo svojom rozsudku Tyrer proti Spojenému kráľovstvu z 25. apríla 1978 (séria   A, č. 26) Súd uznal, že telesný trest môže predstavovať útok na ľudskú dôstojnosť   a fyzickú integritu chránenú článkom 3. Ako sa však poukazovalo v odseku 30 spo-   mínaného rozsudku, na to, aby bol trest považovaný za „ponižujúci“ a porušujúci   článok 3, musí dosiahnuť určitý stupeň tvrdosti a musí byť v každom prípade odliš-   ný od zvyčajného stupňa poníženia, ktorý sa nevyhnutne spája s akýmkoľvek tres-   tom. Skutočne, z výslovného zákazu „neľudského“ alebo „ponižujúceho“ trestu usta-   noveného v článku 3 vyplýva, že existuje rozdiel medzi takýmto trestom a trestom vo   všeobecnosti.   Posúdenie tohto minimálneho stupňa tvrdosti záleží od okolností jednotlivého   prípadu. Do úvahy treba vziať také faktory, ako sú povaha a okolnosti trestu, spôsob   a metóda jeho výkonu, jeho trvanie, fyzické a mentálne následky a v niektorých prí-   padoch pohlavie, vek a zdravotný stav potrestaného (pozri rozsudok Írsko proti Spo-   jenému kráľovstvu z 18. januára 1978, séria A, č. 25, str. 65, ods. 162, už spomínaný   rozsudok Tyrer, séria A, č. 26, str. 14–15, ods. 29 — 30 a už spomínaný rozsudok Soe-   ring, séria A, č. 161, str. 39, ods. 100).     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   31. Okolnosti sťažovateľovho trestu možno odlíšiť od okolností trestu pre pána Ty-   rera, ktorý bol uznaný za ponižujúci v zmysle článku 3. Pán Costello–Roberts bol   mladý chlapec potrestaný v súlade s platnými disciplinárnymi pravidlami školy, kto-   rej bol žiakom. Tento trest pozostával z troch úderov po zadku cez nohavice s teni-   skou s gumenou podrážkou od riaditeľa školy bez prítomnosti svedkov (pozri odse-   ky 8 a 9). Naproti tomu pán Tyrer bol mladý muž odsúdený miestnym súdom pre   mladistvých na tri údery brezovým prútom po holom zadku. Tento trest bol vykona-   ný o tri týždne neskôr na policajnej stanici, kde ho držali dvaja policajti, kým tretí   vykonával trest, pričom sa prút pri prvom údere zlomil.   32. Sťažovateľ okrem obvyklých dôsledkov vyplývajúcich z opatrení takéhoto cha-   rakteru neuviedol žiadne dôkazy preukazujúce závažné alebo dlhotrvajúce následky   namietaného zaobchádzania. Trest, ktorý nespôsobuje takéto následky, môže stále   patriť pod článok 3 (pozri už uvedený rozsudok Tyrer, séria A,, č. 26, str. 16–17, ods.   33) za predpokladu, že za konkrétnych okolností prípadu dosiahne tento trest mini-   málne požadovanú úroveň tvrdosti. Hoci má Súd určité pochybnosti o automatickej   povahe trestu a trojdňovom čakaní pred jeho uložením, domnieva sa, že minimálna   miera tvrdosti sa v tomto prípade nedosiahla.   Preto sa nepreukázalo porušenie článku 3.   III. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 8   33. Sťažovateľ tvrdil, že tento telesný trest znamenal tiež porušenie článku 8 Doho-   voru, ktorý znie:   „1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia   a korešpondencie.   2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to   v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bez-   pečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepoko-   jom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“   Toto tvrdenie vláda odmietla, väčšina členov Komisie ho však podporila.   34. Táto väčšina sa odvolávala na ustálenú judikatúru orgánov Dohovoru, podľa   ktorej pojem „súkromný život“ zahŕňa fyzickú a morálnu integritu človeka (pozri   najmä rozsudok X a Y proti Holandsku z 26. marca 1985, séria A, č. 91, str. 11–13,   ods. 22–27). Zastávala názor, že ochrana fyzickej integrity jednotlivca zaručená člán-   kom 8 môže byť väčšieho rozsahu než podľa článku 3 a preto možno sťažovateľovu   sťažnosť posudzovať podľa oboch ustanovení.   35. Podľa stanoviska sťažovateľa cieľom trestu bolo uplatniť nátlak prostredníc-   tvom sily a zastrašovania, a to znamenalo zásah do morálnej, ako aj do fyzickej in-   tegrity. V škole sa chlapec pohyboval vo verejnej sfére, kde sa musel učiť rešpektovať   súkromie iných, a bol oprávnený požadovať rešpektovanie jeho vlastného súkromné-   ho života tak, ako to bolo uznané článkom 16 Dohovoru Organizácie Spojených ná-   rodov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989, a rovnako mal právo na dôstojné za-   obchádzanie s ním.   Toto právo bolo zaručené Dohovorom bez ohľadu na to, či si zaslúžil byť po-   trestaný, alebo — hoci to bolo popreté — či jeho rodičia dali súhlas na taký trest vo   všeobecnosti alebo súhlas na konkrétny trest „vybitím“, ktorý mu bol uložený.     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   36. Súd súhlasí s vládou, že pojem „súkromný život“ je široký a, ako rozhodol v prí-   pade Niemietz proti Nemecku zo 16. decembra 1992, séria A, č. 251–B, str. 11, ods.   29), nemôže byť predmetom vyčerpávajúcej definície. Opatrenia prijímané v oblasti   vzdelávania môžu za určitých podmienok ovplyvniť právo na rešpektovanie súkrom-   ného života (pozri mutatis mutandis rozsudok z 23. júla 1968 „Belgický jazykovedný   prípad“, séria A, č. 6, str. 33, ods. 7), nie však každý akt alebo opatrenie, ktoré nega-   tívne ovplyvňuje fyzickú alebo morálnu integritu jednotlivca, možno považovať za   porušujúce toto právo.   Disciplinárne opatrenie uplatnené v tomto prípade voči Jeremymu Costellovi–   –Robertsovi za sériu menej závažných porušení školských predpisov nedosiahlo pod-   ľa názoru Súdu taký stupeň tvrdosti, ktorý by odôvodňoval aplikáciu článku 3 (pozri   odsek 32), článku Dohovoru, ktorý sa výslovne týka trestov a predstavuje východisko   na posúdenie prípadu týkajúceho sa uplatňovania disciplinárnych opatrení v škole.   Súd nevylučuje možnosť, že sa môžu vyskytnúť prípady, keď článok 8 vo vzťahu   k disciplinárnym opatreniam bude poskytovať vyššiu mieru ochrany ako článok 3.   Aj po zohľadnení účelu a cieľu Dohovoru ako celku, ako aj skutočnosti, že vyslanie   dieťaťa do školy má do určitej miery nevyhnutne za následok zásah do jeho súkrom-   ného života, dospel však Súd k presvedčeniu, že namietané zaobchádzanie so sťažo-   vateľom mu nespôsobilo také negatívne následky na jeho fyzickej alebo psychickej   integrite, aby patrilo pod zákaz obsiahnutý v článku 8. Hoci toto rozhodnutie sa ne-   má rozumieť ako schvaľovanie pretrvávania uplatňovania telesných trestov ako sú-   časti disciplinárnych opatrení v školách, Súd dospel k záveru, že v tomto prípade ne-   bol porušený článok 8.   IV. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 13   37. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že v rámci Spojeného kráľovstva nemal k dispozícii účin-   ný prostriedok nápravy vo vzťahu k sťažnostiam podľa článkov 3 a 8 tak, ako to vy-   žaduje článok 13 Dohovoru, ktorý znie:   „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať   účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopus-   tili osoby pri plnení úradných povinností.“   V jeho stanovisku sa uvádza, že občianskoprávna žaloba pre ublíženie na zdraví by   bola zamietnutá z dôvodu, že trest v jeho prípade spĺňal podmienku odôvodnenosti   a primeranosti. Vychádzal z prípadu Y. proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom došlo   k ešte tvrdšiemu použitiu fyzickej sily a okresný súd považoval tento trest za plne v súla-   de so zákonom a vyjadril názor, že odvolanie dieťaťa by nemalo šance na úspech (pozri   rozsudok Súdu v tomto prípade z 29. októbra 1992, séria A, č. 247–A, str. 3, ods. 12).   Navyše relevantné vnútroštátne právo sa nezaoberalo otázkou, či uplatnenie takého   trestu bolo vôbec prípustné ani otázkou poníženia a zásahu do súkromia potrestaného.   38. Komisia dospela k záveru, že anglické právo neposkytovalo sťažovateľovi účinný   prostriedok nápravy tak, ako to požaduje článok 13. Odvolávala sa na prípad Y. a ta-   kisto na svoje stanovisko v prípade Maxine a Karen Warwick proti Spojenému krá-   ľovstvu [sťažnosť č. 9471/81, správa Komisie z 18. júla 1986, Rozhodnutia a správy   (Decisions and Reports 60), str. 18–19, ods. 94 — 102], v ktorých takisto prísnejšie   tresty ako trest ustanovený Jeremy Costellovi–Robertsovi okresný súd považoval za   neodporujúce zákonu.     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   39. Bez ohľadu na rozhodnutie Súdu, že nedošlo k porušeniu žiadneho práva zaru-   čeného článkami 3 a 8 Dohovoru, sa Súd za predpokladu, že sťažnosti podľa člán-   kov 3 a 8 možno považovať za „sporné“ v zmysle Dohovoru a v súlade so svojou ju-   dikatúrou (pozri okrem iného rozhodnutie Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu   z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, str. 23, ods. 52), musí zaoberať sťažovateľovým náro-   kom podľa článku 13. V súlade so svojím postojom, ktorý Súd vyjadril v odsekoch   30–32 a 36, sa Súd domnieva, že táto podmienka je splnená.   40. Súd v merite veci súhlasí so stanoviskom vlády, že sťažovateľ mal k dispozícii   účinný prostriedok nápravy, ak ide o sťažnosti pre porušenie článkov 3 a 8, a to z na-   sledujúcich dôvodov.   Po prvé nebolo spochybnené, že sťažovateľ mal možnosť iniciovať občiansko-   právne konanie pre ublíženie na zdraví a v prípade, že by v takomto konaní uspel,   anglické súdy by boli povinné primerane ho za uložený trest odškodniť.   Po druhé účinnosť prostriedku nápravy na účely článku 13 nezávisí od istoty   priaznivého výsledku (pozri posledné rozhodnutie v tomto ohľade rozsudok Pine   Valley Developments Ltd a iní proti Írsku z 29. novembra 1991, séria A, č. 222, str.   27, ods. 66) — v každom prípade nie je úlohou Súdu rozvíjať úvahy o tom, ako by   rozhodli anglické súdy, berúc do úvahy široký priestor na aplikáciu príslušných   štandardov, ktoré majú tieto súdy k dispozícii (pozri odsek 15 in fine).   Ak ide o argumenty sťažovateľa ohľadom všeobecnejšej otázky rozsahu rele-   vantného vnútroštátneho práva, Súd poukazuje na skutočnosť, že článok 13 nejde   tak ďaleko, aby zaručoval opravný prostriedok, na základe ktorého by bolo možné   napadnúť na vnútroštátnej úrovni priamo zákony štátu z dôvodu, že sú v rozpore   s Dohovorom alebo s inými rovnocennými vnútroštátnymi právnymi normami (po-   zri okrem iného rozsudok James a iní proti Spojenému kráľovstvu z 21. februára   1986, séria A, č. 98, str. 47, ods. 85).   Preto nebol porušený článok 13.   Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD   1. Rozhodol pomerom piatich hlasov k štyrom, že nebol porušený článok 3,   2. Rozhodol jednohlasne, že nebol porušený článok 8 ani článok 13.   Vyhotovené v anglickom a francúzskom jazyku a vyhlásené na verejnom pojed-   návaní v Budove ľudských práv v Štrasburgu 25. marca 1993.   Rolv RYSSDAL   predseda   Marc–André EISSEN   tajomník   V súlade s článkom 51 ods. 2 Dohovoru a pravidlom 53 ods. 2 Rokovacieho po-   riadku Súdu sú k tomuto rozsudku pripojené nasledujúce osobitné názory:   a) spoločný čiastočne nesúhlasný názor pánov Ryssdala, Vilhjálmssona, Matschera   a Wildhabera,   b) súhlasný názor Sira Johna Freelanda.   R. R.   M.–A. E.     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   SPOLOČNÝ ČIASTOČNE NESÚHLASNÝ   NÁZOR SUDCOV RYSSDALA, THÓRA VILHJÁLMSSONA,   MATSCHERA A WILDHABERA   Súhlasíme s názorom väčšiny, že Spojené kráľovstvo môže byť skutočne zodpo-   vedné podľa Dohovoru za uplatňovanie fyzických trestov v neštátnych školách. Zá-   kladné vzdelanie je v Spojenom kráľovstve rovnako povinné ako inde. V týchto ob-   lastiach štát musí vykonávať určitý stupeň kontroly nad nezávislými školami tak,   aby bolo zaručené dodržiavanie samotnej podstaty záruk obsiahnutých v Dohovore.   Štát nemôže preniesť správu väzníc na súkromný sektor a tým legalizovať uplatňo-   vanie telesných trestov v týchto väzniciach, rovnako ako nemôže povoliť ustanovenie   systému súkromných škôl, ktoré fungujú nezohľadňujúc záruky poskytované Doho-   vorom. Na druhej strane je zrejmé, že Dohovor ako taký nie je aplikovateľný v kaž-   dom ohľade na vzťahy medzi súkromnými osobami. Preto pôjde o posúdenie či a   v akom rozsahu súkromné školy musia rešpektovať ustanovenia Dohovoru, konkrét-   ne články 3 a 8.   Takisto súhlasíme s tým, že na posúdenie celého prípadu týkajúceho sa discipli-   nárneho opatrenia v škole je východiskovým bodom úvah článok 3. Ochrana sťažo-   vateľovej fyzickej integrity podľa článku 8 nie je širšia ako ochrana zaručovaná člán-   kom 3.   V tomto prípade nás však zaráža ritualizovaný charakter tohto telesného trestu.   Po trojdňovom odklade riaditeľ školy „vybil“ osamoteného a neistého sedemročné-   ho chlapca. Také potrestanie bezprostredne po prehrešku by snáď bolo akceptova-   teľné, no podľa nášho názoru oficiálny a formalizovaný spôsob potrestania bez pri-   meraného súhlasu matky bol pre sťažovateľa ponižujúci a porušil sa ním článok 3.   V tom čase sa zákony týkajúce sa telesného trestania vzťahovali na všetkých žia-   kov štátnych, ako aj na neštátnych školách v Spojenom kráľovstve. Zohľadňujúc vý-   voj v celej Európe bolo také trestanie vo vzťahu k žiakom postavené mimo zákona na   štátnych a na niektorých neštátnych školách. Keďže takéto tresty sa inde postupne   odstraňovali, musel byť tento spôsob trestania o to viac ponižujúci pre žiakov v tých   neštátnych školách, v ktorých uplatňovanie týchto trestov pretrvávalo.   Môžeme doplniť, že práva dieťaťa podľa článku 3 sa neznižujú vyvažovaním me-   dzi právami dieťaťa a právami matky. Rodičia žiakov školy v Barnstapli neboli dosta-   točne informovaní o používaní telesných trestov pri udržiavaní disciplíny.   SÚHLASNÝ NÁZOR SUDCU SIRA JOHNA FREELANDA   Pridal som sa k hlasovaniu, ktorým sa konštatovalo neporušenie Dohovoru. Ak   ide o články 3 a 8 Dohovoru urobil som tak predovšetkým preto, že akokoľvek mož-   no diskutovať o prijateľnosti pretrvávajúcej tolerancie k telesným trestom ako dis-   ciplinárnym opatreniam v niektorých, hoci nie všetkých, anglických vzdelávacích in-   štitúciách, táto otázka nebola predmetom posudzovania Súdu. Nebol som presved-   čený, že povaha, účel a následky trestu uloženého Jeremy Costellovi–Robertsovi boli     COSTELLO–ROBERTS proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   natoľko závažné, aby patrili pod rozsah ochrany, ktorú podľa môjho názoru zaruču-   jú tieto články. Už len z názorových rozdielov sudcov musí však byť zjavné, že tento   prípad stojí na rozhraní, a čo sa týka mňa, rád by som poukázal na pochybnosti Sú-   du ohľadom tohto trestu vyjadrené v predposlednej vete odseku 32 tohto rozsudku   a jeho prianie vyjadrené v odseku 36, že „toto rozhodnutie sa nemá rozumieť ako   schvaľovanie pretrvávania uplatňovania telesných trestov ako súčasti disciplinárnych   opatrení v školách“.