13163/87;13164/87;13165/87;13447/87;13448/87

VILVARAJAH a iní proti   SPOJENÉMU KRÁĽOVST VU   Rozsudok z 30. októbra 1991   NEOFICIÁLNE ZHRNUTIE A OKOLNOSTI PRÍPADU   A. Základné skutočnosti   Prvý sťažovateľ, pán Nadarajah Vilvarajah, narodený roku 1960 je občanom Srí   Lanky tamilskej národnosti. Pracoval ako predavač v obchode svojho otca v Paran-   thone, ktorý sa nachádza v severnej časti ostrova. Tvrdil, že bol dvakrát zatknutý ná-   mornými silami v marci a v apríli 1986 a že bol fyzicky napadnutý. Situácia v krajine   sa sústavne zhoršovala a bolo tu vážne ohrozenie, že príde o život. Preto v máji 1987   jeho otec zariadil, aby vycestoval do Spojeného kráľovstva. Dňa 12. júna 1987 požia-   dal p. Vilvarajah v Spojenom kráľovstve o azyl. Dňa 20. augusta 1987 bola jeho žia-   dosť o azyl zamietnutá a dňa 10. februára 1988 bol vrátený na Srí Lanku. Potom po-   dal jeho právny zástupca odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti   o azyl. Od svojho návratu na Srí Lanku bol p. Vilvarajah opätovne vypočúvaný a za-   držiavaný niekoľko hodín miestnou políciou. Dňa 13. marca 1989 bolo odvolaniu   proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl vyhovené a p. Vilvarajahovi bolo   povolené vrátiť sa do Spojeného kráľovstva 4. októbra 1989.   Druhý sťažovateľ, pán Vaithialingam Skandarajah, narodený roku 1958 je obča-   nom Srí Lanky a pochádza z Jaffny, ktorá sa nachádza na severe Srí Lanky. Dňa 2.   mája 1987 bol zaistený. Tvrdil, že bol zadržaný po dobu dvadsiatich hodín a že bol   mučený. Dňa 10. júna 1987 odcestoval do Londýna a požiadal v Spojenom kráľov-   stve o azyl. Jeho žiadosť o azyl bola zamietnutá 20. augusta 1987 a dňa 10. februára   bol vrátený na Srí Lanku. Potom podal jeho právny zástupca odvolanie proti   rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o azyl. Po návrate na Srí Lanku bol p. Skandara-   jah od 24. mája 1988 znovu zaistený a vypočúvaný. Bol podrobený zlému zaobchá-   dzaniu. Vyvíjali na neho sústavný nátlak, aby vypovedal a zastrašovali ho, že ak ne-   bude vypovedať, zatvoria ho navždy. Dňa 13. marca 1989 bolo odvolaniu proti roz-   hodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl vyhovené a p. Skandarajah sa mohol vrá-   tiť sa do Spojeného kráľovstva 4. októbra 1989.   Tretí sťažovateľ, pán Savaramuthu Sivakumaran, narodený roku 1966 je obča-   nom Srí Lanky a pochádza z Point Pedra, ktorý sa nachádza na severe Srí Lanky. V jú-     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   ni 1984 bol spolu s ďalšími Tamilcami zaistený. Boli fyzicky napadnutí, niektorí   z nich boli zastrelení a ich telá boli spálené. Pána Sivakumarana neskôr prepustili na   slobodu. V septembri 1984 bol p. Sivakumaran spolu s ďalšími tamilskými mužmi   znova zaistený. Po jeho prepustení rozhodol jeho otec, že musí opustiť Srí Lanku, pre-   tože je tu vážne nebezpečenstvo, že príde o život. Pán Sivakumaran pricestoval do   Spojeného kráľovstva 13. februára 1987 a požiadal v Spojenom kráľovstve o azyl. Dňa   16. februára 1987 bola táto jeho žiadosť zamietnutá a dňa 12. februára 1988 bol vrá-   tený späť na Srí Lanku. Potom podal jeho právny zástupca odvolanie proti rozhodnu-   tiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl. Po svojom návrate na Srí Lanku bol p. Sivaku-   maran opätovne zaistený a mučený približne každých päť dní. Vyzliekli ho donaha a   bili ho železnými tyčami, mučili ho elektrickými šokmi. Na slobodu ho prepustili 3.   októbra 1988, avšak 29. novembra 1988 bol opätovne zaistený. Jeho odvolaniu proti   rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl bolo nakoniec vyhovené a p. Sivaku-   maranovi bolo povolené vrátiť sa do Spojeného kráľovstva 4. októbra 1989.   Štvrtý sťažovateľ, pán Vathanan Navratnasingam, narodený roku 1970 je obča-   nom Srí Lanky, pochádza z Achelu a do školy chodil v Point Pedre, ktorý sa nachá-   dza na severe Srí Lanky. Tvrdil, že bol päťkrát zaistený vojenskými silami Srí Lanky a   to v roku 1983 na dobu jedného mesiaca, v roku 1984 na jeden deň, v roku 1985 je-   den týždeň, v roku 1986 na pol dňa a v roku 1987 na jeden a pol dňa. Bol fyzicky na-   padnutý a vyhrážali sa mu, že bude podrobený zlému zaobchádzaniu. Jeho staršie-   mu bratovi sa podarilo utiecť v januári 1986 do Francúzska, kde mu bol udelený po-   litický azyl. V januári 1987 zničila armáda dom jeho rodiny a odvtedy nevidel viac   svoju sestru ani matku. Dňa 15. januára 1987 bol spolu s otcom opäť zaistený a zdr-   žiavaný po dobu jeden a pol dňa. Po prepustení na slobodu zariadil jeho otec, aby   vycestoval do Londýna. Pán Navratnasingam pricestoval do Spojeného kráľovstva 13.   februára 1987 a požiadal v Spojenom kráľovstve o azyl. Dňa 17. februára 1987 bola   táto jeho žiadosť zamietnutá a dňa 12. februára 1988 bol vrátený späť na Srí Lanku.   Potom podal jeho právny zástupca odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho   žiadosti o azyl. Po návrate na Srí Lanku bol p. Navratnasingam opätovne zaistený   políciou. Bili ho opaskami a kopali ho asi pol hodinu. Potom ako bol zadržiavaný   celú noc ho prepustili na slobodu. Po prepustení bol pre zranenia, ktoré utrpel po-   čas zaistenia, hospitalizovaný po dobu približne jedného týždňa. Jeho odvolaniu   proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl bolo nakoniec vyhovené a p. Na-   vratnasingamovi bolo povolené vrátiť sa do Spojeného kráľovstva 4. októbra 1989.   Piaty sťažovateľ, pán Vinnasithamby Rasalingam, narodený roku 1961 je obča-   nom Srí Lanky a pochádza z mesta Manor Town, ktoré sa nachádza na severozápade   Srí Lanky. Jeho mesto bolo koncom roka 1986 sústavne bombardované a preto sa   kvôli svojej bezpečnosti ukrýval v džungli. Situácia sa sústavne zhoršovala a bolo tu   vážne ohrozenie, že príde o život. Mladí muži boli celkovo sústavne v ohrození, že   prídu o život. Preto sa rozhodol opustiť Srí Lanku. Dňa 19. marca 1987 priletel p.   Rasalingam na londýnske letisko Heathrow a požiadal v ten istý deň Spojené kráľov-   stvo o azyl. Listom z 1. septembra 1987 mu bolo oznámené, že jeho žiadosť o azyl   bola zamietnutá a dňa 12. februára 1988 bol vrátený na Srí Lanku. Potom podal je-   ho právny zástupca odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl.   Po svojom návrate na Srí Lanku mal p. Rasalingam problémy, pretože nemal preu-   kaz totožnosti. Napriek tomu sa mu podarilo uniknúť pred zatknutím počas mno-   hých prehliadok polície. Keď sa dozvedel, že jeho otec a brat boli zaistení, utiekol do   Francúzska. Jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl bo-   lo napokon vyhovené a p. Rasalingamovi bolo povolené vrátiť sa do Spojeného krá-   ľovstva 28. augusta 1989.     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   B. Konanie pred Európskou komisiou pre ľudské práva   Páni Vilvarajah, Skandarajah, Sivakumaran, Navratnasingam a Rasalingam (ďa-   lej len „Vilvarajah a iní“) podali sťažnosť Európskej komisii pre ľudské práva (ďalej len   „Komisia“) 26. augusta 1987 a 15. decembra 1987. Vo svojich sťažnostiach namietali,   že ako mladí Tamilci, mali vážne dôvody báť sa, že budú podrobení perzekúciám,   mučeniu, svojvoľnej poprave alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu   v rozpore s článkom 3 Dohovoru.   Dňa 7. júla 1989 vyhlásila Komisia sťažnosť pre porušenie článku 3 Dohovoru   za prijateľnú. Komisia vyjadrila vo svojej správe z 8. mája 1990 názor:   — siedmimi hlasmi ku siedmim s rozhodujúcim hlasom predsedu, že nebol poru-   šený článok 3 Dohovoru,   — trinástimi hlasmi k jednému, že bol porušený článok 13 Dohovoru .   Prípad postúpila Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) Komisia   11. júla 1990 a 16. júla 1990 vláda.   VÝŇATOK Z ROZSUDKU   PRÁVNY STAV   I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 3   101. Sťažovatelia namietali, že ich vysťahovanie na Srí Lanku vo februári 1988 bolo   neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním v rozpore s článkom 3 Dohovoru podľa   ktorého:   „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchá-   dzaniu ...“   A. Aplikovateľnosť článku 3 Dohovoru   na prípady vyhostenia   102. Súd konštatuje, že zmluvné štáty majú podľa ustálených princípov medzinárod-   ného práva, hoci sa musia podriadiť ich zmluvným záväzkom vrátane článku 3, prá-   vo kontrolovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov (pozri okrem iných zdrojov roz-   sudok Moustaquim z 18. februára 1991, séria A, č. 193, str. 19, odsek 43). Súd tiež   poznamenáva, že právo na politický azyl nie je zahrnuté ani v Dohovore, ani v Proto-   koloch k nemu. Uvedené bolo potvrdené viacerými odporúčaniami Parlamentného   zhromaždenia Rady Európy o práve na azyl [pozri odporúčanie 293 (1961), Texts   Adopted, trináste riadne zasadnutie, 21 — 28. september 1961, a odporúčanie 434   (1965), Yearbook of the Convention, 1965, zv. 8, str. 56–57 (1965) a následné rezolúcie a   deklarácie Výboru Ministrov (rezolúcia 67 (14)), Yearbook of the Convention, 1967, zv.   10, str. 104 — 105, deklarácia o územnom azyle, prijatá 18. novembra 1977, Collected   texts, vydanie 1987, str. 202)].   103. V rozsudku Cruz Varas z 20. marca 1991 Súd uviedol, že vyhostenie žiadateľa   o azyl zmluvným štátom môže nastoliť otázky vo vzťahu k článku 3 a teda založiť     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   zodpovednosť tohto štátu podľa Dohovoru, ak boli predložené závažné dôvody ve-   dúce k presvedčeniu, že dotknutá osoba je vystavená v krajine návratu reálnemu rizi-   ku mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (séria A č. 201, str. 28,   odseky 69 a 70).   B. Aplikácia článku 3 vo svetle okolností   konkrétneho prípadu   1. Argumenty, ktoré odzneli pred Súdom   104. Sťažovatelia tvrdili, že v čase ich vyhostenia na Srí Lanku existovali vážne dôvo-   dy vedúce k presvedčeniu, že dotknutá osoba bude v krajine návratu vystavená reál-   nemu riziku mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. Spochybnili ar-   gument, že pri posudzovaní tejto otázky má byť braný do úvahy verejný záujem. Od-   volávali sa na to, že na Srí Lanke sa od septembra 1987 zhoršili bezpečnostné pod-   mienky a tiež na to, že rôzne organizácie vyslovili veľké obavy vo vzťahu k ich vyhos-   teniu. Navyše tvrdili, že boli vystavení väčšiemu riziku neľudského zaobchádzania   ako zvyšok populácie Srí Lanky, ak sa vezmú do úvahy ich skúsenosti s neľudským   zaobchádzaním v minulosti a skutočnosť, že hlavne mladí Tamilci mužského pohla-   via boli vystavení riziku zadržania zo strany bezpečnostných síl kvôli podozreniu, že   sú sympatizanti radikálov. V prípade štvrtého a piateho sťažovateľa sa toto riziko   zvýšilo, odvtedy ako sa vrátili na Srí Lanku bez preukazov totožnosti.   Na podporu svojich tvrdení uviedli, že po ich návrate na Srí Lanku boli traja   z nich zadržaní bezpečnostnou službou a následne boli mučení a podrobení inému   neľudskému zaobchádzaniu (odseky 28 — 29, 43 a 56). Okrem toho odvolací orgán   dodatočne zistil, že v čase, keď minister vnútra prijal rozhodnutie, sťažovatelia mohli   mať odôvodnenú obavu z prenasledovania a mal im byť udelený azyl (pozri odsek 71).   105. Podľa vlády je pri určovaní zodpovednosti štátu potrebné zohľadniť požiadavky   všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavky ochrany základných ľudských práv.   Dôsledkom skonštatovania porušenia článku 3 by v tomto prípade bolo, že všetky   osoby v analogických situáciách, teda vystavené riziku, ktoré vyplýva z občianskych   nepokojov v štáte v ktorom žijú, majú právo nebyť vyhostení. S tým súvisiace opráv-   nenie na vstup potenciálne veľmi početnej skupiny osôb by bolo spojené s očakáva-   ním závažných sociálnych a ekonomických dôsledkov.   Podľa vlády nevyzeralo, že by bol niektorý zo sťažovateľov zvlášť vystavený rizi-   ku. Riziko bolo predovšetkým náhodné a identické s tým, ktorému sú vystavení   mnohí ďalší mladí muži v analogickom postavení, v situácii, keď sú v štáte občian-   ske nepokoje. Toto riziko vyplývalo zo všeobecnej situácie na Srí Lanke a vzťahovalo   sa na všetkých civilistov. Vo februári 1988 sa situácia na severe a západe ostrova zlep-   šila, o čom svedčil aj program dobrovoľnej repatriácie tamilských utečencov vypra-   covaný Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).   Vláda v prípade sťažovateľov starostlivo posudzovala všetky relevantné informá-   cie a vznesené požiadavky. Z vyššie uvedených okolností vláda vyvodila, že sťažovate-   lia nepreukázali dostatočne vysoký stupeň rizika neľudského zaobchádzania a dos-   tatočne zreteľnú príčinnú súvislosť medzi vyhostením a neľudským zaobchádzaním,   ku ktorému malo dôjsť. Rozhodnutie o ich vyhostení nemôže byť považované za   prehnané alebo svojvoľné.     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   106. Väčšina členov Komisie dospela k analogickému záveru: podľa nej všeobecná   nestabilita na Srí Lanke spôsobila, že všetci civilisti v určitých oblastiach boli vysta-   vení riziku a že u sťažovateľov nebolo po ich návrate vo februári 1988 toto riziko   väčšie.   2. Skúmanie sporných otázok Súdom   a) Všeobecný prístup k stanoveniu rizika neľudského zaobchádzania   107. Vo svojom rozsudku Cruz Varas Súd uviedol nasledujúce princípy relevantné   pre posúdenie rizika neľudského zaobchádzania (séria A, č. 201, str. 29 — 31, odseky   — 76 a 83):   1) Pri rozhodovaní, či boli predložené závažné dôvody vedúce k presvedčeniu, že   existuje reálne riziko zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru,   Súd posudzuje na základe všetkých materiálov, ktoré mu boli predložené alebo,   ak je to nevyhnutné na základe materiálov získaných proprio motu (pozri rozsu-   dok z 18. januára 1978 Írsko proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 25, str. 64,   odsek 160).   2) Okrem toho zodpovednosť štátu podľa článku 3 v prípadoch tohto typu je za-   ložená aktom, ktorý vystavuje osobu riziku zlého zaobchádzania. Existencia to-   hoto rizika musí byť v prvom rade preukázaná skutočnosťami, ktoré boli alebo   mali byť zmluvnej strane známe v čase vyhostenia. Uvedené však nebráni Súdu   brať do úvahy neskoršie informácie, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili spôsob,   ktorým dotknutá zmluvná strana posúdila odôvodnenosť obáv sťažovateľa.   3) Aby mohlo byť zlé zaobchádzanie posudzované v súvislosti s článkom 3, musí   dosiahnuť minimálnu úroveň závažnosti. Vytýčenie tohto minima je relatívne,   stanovuje sa vo svetle okolností konkrétneho prípadu.   108. Preskúmanie existencie rizika zlého zaobchádzania, ktorým by bol porušený   článok 3 v relevantnom čase Súdom, musí byť nevyhnutne precízne majúc na zreteli   absolútny charakter článku 3 a skutočnosť, že tento článok predstavuje jednu zo zá-   kladných hodnôt demokratických spoločností, ktoré tvoria Radu Európy (pozri roz-   sudok Soering zo 7. júla 1989, séria A č. 161, str. 34, odsek 88). Z vyššie uvedených   princípov vyplýva, že posudzovanie problému musí byť v tomto prípade zamerané   na predvídateľné následky vyhostenia sťažovateľov na Srí Lanku, zohľadňujúc vše-   obecnú situáciu na ostrove vo februári 1988, ako aj na ich osobné pomery.   b) Posúdenie otázky, či boli sťažovatelia vysťahovaním vystavení   reálnemu riziku neľudského zaobchádzania   109. Zo správy Komisie a stanovísk sťažovateľov a vlády vyplýva, že vo februári 1988   sa situácia na severe a západe ostrova, ktoré boli nepokojmi najviac postihnuté, zlep-   šila. Indické mierové zbory (IPKF) odvolali v súlade s Dohodou z júla 1987 sinhalské   bezpečnostné sily z tohto územia a hlavná bitka v Jaffine skončila.   Rozsiahle časti územia ostali bez nepokojov, občasné boje však stále prebiehali   medzi jednotkami IPKF a tamilskými radikálmi na severe a západe Srí Lanky, preto-   že títo neprijali vyššie uvedenú Dohodu. V týchto oblastiach bolo stále riziko násilia   a riziko, že civilisti môžu byť zatiahnutí do boja (pozri odseky 74 — 75).   110. Program dobrovoľnej repatriácie vytvorený UNHCR, ktorý sa začal na konci de-   cembra 1987 ale poskytuje evidentný dôkaz o tom, že vo februári 1988 sa situácia     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   dostatočne zlepšila a to umožnilo repatriáciu početnej skupiny Tamilcov na Srí Lan-   ku napriek tomu, že občianske nepokoje pretrvávali. Zdá sa, že mnohí ďalší sa sem   vrátili za svoje vlastné prostriedky.   111. Dôkazy poskytnuté Súdu týkajúce sa zázemia sťažovateľov v kontexte všeobec-   nej situácie na Srí Lanke nepreukazujú, že osobné pomery sťažovateľov boli o niečo   horšie ako všeobecné pomery ostatných mladých Tamilcov, ktorí sa vrátili do svojej   krajiny. Konjunktúra ostala nestabilná, boli vystavení určitému riziku, že budú zadr-   žaní a bude s nimi zle zaobchádzané, k čomu už pri niektorých z nich v minulosti   došlo (pozri odseky 10, 22 a 33). Avšak za uvedených okolností iba možnosť zlého   zaobchádzania nie je postačujúca na to, aby bol porušený článok 3.   112. Sťažovatelia tvrdili, že druhý, tretí a štvrtý z nich boli vystavení po návrate ne-   ľudskému zaobchádzaniu (pozri odseky 28 — 29, 43 a 56). Ich prípad však neobsa-   hoval žiadnu osobitnú rozlišovaciu črtu, ktorá by dovolila ministrovi predvídať, že   k tomu dôjde.   113. Vysťahovanie štvrtého a piateho sťažovateľa bez preukazu totožnosti je navyše   kritizované za to, že sa ním skomplikoval ich pohyb z dôvodu početných kontrolných   stanovísk, ktoré boli vytvorené armádou. Aj napriek tomu nemožno povedať, že by ich   iba tento fakt vystavil reálnemu riziku zaobchádzania nezlučiteľného s článkom 3.   114. Súd kladie dôraz na vedomosti a skúsenosti orgánov Spojeného kráľovstva, kto-   ré preštudovali spisy veľkého počtu srílanských žiadateľov o azyl, z ktorých mnohí   obdržali povolenie na pobyt, a na skutočnosť, že minister vnútra posudzoval pozor-   ne individuálny prípad každého sťažovateľa vo svetle obsiahlej dokumentácie o situ-   ácii panujúcej na Srí Lanke a o osude tamilskej komunity na ostrove (pozri už spo-   mínaný rozsudok Cruz Varas, séria A, č. 201, str. 31, odsek 81 a odseky 5, 17, 34, 46,   57, 77 — 79 a 97).   115. Tieto úvahy vedú Súd k záveru, že neexistovali závažné dôvody vedúce k pre-   svedčeniu, že návrat sťažovateľov na Srí Lanku vo februári 1988 ich vystavil reálne-   mu riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3.   116. V súlade s vyššie uvedeným článok 3 nebol porušený.   II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 13   117. Sťažovatelia ďalej namietali, že nemali v Spojenom kráľovstve k dispozícii efek-   tívny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 3, garantova-   ný článkom 13, podľa ktorého :   „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať   účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopus-   tili osoby pri plnení úradných povinností.“   118. V podaniach sťažovateľov je uvedené, že pri súdnom preskúmaní súdy kontro-   lujú iba spôsob akým bolo vydané rozhodnutie ministra vnútra a nie jeho podstatu.   Sťažovatelia nezistili, či rozhodnutie ministra vnútra bolo správne v posúdení rizika,   ktorému boli sťažovatelia vystavení. Navyše súdy stále tvrdili, že keď preskúmávajú   rozhodnutia ministra nechcú nahrádzať ministrov pohľad na vec svojim názorom.   Podľa sťažovateľov by súdne preskúmanie mohlo predstavovať efektívny prostrie-   dok nápravy, ak by skutočnosti neboli sporné a základný problém by spočíval v tom, či   rozhodnutie nebolo také, že by ho žiaden rozumný minister nemohol vydať — ako     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   v prípade Soering (rozsudok zo 7. júla 1989, séria A, č. 161). Avšak v tomto prípade to   tak nebolo, pretože ich spor s ministrom spočíval v tom, či budú po ich vysťahovaní na   Srí Lanku vystavení riziku alebo nie.   119. Komisia mala ten istý názor, podľa nej súdy v prípadoch azylu musia overiť dô-   vodnosť obavy žiadateľov z prenasledovania.   120. Podľa vlády proces súdnej kontroly predstavuje efektívny prostriedok pre sťažo-   vateľov, ktorí namietajú porušenie článku 3, ako to Súd uviedol vo svojom rozsudku   v prípade Soering (loc. cit., str. 46 — 48, odseky 116 — 124), v tomto ohľade nie sú ob-   sahové rozdiely medzi týmito dvomi prípadmi. V prípade Soering dokazovanie bolo   menej zložité a nebol spor medzi stranami ohľadne vystavenia sťažovateľov riziku   neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. V obidvoch prípadoch bol základný   problém rovnaký, konkrétne, či existovalo reálne a vážne riziko, že sťažovatelia budú   vystavení neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Čo sa týka námietok sťažo-   vateľov voči rozhodnutiam ministra vnútra, nič im nebránilo, aby ich uplatnili z dô-   vodu, že ich hodnotia ako nerozumné v zmysle „wednesburských zásad“, ale neuro-   bili to. Súdne preskúmanie založené na tomto základe by zahŕňalo preskúmanie   podstaty rozhodnutia ministra vnútra, toto bolo preukázané v prípadoch Bugday-   cay, Jeyakumaran a Yemoh (pozri odsek 91) a za daných okolností predstavovalo   dostatočný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa.   121. Nebolo spochybnené, že sťažnosť sťažovateľov podľa článku 3 je sporná v meri-   te veci (pozri inter alia rozsudok Boyle a Rice z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, str. 23,   odsek 52).   122. Článok 13 zaručuje na vnútroštátnej úrovni dostupnosť prostriedkov nápravy   na uplatnenie podstaty práv a slobôd zahrnutých v Dohovore, nech by boli zabezpe-   čené vo vnútroštátnom právnom poriadku v akejkoľvek forme. Jeho zmyslom je pre-   to zabezpečenie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ktoré by umožnili príslušné-   mu vnútroštátnemu orgánu, aby sa zaoberal tak s podstatou prípadnej sťažnosti za-   loženej na Dohovore, ako aj aby poskytol primeranú nápravu (pozri inter alia už spo-   mínaný rozsudok Soering, séria A, č. 161, str. 47, odsek 120). Článok 13 však nevyža-   duje žiadnu konkrétnu formu prostriedkov nápravy, zmluvným štátom je poskytnu-   tá určitá voľnosť pokiaľ ide o spôsob, ako byť v súlade s ich záväzkami podľa tohto   ustanovenia. Efektívnosť prostriedku nápravy na účely článku 13 nie je tiež závislá   od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (rozsudok Švédska odborová organi-   zácia rušňovodičov z 6. februára 1976, séria A č. 20, str. 18, odsek 50).   123. V rozsudku Soering zo 7. júla 1989 (loc. cit., str. 47 — 48, odseky 121 a 124) videl   Súd v súdnom preskúmaní efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k sťažnosti sťa-   žovateľa pána Soeringa. Súd bol presvedčený, že anglické súdy môžu preskúmať   správnosť rozhodnutia o vydaní berúc do úvahy okolnosti takého druhu, ktoré sťa-   žovateľ uplatňuje v Štrasburgu v kontexte článku 3. Osobitne poznamenal, že pri   súdnom preskúmaní môže súd skonštatovať, že postup výkonnej moci pri uplatnení   vlastnej úvahy bol nezákonný pretože bol poškvrnený protiprávnosťou, iracionálnos-   ťou alebo mal procesné nedostatky, a že výsledkom kontroly „iracionálnosti“ podľa   wednesburských zásad by bolo, že rozumný minister by za podobných okolností ne-   mohol vydať rozhodnutie o vydaní. Navyše má podľa britskej vlády súd oprávnenie   anulovať rozhodnutie poslať utečenca do štátu, v ktorom mu hrozí reálne a vážne ri-   ziko neľudského a ponižujúceho zaobchádzania z toho dôvodu, že žiadny rozumný   minister by ho za daných okolností nevydal.   124. Súd nevidí v tomto ohľade žiaden obsahový rozdiel medzi týmto prípadom a   prípadom Soering, ktorý by ho viedol k odlišnému rozhodnutiu.     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   125. Nikto nespochybňuje, že anglické súdy v azylových prípadoch majú kompeten-   ciu preskúmať rozhodnutie ministra vnútra na základe rovnakých princípov ako sú   tie, ktoré už boli preskúmané v prípade Soering a na anulovanie rozhodnutia v ana-   logických prípadoch, ako to urobili vo viacerých prípadoch (pozri odseky 89 — 91).   Súdy jasne zvýraznili ich osobitnú zodpovednosť podriadiť správne rozhodnutia   v tejto oblasti čo najúzkostlivejšiemu podrobnému preskúmaniu, ak je ohrozená sťa-   žovateľova sloboda alebo život (pozri odsek 91). Okrem toho prax je taká, že žiaden   žiadateľ o azyl, ktorý získal oprávnenie požiadať o súdne preskúmanie, nie je vyhos-   tený zo Spojeného kráľovstva skôr ako toto konanie skončí (pozri odsek 92).   126. V skutočnosti nie sú právomoci zodpovedajúce súdnemu preskúmaniu neohra-   ničené (pozri odseky 89 — 92). Súd je toho názoru, že tieto právomoci zverené naj-   vyšším tribunálom krajiny ponúkajú efektívnu kontrolu správnych rozhodnutí týka-   júcich sa žiadateľov o azyl a vyhovujú požiadavkám článku 13.   127. Sťažovatelia teda mali efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k ich sťažnosti   podľa článku 3. Článok 13 teda nebol porušený.   Z TÝCHTO DOVODOV SÚD   1. Rozhodol ôsmimi hlasmi proti jednému, že nebol porušený článok 3,   2. Rozhodol siedmimi hlasmi proti dvom, že nebol porušený článok 13.   Vyhotovené v anglickom a francúzskom jazyku a vyhlásené na verejnom pojed-   návaní v Budove ľudských práv v Štrasburgu 30. októbra 1991.   John CREMONA   predseda   Marc–André EISSEN   tajomník   K tomuto rozsudku sú v súlade s článkom 51 odsek 2 Dohovoru a článkom 53   odsek 2 Rokovacieho poriadku Súdu pripojené:   a) čiastočne nesúhlasný názor sudcu M. Walsha, ku ktorému sa pripojil M. Russo,   b) nesúhlasný názor sudcu Mr. Russoa.   J. C.   M.–A. E.   ČIASTOČNE NESÚHLASNÝ NÁZOR SUDCU WALSHA,   KU K TORÉMU SA PRIPOJIL SUDCA RUSSO   1. Podľa môjho názoru je táto sťažnosť na porušenie článku 13 opodstatnená. Po-   rovnávanie tohto prípadu s prípadom Soering je neodôvodnené. V poslednom prípa-   de nešlo o spor ohľadom skutočností, ktoré boli sporné v tomto prípade. Takéto   otázky nemožno riešiť súdnym preskúmaním. Účel a obsah súdneho preskúmania   anglickými súdmi je výlučne záležitosťou anglického práva. Domnievam sa, že prin-   cípy, ktorými sa riadi výkon tohto opravného prostriedku boli zreteľne vyjadrené   v nasledujúcich rozhodnutiach anglických súdov:     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   The Chief Constable of North Wales Police v. Evans,W. L. R. 1982, zv. 1, str. 1155, slo-   vami lorda Brightmana, str. 1173 — 1174:   „Súdna kontrola sa nevzťahuje na rozhodnutie, ale na konanie, ktoré mu predchádza. Ak   súd nepozná toto obmedzenie svojej právomoci, mal byť podľa mňa vinný z prisvojenia si   právomoci, v záujme prevencie jej zneužitia ... Ako to už vyplýva aj zo samotného pojmu,   súdne preskúmanie nie je odvolaním proti rozhodnutiu, ale kontrolou spôsobu, akým   bolo vydané.“   V tom istom prípade lord kancelár a lord Hailsham uviedli na str. 1160:   „V každom prípade je ale potrebné zdôrazňovať, že účelom týchto prostriedkov (súdne   preskúmanie) je zabezpečiť, aby sa s osobou zo strany orgánu, ktorému je podriadená   spravodlivo zaobchádzalo, a že v tomto ohľade nejde o náhradu orgánu zriadeného záko-   nom pre posudzovanie spornej problematiky názorom súdnej moci alebo sudcov.“   Jedným z dôvodov, z ktorých môže byť konanie predchádzajúce rozhodnutiu po-   drobené súdnemu preskúmaniu, je výkon právomoci takým nesprávnym spôsobom,   že sa stáva spôsobilým kontroly podľa toho, čo sa v anglickom práve nazýva „wednes-   burskými zásadami“, na ktoré Snemovňa lordov a odvolací súd často odkazujú a vy-   jadrujú im svoje uznanie. Prípad, z ktorého bol odvodený tento názov bol prípad Asso-   ciated Provincial Picture Houses Ltd. v. Wednesbury Corporation (KB 1948, zv. 1, str. 223,   slovami lorda Greena M.R., str. 230, 233) :   „Skutočne možno konštatovať, že ak je rozhodnutie vynesené príslušným orgánom ne-   správne v tom ohľade, že žiaden rozumný orgán by ho nemohol nikdy vydať, môžu súdy   zasiahnuť.“   V prípade Council of Civil Service Unions v. Minister for the Civil Service (A. E. R.   1984, zv. 3, str. 935) lord Diplock povedal o wednesburskom teste:   „Vzťahuje sa na rozhodnutie, ktoré je, berúc do úvahy jeho logickú rozpornosť alebo ak-   ceptovanie morálnych noriem tak škandalózne, že žiaden súdny človek, ktorý by sa za-   oberal uvedeným problémom by ho nevyriešil takýmto spôsobom.“   Stručne povedané rozhodnutie musí byť neobhájiteľné z toho dôvodu, že je   zjavne a bez akýchkoľvek pochybností v rozpore zo zdravým rozumom. V prípade   Wednesbury bolo uvedené, že na preukázanie, že ide o prípad tohto druhu „by sa vy-   žadovalo niečo mimoriadne“.   V uvedenom prípade argumenty britskej vlády podľa ktorej súdne preskúmanie   „kontroluje“ rozhodnutie imigračných orgánov musí byť analyzované na základe tej   skutočnosti, že v anglickom práve sa súdne preskúmanie vzťahuje len na konanie a   nie na napadnuté rozhodnutie. Tento prípad bol nakoniec po preverení podstaty   rozhodnutý rozhodcom sporu v prospech sťažovateľov. K preskúmaniu podstaty by   mohlo dôjsť iba na základe nejakej žiadosti, či nie je imigračné rozhodnutie nero-   zumné alebo poburujúce, ako sa to uvádza v už spomínaných anglických prípadoch.   To „by vyžadovalo niečo mimoriadne“ a nikto neuviedol, že v tomto prípade existuje   taký mimoriadny dôkaz o nerozumnosti a poburujúcom charaktere.   2. Národný orgán spomínaný v článku 13 Dohovoru je orgán schopný ponúknuť   efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv   a slobôd chránených Dohovorom. Súdne preskúmanie teda nemôže ponúknuť ná-   pravu z dôvodu, že okolnosti uvedeného prípadu predstavujú porušenie Dohovoru.   V určitých prípadoch, kde by došlo k podobnému porušeniu práv, by mohlo súdne   preskúmanie vyústiť do anulovania inkriminovaného rozhodnutia z toho dôvodu,   že bol predložený dôkaz o závažnej procesnej chybe významný z hľadiska anglického   práva, ale tento dôvod je jediný, ktorý možno pripustiť. V takomto prípade by k po-     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   rušeniu Dohovoru prišlo iba zhodou okolností. Anglické súdy by nepreskúmali roz-   hodnutie iba na základe toho, že orgán, ktorý ho vydal, nepreskúmal či bol alebo ne-   bol porušený Dohovor (odsek 35 rozsudku Soering zo 7. júla 1989, séria A, č. 161,   str. 18 — 19). Názor Súdu o „efektívnosti“ súdneho preskúmania, vyjadrený v odseku   spomínaného rozhodnutia, sa musí posudzovať vo svetle okolností toho prípa-   du pretože v ňom neboli sporné žiadne podstatné skutočnosti o ktoré tu ide. Ak by   aj teda došlo k súdnemu preskúmaniu, súd by sa nezaoberal spornými otázkami,   ktoré sa týkajú skutkových okolností alebo podstaty toho prípadu (Soering). Teore-   ticky by anglické súdy na základe anglického práva mali považovať „fenomén cely   smrti“ za tak barbarský, že každý minister vnútra, ktorý by pripustil vydanie, by uro-   bil rozhodnutie (vyjadrené slovami lorda Diplocka), „tak škandalózne a provokatív-   ne odporujúce (...) uznávaným morálnym normám“, že by malo byť z právneho hľa-   diska anulované z toho dôvodu, že je také, že by ho žiaden rozumný orgán nemohol   vydať. Ak by sa podobná vec objavila pred anglickými súdmi, bola by tým záležitosť   vybavená, článok 3 by nebol porušený a záležitosť by nebola predložená orgánom   Dohovoru. Ak by bola žiadosť o súdne preskúmanie neúspešná, záležitosť by sa vy-   riešila s konečnou platnosťou pred Súdom, ako sa aj stalo, a súdne preskúmanie by   nebolo považované za dostačujúce v zmysle článku 13.   3. Zdá sa mi, že vnútroštátny právny poriadok, ktorý údajne poskytuje účinný   prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva garantovaného Do-   hovorom ale zároveň vylučuje právomoc vydať rozhodnutie o podstate veci, nevyho-   vuje požiadavkám zakotveným článku 13.   4. Stotožňujem sa s názorom väčšiny Súdu, že článok 3 nebol porušený.   NESÚHLASNÝ NÁZOR SUDCU RUSSOA   Stotožňujem s menšinovým názorom Komisie a som toho názoru, že bol poru-   šený článok 3 Dohovoru a to z nasledujúcich dôvodov:   Článok 3 predstavuje „tvrdé jadro“ Dohovoru a nie je možné od neho odstúpiť   ani v prípadoch predpokladaných článkom 15, je teda potrebné starostlivo dbať o to,   aby nedošlo k zníženiu dôležitosti tak základných práv, akými sú ľudské práva.   Beriem na vedomie, že otázka utečencov sa dotýka takmer všetkých krajín Euró-   py a takisto sveta: moja krajina — Taliansko — má čerstvú skúsenosť so zložitou situ-   áciou, keď viac ako 20 000 Albáncov požiadalo o politický azyl. V týchto prípadoch   je potrebné, aby sa zohľadnili a posúdili požiadavky všeobecného záujmu v prijíma-   júcej krajine na jednej strane a osobné pomery žiadateľov o azyl na strane druhej.   Nemožno skonštatovať, že vnútroštátne orgány musia akceptovať skupinu iba   z toho dôvodu že je tvorená príslušníkmi menšiny: týmto by vznikol problém takých   rozmerov, že by prevýšil reálne možnosti štátov. Za daných okolností teda nemožno   tvrdiť, že všetci Tamilci majú právo na poskytnutie azylu, aj napriek tomu, že sú sú-   časťou menšiny, ktorá je skutočne prenasledovaná. Avšak v tomto prípade, ako to   jasne zdôraznila aj Komisia vo svojom menšinovom názore, „aj podľa analýzy vlády   z februára 1988, ktorá sa týkala situácie na Srí Lanke, sťažovatelia by boli po návrate   do tejto krajiny vystavení reálnemu riziku zlého zaobchádzania“. S týmto názorom     VILVARAJAH a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU   sa stotožnili aj rôzne kompetentné nadácie a organizácie, menovite Britská rada pre   utečencov (British Refugee Council), Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov, a   Amnesty International. Rozhodca sporu uznal argumenty sťažovateľov a vláda   v tomto ohľade tiež dospela k správnemu záveru tým, že uhradila sťažovateľom ces-   tovné náklady spojené s ich návratom. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že sťažo-   vatelia boli vystavení riziku prenasledovania a ohrozenia telesnej integrity.   Podľa mňa bol článok 3 Dohovoru bol bezpochyby porušený.   Ja osobne som hlasoval, že bol porušený článok13 a to z dôvodov, ktoré uviedol   vo svojom nesúhlasnom názore sudca Walsh.