17488/90

21.   GOODWIN   proti SPOJENÉMU KRÁ¼OVSTVU   rozsudok   Európskeho súdu pre ¾udské práva   z 27. marca 1996   (Na preklad sa použil   originálny rozsudok Európskeho súdu   pre ¾udské práva – 16/1994/463/544)   Preklad: JUDr. Robert Fico, CSc.   G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI   NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY   1. Príslušné vnútroštátne právo sa musí formulova dostatoène precízne,   aby dotknutým osobám umožnilo — kde je to potrebné, s primeranou   právnou pomocou — predvída v miere, ktorá je za daných okolností ro-   zumná, následky, ktoré môže ma dané konanie. Zákon, ktorý umožòu-   je úvahu, nie je sám osebe nezluèite¾ný s touto požiadavkou za predpo-   kladu, že rozsah úvahy a spôsob jej uplatnenia sú dostatoène jasne na-   znaèené, berúc do úvahy predmetný legitímny cie¾, aby osoba bola pri-   merane ochránená pred svojvo¾ným zásahom.   Sažovate¾, povolaním novinár, získal od svojho informátora údaje o ne-   priaznivej finanènej situácii obchodnej spoloènosti. Spoloènos zaèala pro-   ti sažovate¾ovi konanie na súde, v ktorom súd nielenže zakázal zverejnenie   získaných informácií, ale aj uložil sažovate¾ovi povinnos prezradi totož-   nos svojho informátora. Sažovate¾ odmietol rešpektova nariadenia ang-   lických súdov, za èo mu bola uložená pokuta 5 000 anglických libier.   Sažovate¾ vo svojej sažnosti podanej na Európsku komisiu pre ¾udské   práva namietal, že tak nariadenie ukladajúce mu povinnos prezradi to-   tožnos svojho informátora, ako aj uložená pokuta za pohàdanie súdom sú   porušením èlánku 10 Dohovoru, ktorý zaruèuje slobodu prejavu.   2. Ochrana novinárskych zdrojov je jedna zo základných podmienok slo-   body tlaèe. Absencia takejto ochrany by mohla zdroje odrádza pomá-   ha tlaèi pri informovaní verejnosti o záležitostiach verejného záujmu.   V dôsledku toho môže by životná verejnokontrolná úloha tlaèe obme-   dzovaná a spôsobilos tlaèe poskytova správne a spo¾ahlivé informácie   môže by nepriaznivo dotknutá. Majúc na zreteli dôležitos ochrany no-   vinárskych zdrojov pre slobodu tlaèe v demokratickej spoloènosti a   možný zmrazovací efekt, ktorý má nariadenie na prezradenie zdroja na   výkon tejto slobody, takéto opatrenie nemôže by zluèite¾né s èlánkom   Dohovoru, ibaže je odôvodnené prevládajúcou požiadavkou verejné-   ho záujmu.   3. „Nevyhnutnos“ akéhoko¾vek obmedzenia slobody prejavu sa musí pre-   svedèivo zisti. Predovšetkým vnútroštátne orgány musia zhodnoti, èi   existuje „naliehavá spoloèenská potreba“ obmedzenia, prièom požívajú   urèitý rámec vo¾nej úvahy. Vnútroštátny rámec vo¾nej úvahy je ohrani-   èený záujmom demokratickej spoloènosti o zabezpeèenie a zachovanie   slobody tlaèe.   4. Úlohou Súdu pri výkone jeho kontrolnej funkcie nie je nahrádza vnút-   roštátne orgány, ale pod¾a èlánku 10 preskúma rozhodnutia, ktoré pri-   jali v súlade s ich oprávnením vo¾nej úvahy. Pri tomto preskúmavaní sa   Súd musí pozera na namietaný „zásah“ vo svetle prípadu ako celku a   urèi, èi dôvody uvádzané vnútroštátnymi orgánmi na jeho ospravedl-   nenie sú „relevantné a dostatoèné“.   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS   March 1996   EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA   27. marca 1996   CASE OF GOODWIN   PRÍPAD GOODWIN   JUDGMENT   (abridged)   ROZSUDOK   (krátené)   In the case of Goodwin v. the United Kingdom,   The European Court of Human Rights, sitting, in pursuance of Rule 51 of   Rules of Court A, as a Grand Chamber composed of the following judges:   V prípade Goodwin v. Spojené krá¾ovstvo   Európsky súd pre ¾udské práva, zasadajúc v súlade s èlánkom 51 Rokova-   cieho poriadku Súdu A ako Ve¾ká komora zložená z týchto sudcov:   Mr R. RYSSDAL, President,   Mr R. Bernhardt,   Mr ThÓr Vilhjálmsson,   Mr F. Matscher,   Mr B. Walsh,   R. RYSSDAL, prezident,   R. BERNHARDT   THÓR VILHJÁLMSSON,   F. MATSCHER,   B. WALSH,   Mr C. Russo,   C. RUSSO,   Mr A. Spielmann,   Mr J. De Meyer,   Mr N. Valticos,   Mrs E. Palm,   A. SPIELMANN,   J. DE MEYER,   N. VALTICOS,   E. PALMOVÁ,   F. BIGI,   Mr F. Bigi,   Sir John Freeland,   Mr A.B. Baka,   Sir JOHN FREELAND,   A.B. BAKA,   Mr D. Gotchev,   Mr B. Repik,   D. GOTCHEV,   B. REPÍK,   Mr P. Jambrek,   Mr P. Kuris,   P. JAMBREK,   P. KURIS,   Mr U. Lohmus,   U. LOHMUS,   and also of Mr H. Petzold, Registrar, and Mr P. J. Mahoney, Deputy Registrar,   ako aj H. PETZOLD, registrátor, a P. J. MAHONEY, zástupca registrátora,   Having deliberated in private on 30 September 1995 and 22 February 1996,   Delivers the following judgment, which was adopted on the last-mentio-   ned date:   radiac sa na neverejnom zasadnutí 30. septembra 1995 a 22. februára 1996,   vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v poslednom z uvedených dní:   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   KONANIE1   ...   PROCEDURE   ...   K FAKTOM   AS TO THE FACTS   I. OSOBITNÉ OKOLNOSTI PRÍPADU   I. PARTICULAR CIRCUMSTANCES OF THE CASE   10. Pán William Goodwin, britský obèan, je novinár a žije v Londýne.   10. Mr William Goodwin, a British national, is a journalist and lives in   London.   11. Dòa 3. augusta 1989 sažovate¾ nastúpil do redakcie The Engineer vy-   dávaného spoloènosou Morgan-Grampian (Publishers), spol. s r. o. („vydava-   telia“), ako novinársky praktikant...   11. On 3 August 1989 the applicant joined the staff of The Engineer,   published by Morgan-Grampian (Publishers) Ltd (“the publishers”), as a trai-   nee journalist...   Dòa 2. novembra 1989 sažovate¾ovi zatelefonovala osoba, ktorá mu   pod¾a sažovate¾a už poskytla informácie o aktivitách rozlièných spoloè-   ností. Zdroj mu dal informáciu o spoloènosti Tetra, spol. s r. o. („Tetra“),   v tom zmysle, že spoloènos si brala pôžièku 5 miliónov libier a že mala fi-   nanèné problémy v dôsledku oèakávanej straty 2,1 milióna libier za rok   pri obrate 20,3 milióna libier. Informácia nebola vyžiadaná a ani ne-   bolo za òu zaplatené. Poskytnutie informácie sa nedalo pripísa nièomu.   Sažovate¾ tvrdil, že nemal žiadny dôvod domnieva sa, že informácia po-   chádza z ukradnutého alebo dôverného dokumentu. Dòa 6. a 7. novembra   sažovate¾ v úmysle napísa èlánok o Tetre zavolal do spoloènosti, aby   si overil skutoènosti a požiadal spoloènos o vyjadrenie sa k informácii.   On 2 November 1989 the applicant was telephoned by a person who,   according to the applicant, had previously supplied him with information   on the activities of various companies. The source gave him information   about Tetra Ltd (“Tetra”), to the effect that the company was in the process   of raising a £ 5 million loan and had financial problems as a result of an   expected loss of £ 2.1 million for 1989 on a turnover of £ 20.3 million. The   information was unsolicited and was not given in exchange for any   payment. It was provided on an unattributable basis. The applicant main-   tained that he had no reason to believe that the information derived from   a stolen or confidential document. On 6 and 7 November 1989, intending   to write an article about Tetra, he telephoned the company to check the   facts and seek its comments on the information.   Informácia pochádzala z návrhu dôverného obchodného plánu Tetry.   Dòa 1. novembra 1989 existovalo osem oèíslovaných kópií najnovšieho ná-   vrhu. Pä z nich mali k dispozícii riadiaci pracovníci Tetry, jednu jej úètov-   níci, jednu banka a jednu externý poradca. Každá kópia bola vo viazaèi a   mala oznaèenie „Prísne dôverné“. Spis úètovníkov naposledy videli okolo   15.00 h 1. novembra v miestnosti, ktorú používali v priestoroch Tetry.   Miestnos bola prázdna medzi 15.00 a 16.00 h a poèas tohto obdobia spis   zmizol.   The information derived from a draft of Tetra’s confidential corporate   plan. On 1 November 1989 there had been eight numbered copies of the   most recent draft. Five had been in the possession of senior employees of   Tetra, one with its accountants, one with a bank and one with an outside   consultant. Each had been in a ring binder and was marked “Strictly Confi-   dential”. The accountants’ file had last been seen at about 3 p.m. on 1   November in a room they had been using at Tetra’s premises. The room   had been left unattended between 3 p.m. and 4 p.m. and during that   period the file had disappeared.   1V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri prejedná-   vaní tohto prípadu. Pozn. autora.   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   A. Injunction and orders   A. Predbežné opatrenie   for disclosure of sources and documents   a nariadenia na zverejnenie zdrojov a dokumentov   12. On 7 November 1989 Mr Justice Hoffmann of the High Court of Justi-   12. Dòa 7. novembra 1989 sudca Hoffmann z vyššieho súdu... vyhovel   žiadosti Tetry z toho istého dòa na vydanie ex parte predbežného opatrenia   zabraòujúceho vydavate¾om The Engineer uverejni akúko¾vek informáciu   pochádzajúcu z obchodného plánu. Spoloènos informovala o predbežnom   opatrení všetky vnútroštátne noviny a príslušné èasopisy 16. novembra.   ce ... granted an application by Tetra of the same date for an ex parte interim   injunction restraining the publishers of The Engineer from publishing any   information derived from the corporate plan. The company informed all the   national newspapers and relevant journals of the injunction on 16 November.   13. In an affidavit to the High Court dated 8 November 1989, Tetra   stated that if the plan were to be made public it could result in a complete   loss of confidence in the company on the part of its actual and potential   creditors, its customers and in particular its suppliers, with a risk of loss of   orders and of a refusal to supply the company with goods and services.   This would inevitably lead to problems with Tetra’s refinancing negotia-   tions. If the company went into liquidation, there would be approximately   four hundred redundancies.   13. V podaní na vyšší súd z 8. novembra 1989 Tetra uviedla, že ak by sa   plán zverejnil, mohlo by to vies k úplnej strate dôvery v spoloènos zo   strany jej terajších a možných verite¾ov, jej zákazníkov, a najmä jej dodáva-   te¾ov s rizikom straty objednávok a odmietnutím dodáva spoloènosti to-   vary a služby. To by nevyhnutne viedlo k problémom v refinanèných roko-   vaniach Tetry. Ak by spoloènos išla do likvidácie, vzniklo by približne šty-   risto nadbytoèných miest.   14. On 14 November 1989 Mr Justice Hoffmann, on an application by   Tetra, ordered the publishers, under section 10 of the Contempt of Court   Act 1981 (“the 1981 Act”...), to disclose by 3 p.m. on 15 November the   applicant’s notes from the above telephone conversation identifying his   source. On the latter date, the publishers having failed to comply with the   order, Mr Justice Hoffmann granted Tetra leave to join the applicant’s   employer and the applicant himself to the proceedings and gave the defen-   dants until 3 p.m. on the following day to produce the notes.   14. Dòa 14. novembra 1989 sudca Hoffmann na základe žiadosti Tetry   nariadil vydavate¾om pod¾a § 10 zákona o pohàdaní súdom z roku 1981   („zákon z roku 1981“...) zverejni do 15.00 h 15. novembra sažovate¾ove zá-   znamy z už uvedeného telefonického rozhovoru identifikujúceho jeho   zdroj. Dòa 15. novembra, po tom èo vydavatelia nesplnili nariadenie, sudca   Hoffmann povolil Tetre vstúpi do konania so sažovate¾ovým zamestnáva-   te¾om a sažovate¾om a uložil žalovaným, aby do 15.00 h nasledujúceho   dòa predložili záznamy.   On 17 November 1989 the High Court made a further order to the   effect that the applicant represented all persons who had received the plan   or information derived from it without authority and that such persons   should deliver up any copies of the plan in their possession. The motion   was then adjourned for the applicant to bring this order to the attention of   his source. However, the applicant declined to do so.   Dòa 17. novembra 1989 vyšší súd vydal ïalšie nariadenie s úèinkom, že   sažovate¾ zastupuje všetky osoby, ktoré dostali plán alebo informáciu vy-   plývajúcu z plánu bez povolenia, a že tieto osoby by mali vráti akéko¾vek   kópie plánu, ktoré majú k dispozícii. Konanie bolo potom odroèené, aby   sažovate¾ dal toto nariadenie do pozornosti svojmu zdroju. Sažovate¾ to   však odmietol urobi.   15. On 22 November 1989 Mr Justice Hoffmann ordered the applicant   to disclose by 3 p.m. on 23 November his notes on the grounds that it was   necessary “in the interests of justice”, within the meaning of section 10 of   the 1981 Act... for the source’s identity to be disclosed in order to enable   Tetra to bring proceedings against the source to recover the document,   obtain an injunction preventing further publication or seek damages for   the expenses...   15. Dòa 22. novembra 1989 sudca Hoffmann nariadil sažovate¾ovi zve-   rejni do 15.00 h 23. novembra jeho záznamy na tom základe, že je to nevy-   hnuté „v záujme spravodlivosti“ v zmysle § 10 zákona z roku 1981... aby to-   tožnos zdroja bola zverejnená s cie¾om umožni Tetre zaèa konanie proti   zdroju na vrátenie dokumentu, získa predbežné opatrenie zabraòujúce   ïalšie zverejòovanie alebo žiada náhradu škody...   ...   ...   16. On the same date the Court of Appeal rejected an application by the   applicant for a stay of execution of the High Court’s order, but substituted   an order requiring the applicant either to disclose his notes to Tetra or to   deliver them to the Court of Appeal in a sealed envelope with accompany-   ing affidavit. The applicant did not comply with this order.   16. V ten istý deò odvolací súd zamietol návrh sažovate¾a na zastavenie   výkonu nariadenia vyššieho súdu, ale doplnil toto nariadenie, žiadajúc sa-   žovate¾a, aby buï zverejnil svoje záznamy Tetre, alebo ich doruèil odvola-   ciemu súdu v zapeèatenej obálke so sprievodným podaním. Sažovate¾ toto   nariadenie nesplnil.   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   B. Appeals   B. Odvolania   to the Court of Appeal and to the House of Lords   na odvolací súd a Snemovòu lordov   17. On 23 November 1989 the applicant lodged an appeal with the   17. Dòa 23. novembra 1989 sažovate¾ podal proti nariadeniu sudcu   Hoffmanna z 22. novembra 1989 odvolanie na odvolací súd. Argumento-   val, že zverejnenie jeho záznamov nie je „nevyhnutné v záujme spravodli-   vosti“ v zmysle § 10 zákona z roku 1981;...   Court of Appeal from Mr Justice Hoffmann’s order of 22 November 1989.   He argued that disclosure of his notes was not “necessary in the interests   of justice” within the meaning of section 10 of the 1981 Act...   The Court of Appeal dismissed the appeal on 12 December 1989...   ...   Odvolací súd 12. decembra 1989 odvolanie zamietol...   ...   The Court of Appeal granted the applicant leave to appeal to the House   of Lords.   Odvolací súd povolil sažovate¾ovi poda odvolanie na Snemovòu lor-   dov.   18. The House of Lords upheld the Court of Appeal’s decision on 4   April 1990, applying the principle ... a previous leading case:   18. Snemovòa lordov potvrdila rozhodnutie odvolacieho súdu 4. apríla   1990, prièom aplikovala princíp... z predchádzajúceho prípadu:   “if through no fault of his own a person gets mixed up in the tortious acts of   others so as to facilitate their wrongdoing he may incur no personal liability but he   comes under a duty to assist the person who has been wronged by giving him full   information and disclosing the identity of the wrongdoers.”   „Ak sa osoba bez vlastnej viny zapletie do škodlivých konaní iných tak, že im   umožní škodlivo kona, nemôže si privodi osobnú zodpovednos, ale vzniká jej po-   vinnos pomôc osobe, ktorá bola poškodená, poskytnutím plnej informácie a zverej-   nením totožnosti škodcov.“   ...   ...   C. Fine for contempt of court   C. Pokuta za pohàdanie súdom   19. In the meantime, on 23 November 1989, the applicant had been   served with a motion seeking his committal for contempt of court, an   offence which was punishable by an unlimited fine or up to two years’   imprisonment (section 14 of the 1981 Act). On 24 November, at a hearing   in the High Court, counsel for the applicant had conceded that he had   been in contempt but the motion was adjourned pending the appeal.   19. Medzitým, 23. novembra 1989, bola sažovate¾ovi doruèená obžalo-   ba za pohàdanie súdom, trestný èin, ktorý je sankcionovaný neohranièenou   pokutou alebo väzením do dvoch rokov (§ 14 zákona z roku 1981). Dòa 24.   novembra na pojednávaní pred vyšším súdom obhajca sažovate¾a pripus-   til, že sažovate¾ pohàdal súdom, ale obžaloba bola odložená, pretože sa   rozhodovalo o odvolaní.   Following the House of Lord’s dismissal of the appeal, the High Court,   on 10 April 1990, fined the applicant £ 5,000 for contempt of court.   Po tom, èo Snemovòa lordov zamietla odvolanie, vyšší súd 10. apríla   uložil sažovate¾ovi pokutu 5 000 libier za pohàdanie súdom.   ...   ...   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   PROCEEDINGS BEFORE THE COMMISSION   KONANIE PRED KOMISIOU   ...   24. The Commission declared the application admissible on 7 Septem-   ber 1993. In its report of 1 March 1994 (Article 31), the Commission   expressed the opinion that there had been a violation of Article 10 (by   eleven votes to six)...   ...   24. Komisia vyhlásila sažnos za prijate¾nú 7. septembra 1993. Vo svojej   správe z 1. marca 1994 (èlánok 31) Komisia vyslovila názor, že došlo k po-   rušeniu èlánku 10 (jedenástimi hlasmi ku šiestim)...   ...   ...   AS TO THE LAW   K PRÁVU   I. ALLEGED VIOLATION   OF ARTICLE 10 OF THE CONVENTION   I. ÚDAJNÉ   PORUŠENIE ÈLÁNKU 10 DOHOVORU   27. The applicant alleged that the disclosure order requiring him to   reveal the identity of his source and the fine imposed upon him for having   refused to do so constituted a violation of Article 10 of the Convention,   which reads:   27. Sažovate¾ tvrdil, že zverejòovacie nariadenie vyžadujúce od neho   prezradenie totožnosti jeho zdroja a pokuta, ktorá mu bola uložená za od-   mietnutie takto kona, zakladajú porušenie èlánku 10 Dohovoru, ktorý   znie:   “1. Everyone has the right to freedom of expression. This right shall include free-   dom to hold opinions and to receive and impart information and ideas without   interference by public authority and regardless of frontiers...   „1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahàòa slobodu názoru a   slobodu prijíma a rozširova informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych   orgánov a bez oh¾adu na hranice...   2. The exercise of these freedoms, since it carries with it duties and responsibili-   ties, may be subject to such formalities, conditions, restrictions or penalties as are   prescribed by law and are necessary in a democratic society, in the interests of natio-   nal security, territorial integrity or public safety, for the prevention of disorder or   crime, for the protection of health or morals, for the protection of the reputation or   rights of others, for preventing the disclosure of information received in confidence, or   for maintaining the authority and impartiality of the judiciary.”   2. Výkon týchto slobôd, keïže so sebou prináša povinnosti a zodpovednos, mož-   no podriadi takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré   sú ustanovené zákonom a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v záuj-   me národnej bezpeènosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpeènosti, prevencie   nepokojov alebo kriminality, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv iných, zabránenia prezradeniu dôverných informácií alebo zachovania autori-   ty a nestrannosti súdnictva.“   28. It was undisputed that the measures constituted an interference   with the applicant’s right to freedom of expression as guaranteed by para-   graph 1 of Article 10 and the Court sees no reason to hold otherwise. It   must therefore examine whether the interference was justified under para-   graph 2 of Article 10.   28. Nebolo sporné, že opatrenia predstavovali zásah do sažovate¾ovho   práva na slobodu prejavu, ako je zaruèené èlánkom 10 ods. 1, a Súd nevidí   žiadny dôvod, aby rozhodol inak. Preto musí preskúma, èi zásah bol odô-   vodnený pod¾a èlánku 10 ods. 2.   A. Was the interference “prescribed by law”?   A. Bol zásah „ustanovený zákonom“?   29. The Court observes that, and this was not disputed, the impugned   disclosure order and the fine had a basis in national law, namely sections   and 14 of the 1981 Act... On the other hand, the applicant maintained   29. Súd zisuje, a to nebolo sporné, že napadnuté zverejòovacie nariade-   nie a pokuta mali základ vo vnútroštátnom práve, konkrétne v § 10 a 14 zá-   kona z roku 1981... Sažovate¾ na druhej strane tvrdil, že pokia¾ išlo o zve-   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   that as far as the disclosure order was concerned the relevant national law   failed to satisfy the foreseeability requirement which flows from the expres-   sion “prescribed by law”.   rejòovacie nariadenie, príslušné vnútroštátne právo nespåòalo požiadavku   predvídate¾nosti, ktorá vyplýva z pojmu „ustanovený zákonom“.   30. The Government contested this allegation whereas the Commission   did not find it necessary to reach a conclusion on this point.   30. Vláda poprela toto tvrdenie, kým Komisia nepovažovala za nevy-   hnutné dosiahnu v tomto bode nejaký záver.   31. The Court reiterates that, according to its case-law, the relevant   national law must be formulated with sufficient precision to enable the   persons concerned — if need be with appropriate legal advice — to foresee,   to a degree that is reasonable in the circumstances, the consequences   which a given action may entail. A law that confers a discretion is not in   itself inconsistent with this requirement, provided that the scope of the   discretion and the manner of its exercise are indicated with sufficient clari-   ty, having regard to the legitimate aim in question, to give the individual   adequate protection against arbitrary interference (see, for instance, the   Tolstoy Miloslavsky v. the United Kingdom judgment of 13 July 1995,   Series A no. 316-B, pp. 71-72, para. 37).   31. Súd opakovane uvádza, že pod¾a jeho rozhodovacej praxe príslušné   vnútroštátne právo sa musí formulova dostatoène precízne, aby dotknu-   tým osobám umožnilo — kde je to potrebné, s primeranou právnou pomo-   cou — predvída v miere, ktorá je za daných okolností rozumná, následky,   ktoré môže ma dané konanie. Zákon, ktorý umožòuje úvahu, nie je sám   osebe nezluèite¾ný s touto požiadavkou za predpokladu, že rozsah úvahy a   spôsob jej uplatnenia sú dostatoène jasne naznaèené, berúc do úvahy pred-   metný legitímny cie¾, aby osoba bola primerane ochránená pred svojvo¾-   ným zásahom (pozri napr. rozsudok ES¼P vo veci Tolstoy Miloslavsky v.   Spojené krá¾ovstvo z 13. júla 1995, Séria A, è. 316-B, str. 71–72, ods. 37).   32. The applicant argued that the interests-of-justice exception to the   protection of sources under section 10 of the 1981 Act was not sufficiently   precise to enable journalists to foresee the circumstances in which such an   order could be made against them in order to protect a private company...   At the time the source provided the information, the journalist could not   possibly know whether the party’s livelihood depended upon such discove-   ry and could not assess with any degree of certainty the public interest in   the information. A journalist would usually be in a position to judge whet-   her the information was acquired by legitimate means or not, but would   not be able to predict how the courts would view the matter. The law, as it   stood, was no more than a mandate to the judiciary to order journalists to   disclose sources if they were “moved” by the complaint of an aggrieved   party.   32. Sažovate¾ argumentoval, že záujem spravodlivosti ako výnimka   z ochrany zdrojov pod¾a § 10 zákona z roku 1981 nebol dostatoène precíz-   ny, aby umožnil novinárom predvída okolnosti, za ktorých by proti nim   mohlo by vydané takéto nariadenie, aby chránilo súkromnú spoloènos...   V èase, keï zdroj poskytoval informáciu, novinár pravdepodobne nemohol   vedie, èi existencia druhej strany závisí od takéhoto zverejnenia, a nijako   nemohol vyhodnoti verejný záujem o informáciu. Novinár je zvyèajne   v pozícii, aby posúdil, èi sa informácia získala zákonnými prostriedkami   alebo nie, ale nie je schopný predpoklada, ako súdy budú nazera na zále-   žitos. Zákon, ako platí, nebol nièím viac než mandátom pre súdnictvo na-   riadi novinárom zverejni zdroje, ak sú „napadnutí“ sažnosou poškode-   nej strany.   33. The Court recognises that in the area under consideration it may be   difficult to frame laws with absolute precision and that a certain degree of   flexibility may even be desirable to enable the national courts to develop   the law in the light of their assessment of what measures are necessary in   the interests of justice.   33. Súd uznáva, že v posudzovanej oblasti ažko možno formulova zá-   kony úplne precízne a že urèitý stupeò pružnosti môže by dokonca žela-   te¾ný, aby vnútroštátne súdy mohli uplatòova zákon vo svetle ich hodno-   tenia, aké opatrenia sú nevyhnutné v záujme spravodlivosti.   Contrary to what is suggested by the applicant, the relevant law did not   confer an unlimited discretion on the English courts in determining whet-   her an order for disclosure should be made in the interests of justice.   Important limitations followed in the first place from the terms of section   of the 1981 Act, according to which an order for disclosure could be   made if it was “established to the satisfaction of the court that disclosure   [was] necessary in the interests of justice”...   Na rozdiel od toho, èo tvrdí sažovate¾, príslušný zákon neumožòoval   anglickým súdom neobmedzenú úvahu pri urèení, èi zverejòovacie nariade-   nie treba prija v záujme spravodlivosti. Dôležité obmedzenia vyplývajú   predovšetkým z podmienok § 10 zákona z roku 1981, pod¾a ktorých zverej-   òovacie nariadenie možno vyda, ak „súd uspokojivo ustáli, že zverejnenie   (bolo) nevyhnutné v záujme spravodlivosti“...   ...   ...   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   In the Court’s view the interpretation of the relevant law made by the   Pod¾a názoru Súdu výklad príslušného zákona, tak ako ho urobila Sne-   movòa lordov v sažovate¾ovom prípade, nešiel nad rámec toho, èo sa moh-   lo za daných okolností rozumne predvída (pozri, mutatis mutandis, rozsu-   dok ES¼P vo veci S. W. v. Spojené krá¾ovstvo z 22. novembra 1995, Séria A,   è. 335-B, str. 42, ods. 36). Súd nezistil ani niè také, èo by naznaèovalo, že   predmetný zákon neumožòoval sažovate¾ovi primeranú ochranu proti   svojvo¾nému zásahu.   House of Lords in the applicant’s case did not go beyond what could be   reasonably foreseen in the circumstances (see, mutatis mutandis, the recent   S.W. v. the United Kingdom judgment of 22 November 1995, Series A no.   335-B, p. 42, para. 36). Nor does it find any other indication that the law in   question did not afford the applicant adequate protection against arbitrary   interference.   34. Accordingly, the Court concludes that the impugned measures were   “prescribed by law”.   34. Súd preto uzatvára, že napadnuté opatrenia boli „ustanovené záko-   nom“.   B. Did the interference pursue a legitimate aim?   B. Sledoval zásah legitímny cie¾?   35. It was not disputed before the Convention institutions that the aim   of the impugned measures was to protect Tetra’s rights and that the inter-   ference thus pursued a legitimate aim. The Government maintained that   the measures were also taken for the prevention of crime.   35. Pred orgánmi Dohovoru nebolo sporné, že napadnuté opatrenia sle-   dovali ochranu práv Tetry a že zásah tak sledoval legitímny cie¾. Vláda uvá-   dzala, že opatrenia sa rovnako prijali na prevenciu kriminality.   36. The Court, being satisfied that the interference pursued the first of   these aims, does not find it necessary to determine whether it also pursued   the second.   36. Súd ubezpeèený tým, že zásah sledoval prvý z týchto cie¾ov, nepova-   žuje za nevyhnutné urèi, èi rovnako sledoval druhý cie¾.   C. Was the interference   “necessary in a democratic society”?   C. Bol zásah   „nevyhnutný v demokratickej spoloènosti“?   37. The applicant and the Commission were of the opinion that Article   of the Convention required that any compulsion imposed on a journa-   list to reveal his source had to be limited to exceptional circumstances   where vital public or individual interests were at stake. This test was not   satisfied in the present case. The applicant and the Commission invoked   the fact that Tetra had already obtained an injunction restraining publica-   tion (see paragraph 12 above), and that no breach of that injunction had   occurred...   37. Sažovate¾ a Komisia boli toho názoru, že èlánok 10 Dohovoru vyža-   duje, že akéko¾vek donútenie novinára prezradi svoj zdroj musí by obme-   dzené na výnimoèné okolnosti, v ktorých ide o životné verejné alebo osob-   né záujmy. Táto podmienka v tomto prípade nebola splnená. Sažovate¾ a   Komisia sa odvolávali na skutoènos, že Tetra už dosiahla vydanie predbež-   ného opatrenia obmedzujúceho publikovanie (pozri odsek 12) a že nedošlo   k žiadnemu porušeniu tohto predbežného opatrenia...   ...   ...   39. The Court recalls that freedom of expression constitutes one of the   essential foundations of a democratic society and that the safeguards to be   afforded to the press are of particular importance (see, as a recent authori-   ty, the Jersild v. Denmark judgment of 23 September 1994, Series A no.   298, p. 23, para. 31).   39. Súd pripomína, že sloboda prejavu predstavuje jeden z hlavných zá-   kladov demokratickej spoloènosti a že záruky, ktoré sa majú poskytnú tla-   èi, majú osobitný význam (pozri rozsudok ES¼P vo veci Jersild v. Dánsko   z 23. septembra 1994, Séria A, è. 298, str. 23, ods. 31).   Protection of journalistic sources is one of the basic conditions for   press freedom, as is reflected in the laws and the professional codes of   conduct in a number of Contracting States and is affirmed in several inter-   national instruments on journalistic freedoms (see, amongst others, the   Ako je premietnuté v zákonoch a v profesionálnych kódexoch správania   v mnohých zmluvných štátoch a ako je potvrdené vo viacerých medziná-   rodných dokumentoch o novinárskych slobodách (pozri medzi inými Re-   zolúciu o novinárskych slobodách a ¾udských právach prijatú na 4. európ-   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   Resolution on Journalistic Freedoms and Human Rights, adopted at the   4th European Ministerial Conference on Mass Media Policy (Prague, 7-8   December 1994) and Resolution on the Confidentiality of Journalists’   Sources by the European Parliament, 18 January 1994, Official Journal of   the European Communities No. C 44/34). Without such protection, sour-   ces may be deterred from assisting the press in informing the public on   matters of public interest. As a result the vital public-watchdog role of the   press may be undermined and the ability of the press to provide accurate   and reliable information may be adversely affected. Having regard to the   importance of the protection of journalistic sources for press freedom in a   democratic society and the potentially chilling effect an order of source   disclosure has on the exercise of that freedom, such a measure cannot be   compatible with Article 10 of the Convention unless it is justified by an   overriding requirement in the public interest.   skej ministerskej konferencii o masmediálnej politike, Praha 7. — 8. decem-   bra 1994, a Rezolúciu o dôvernosti novinárskych zdrojov Európskeho par-   lamentu z 18. januára 1994, Oficiálny èasopis Európskych spoloèenstiev è.   C 44/34), ochrana novinárskych zdrojov je jedna zo základných podmie-   nok slobody tlaèe. Absencia takejto ochrany by mohla zdroje odrádza po-   máha tlaèi pri informovaní verejnosti o záležitostiach verejného záujmu.   V dôsledku toho môže by životná verejnokontrolná úloha tlaèe obmedzo-   vaná a spôsobilos tlaèe poskytova správne a spo¾ahlivé informácie môže   by nepriaznivo ovplyvnená. Majúc na zreteli dôležitos ochrany novinár-   skych zdrojov pre slobodu tlaèe v demokratickej spoloènosti a možný   zmrazujúci efekt, ktorý má nariadenie na prezradenie zdroja na výkon tejto   slobody, takéto opatrenie nemôže by zluèite¾né s èlánkom 10 Dohovoru,   ibaže je odôvodnené prevládajúcou požiadavkou verejného záujmu.   These considerations are to be taken into account in applying to the   facts of the present case the test of necessity in a democratic society under   paragraph 2 of Article 10.   Na tieto úvahy treba prihliada, keï sa aplikuje test nevyhnutnosti v de-   mokratickej spoloènosti pod¾a èlánku 10 ods. 2 na okolnosti tohto prípa-   du.   40. As a matter of general principle, the “necessity” for any restriction   on freedom of expression must be convincingly established (see the   Sunday Times v. the United Kingdom (no. 2) judgment of 26 November   1991, Series A no. 217, pp. 28-29, para. 50, for a statement of the major   principles governing the “necessity” test). Admittedly, it is in the first place   for the national authorities to assess whether there is a “pressing social   need” for the restriction and, in making their assessment, they enjoy a   certain margin of appreciation. In the present context, however, the natio-   nal margin of appreciation is circumscribed by the interest of democratic   society in ensuring and maintaining a free press. Similarly, that interest   will weigh heavily in the balance in determining, as must be done under   paragraph 2 of Article 10, whether the restriction was proportionate to the   legitimate aim pursued. In sum, limitations on the confidentiality of jour-   nalistic sources call for the most careful scrutiny by the Court.   40. Ako všeobecný princíp platí, že „nevyhnutnos“ akéhoko¾vek obme-   dzenia slobody prejavu sa musí presvedèivo zisti (pozri rozsudok ES¼P vo   veci Sunday Times v. Spojené krá¾ovstvo (è. 2) z 26. novembra 1991, Séria   A, è. 217, str. 28–29, ods. 50, pre výpoèet hlavných zásad riadiacich test „ne-   vyhnutnosti“). Pedovšetkým vnútroštátne orgány musia zhodnoti, èi exis-   tuje „naliehavá spoloèenská potreba“ obmedzenia, prièom požívajú urèitý   rámec vo¾nej úvahy. V kontexte tohto prípadu je však vnútroštátny rámec   vo¾nej úvahy ohranièený záujmom demokratickej spoloènosti o zabezpeèe-   nie a zachovanie slobody tlaèe. Na tento záujem sa bude ve¾mi prihliada aj   pri urèovaní, ktoré sa musí urobi pod¾a èlánku 10 ods. 2, èi obmedzenie   bolo primerané sledovanému legitímnemu cie¾u. Súhrnne povedané, obme-   dzenia dôvernosti novinárskych zdrojov volajú po èo najstarostlivejšom   preskúmaní Súdom.   The Court’s task, in exercising its supervisory function, is not to take   the place of the national authorities but rather to review under Article 10   the decisions they have taken pursuant to their power of appreciation. In   so doing, the Court must look at the “interference” complained of in the   light of the case as a whole and determine whether the reasons adduced by   the national authorities to justify it are “relevant and sufficient”.   Úlohou Súdu pri výkone jeho kontrolnej funkcie nie je zauja miesto   vnútroštátnych orgánov, ale pod¾a èlánku 10 preskúma rozhodnutia, kto-   ré prijali v súlade s ich oprávnením vo¾nej úvahy. Pri tomto peskúmavaní   sa Súd musí pozera na namietaný „zásah“ vo svetle prípadu ako celku a   urèi, èi dôvody uvádzané vnútroštátnymi orgánmi na jeho ospravedlnenie   sú „relevantné a dostatoèné“.   41. In the instant case, as appears from Lord Bridge’s speech in the   House of Lords, Tetra was granted an order for source disclosure primarily   on the grounds of the threat of severe damage to their business, and conse-   quently to the livelihood of their employees, which would arise from   disclosure of the information in their corporate plan while their refinan-   cing negotiations were still continuing (see paragraph 18 above). This thre-   at, “ticking away beneath them like a time bomb”, as Lord Donaldson put   it in the Court of Appeal (see paragraph 17 above), could only be defused,   41. V tomto prípade, ako vyplýva z vystúpenia lorda Bridgea v Snemovni   lordov, Tetra získala nariadenie na zverejnenie zdroja predovšetkým na zá-   klade hrozby vážnych škôd na jej obchode a následne na životobytí jej za-   mestnancov, ktoré by vznikli zverejnením informácie o jej obchodnom plá-   ne, pokia¾ by ešte pokraèovali jej rokovania o refinancovaní (pozri odsek   18). Túto hrozbu „tikajúcu pod òou ako èasovaná bomba“, ako uviedol   lord Donaldson na odvolacom súde (pozri odsek 17), bolo možné pod¾a   lorda Bridgea odstráni len vtedy, ak by Tetra mohla identifikova zdroj   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   Lord Bridge considered, if they could identify the source either as himself   the thief of the stolen copy of the plan or as a means to lead to identifica-   tion of the thief and thus put the company in a position to institute proce-   edings for the recovery of the missing document. The importance of   protecting the source, Lord Bridge concluded, was much diminished by the   source’s complicity, at the very least, in a gross breach of confidentiality   which was not counterbalanced by any legitimate interest in publication of   the information (see paragraph 18 above).   buï ako zlodeja ukradnutej kópie plánu, alebo ako prostriedok vedúci   k identifikácii zlodeja, a tak dosta spoloènos do pozície umožòujúcej za-   èatie konania na vrátenie chýbajúceho dokumentu. Význam ochrany zdro-   ja, ako uzavrel lord Bridge, sa ve¾mi znížil spoluúèasou zdroja prinajmen-   šom na hrubom porušení dôvernosti, ktoré nevyvážil žiadny legitímny záu-   jem uverejni informáciu (pozri odsek 18).   42. In the Court’s view, the justifications for the impugned disclosure   order in the present case have to be seen in the broader context of the ex   parte interim injunction which had earlier been granted to the company,   restraining not only the applicant himself but also the publishers of The   Engineer from publishing any information derived from the plan. That   injunction had been notified to all the national newspapers and relevant   journals (see paragraph 12 above). The purpose of the disclosure order was   to a very large extent the same as that already being achieved by the injun-   ction, namely to prevent dissemination of the confidential information   contained in the plan. There was no doubt, according to Lord Donaldson   in the Court of Appeal, that the injunction was effective in stopping disse-   mination of the confidential information by the press (see paragraph 17   above). Tetra’s creditors, customers, suppliers and competitors would not   therefore come to learn of the information through the press. A vital   component of the threat of damage to the company had thus already   largely been neutralised by the injunction. This being so, in the Court’s   opinion, in so far as the disclosure order merely served to reinforce the   injunction, the additional restriction on freedom of expression which it   entailed was not supported by sufficient reasons for the purposes of para-   graph 2 of Article 10 of the Convention.   42. Pod¾a názoru Súdu opodstatnenie napadnutého zverejòovacieho   nariadenia v tomto prípade treba vidie v širšom kontexte ex parte predbež-   ného opatrenia, ktoré bolo predtým vydané spoloènosti a ktoré obmedzo-   valo nielen sažovate¾a, ale aj vydavate¾ov The Engineer vyda akúko¾vek in-   formáciu vyplývajúcu z plánu. O tomto predbežnom opatrení boli infor-   mované všetky vnútroštátne noviny a príslušné èasopisy (pozri odsek 12).   Úèelom zverejòovacieho nariadenia bolo do ve¾kej miery to isté, èo už sa   dosiahlo predbežným opatrením, najmä zabráni rozširovaniu dôverných   informácií obsiahnutých v pláne. Ako na odvolacom súde uviedol lord Do-   naldson, nebolo pochybností, že predbežné opatrenie bolo úèinné pri za-   stavení rozširovania dôverných informácií tlaèou (pozri odsek 17). Veritelia,   zákazníci, dodávatelia a konkurenti Tetry sa tak nedozvedeli o informá-   ciách prostredníctvom tlaèe. Dôležitý komponent hrozby škôd spoloènosti   sa tak znaène neutralizoval predbežným opatrením. Keïže zverejòovacie   nariadenie slúžilo iba na posilnenie predbežného opatrenia, dodatoèné ob-   medzenie slobody prejavu, ktoré nariadenie prinieslo, nebolo pod¾a názoru   Súdu podporené dôvodmi na úèely èlánku 10 Dohovoru ods. 2.   ...   ...   44. ... that the injunction “would not effectively prevent publication...”   directly by the applicant journalist’s source (or that source’s source) (see   paragraph 17 above). Unless aware of the identity of the source, Tetra   would not be in a position to stop such further dissemination of the   contents of the plan, notably by bringing proceedings against him or her   for recovery of the missing document, for an injunction against further   disclosure by him or her and for compensation for damage.   44. ...predbežné opatrenie „by efektívne nezabránilo publikácii...“ pria-   mo sažovate¾ovým novinárskym zdrojom (alebo zdrojom tohto zdroja)   (pozri odsek 17). Ak by Tetra nepoznala totožnos zdroja, nebola by spôso-   bilá zastavi ïalšie rozširovanie obsahu plánu najmä zaèatím konania proti   zdroju o vrátenie chýbajúceho dokumentu, o vydanie predbežného opatre-   nia na zabránenie ïalšiemu zverejòovaniu zdrojom alebo o náhradu škody.   It also had a legitimate reason as a commercial enterprise in unmasking   a disloyal employee or collaborator, who might have continuing access to   its premises, in order to terminate his or her association with the company.   Tetra ako obchodná spoloènos mala taktiež legitímny dôvod odhali   nelojálneho zamestnanca alebo spolupracovníka, ktorý mohol ma prístup   do jej priestorov, aby ukonèila jeho pomer so spoloènosou.   45. These are undoubtedly relevant reasons. However, as also recognised   by the national courts, it will not be sufficient, per se, for a party seeking   disclosure of a source to show merely that he or she will be unable without   disclosure to exercise the legal right or avert the threatened legal wrong on   which he or she bases his or her claim in order to establish the necessity of   45. To sú nepochybne relevantné dôvody. Avšak, ako uznali aj vnútro-   štátne súdy, nebolo by dostaèujúce, per se, aby strana žiadajúca zverejnenie   zdroja iba preukázala, že bez zverejnenia nebude spôsobilá vykonáva zá-   konné práva alebo odvráti hroziace porušenie práva, na ktorého základe   strana zakladá svoju požiadavku, aby sa preukázala nevyhnutnos zverejne-   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   disclosure (see paragraph 18 above). In that connection, the Court would   recall that the considerations to be taken into account by the Convention   institutions for their review under paragraph 2 of Article 10 tip the balance   of competing interests in favour of the interest of democratic society in   securing a free press (see paragraphs 39 and 40 above). On the facts of the   present case, the Court cannot find that Tetra’s interests in eliminating, by   proceedings against the source, the residual threat of damage through   dissemination of the confidential information otherwise than by the press,   in obtaining compensation and in unmasking a disloyal employee or colla-   borator were, even if considered cumulatively, sufficient to outweigh the   vital public interest in the protection of the applicant journalist’s source.   The Court does not therefore consider that the further purposes served by   the disclosure order, when measured against the standards imposed by the   Convention, amount to an overriding requirement in the public interest.   nia (pozri odsek 18). Súd by v tejto súvislosti pripomenul, že úvahy, na kto-   ré orgány Dohovoru musia prihliada pri ich preskúmavaní pod¾a èlánku   ods. 2, nakláòajú misku váh súažiacich záujmov v prospech záujmu de-   mokratickej spoloènosti o zabezpeèenie slobodnej tlaèe (pozri odseky 39 a   40). Súd nemôže na základe okolností tohto prípadu uzavrie, že záujmy   Tetry eliminova konaním proti zdroju zostávajúcu hrozbu škody rozširo-   vaním dôverných informácií inak než tlaèou, ïalej získa náhradu škody a   odhali nelojálneho pracovníka alebo spolupracovníka by boli, aj keï po-   sudzované kumulatívne, dostatoèné na to, aby prevážili životný verejný zá-   ujem o ochranu sažovate¾ovho novinárskeho zdroja. Preto Súd nie je toho   názoru, že ïalšie úèely, ktorým slúžilo zverejòovacie nariadenie, keï sa po-   rovnajú so štandardami uloženými Dohovorom, by predstavovali prevažu-   júcu požiadavku vo verejnom záujme.   46. In sum, there was not, in the Court’s view, a reasonable relationship   of proportionality between the legitimate aim pursued by the disclosure   order and the means deployed to achieve that aim. The restriction which   the disclosure order entailed on the applicant journalist’s exercise of his   freedom of expression cannot therefore be regarded as having been neces-   sary in a democratic society, within the meaning of paragraph 2 of Article   10, for the protection of Tetra’s rights under English law, notwithstanding   the margin of appreciation available to the national authorities.   46. Ak to zhrnieme, pod¾a názoru Súdu medzi legitímnym cie¾om, kto-   rý sledovalo zverejòovacie nariadenie, a prostriedkami použitými na do-   siahnutie tohto cie¾a neexistoval rozumný vzah proporcionality. Obme-   dzenie, ktoré malo zverejòovacie nariadenie za následok na sažovate¾ovom   novinárskom výkone jeho slobody prejavu, nemožno preto považova za   nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v zmysle èlánku 10 ods. 2 na   ochranu práv Tetry pod¾a anglického práva bez oh¾adu na rámec vo¾nej   úvahy danej vnútroštátnym orgánom.   Accordingly, the Court concludes that both the order requiring the   applicant to reveal his source and the fine imposed upon him for having   refused to do so gave rise to a violation of his right to freedom of expres-   sion under Article 10.   Súd preto uzatvára, že tak nariadenie požadujúce od sažovate¾a, aby   odhalil svoj zdroj, ako aj pokuta, ktorá mu bola uložená, keï to odmietol   urobi, viedli k porušeniu jeho práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10.   II. APPLICATION   OF ARTICLE 50 OF THE CONVENTION   II. UPLATNENIE   ÈLÁNKU 50 DOHOVORU   47. Mr William Goodwin sought just satisfaction under Article 50 of   the Convention, which reads:   47. Pán William Goodwin žiadal spravodlivé zadosuèinenie pod¾a èlán-   ku 50 Dohovoru, ktorý znie:   “If the Court finds that a decision or a measure taken by a legal authority or any   other authority of a High Contracting Party is completely or partially in conflict with   the obligations arising from the ... Convention, and if the internal law of the said   Party allows only partial reparation to be made for the consequences of this decision   or measure, the decision of the Court shall, if necessary, afford just satisfaction to the   injured party.”   „Ak Súd zistí, že rozhodnutie alebo opatrenie prijaté zákonným orgánom alebo   akýmko¾vek iným orgánom vysokej zmluvnej strany je úplne alebo èiastoène v roz-   pore so záväzkami vyplývajúcimi z... Dohovoru, a ak vnútroštátne právo uvedenej   strany umožòuje iba èiastoènú nápravu dôsledkov takéhoto rozhodnutia alebo opat-   renia, rozhodnutie Súdu, ak je to nevyhnutné, umožní poškodenej strane spravodlivé   zadosuèinenie.“   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M   A. Non-pecuniary damage       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   A. Nemajetková ujma   48. The applicant claimed 15,000 pounds sterling for non-pecuniary   48. Sažovate¾ žiadal 15 000 anglických libier ako náhradu nemajetkovej   ujmy na základe duševnej tiesne, šoku, strachu a úzkosti, ktoré pocioval   v dôsledku konania vedeného proti nemu. Poèas piatich mesiacov bol pod   neustálou hrozbou, že pôjde do väzenia, a to až na dva roky, ako trest za to,   že sa správal pod¾a svojho svedomia a že sa ako novinár držal svojich etic-   kých povinností. Stále musí ži so záznamom v registri trestov, keïže roz-   hodnutie Súdu o porušení nevymaže jeho trestný èin pohàdania súdom...   damage, on account of mental anguish, shock, dismay and anxiety which he   felt as a result of the proceedings against him. For five months he was in   constant peril of being sent to prison, for up to two years, as a punishment   for obeying his conscience and for living up to his ethical obligations as a   journalist. He still has to live with a criminal record since his crime of con-   tempt of court would not be expunged by a finding of breach by the Court...   49. The Government objected to the applicant’s claim on the ground   that the alleged adverse consequences stemmed from the fact that he was   defying and disobeying the law. Even if he considered it a bad law, he   should have obeyed the order to provide the information to the court in a   sealed envelope, or, at the very least, he should have recognised his duty to   obey the disclosure order when he lost his case in the House of Lords. Had   he done so, the Government would have found it difficult to resist a claim   for compensation for any adverse consequences.   49. Vláda odmietla sažovate¾ov návrh na tom základe, že údajné ne-   priaznivé dôsledky pramenili zo skutoènosti, že sažovate¾ odporoval a ne-   poslúchal zákon. Aj keï sažovate¾ považoval zákon za zlý, mal splni na-   riadenie poskytnú súdu informácie v zapeèatenej obálke alebo prinajmen-   šom mal uzna svoju povinnos splni zverejòovacie nariadenie, keï svoj   prípad prehral v Snemovni lordov. Keby to bol urobil, vláda by ažko odpo-   rovala návrhu na náhradu škody za akéko¾vek nepriaznivé dôsledky.   50. The Court is not persuaded by the Government’s arguments. What   matters under Article 50 is whether the facts found to constitute a viola-   tion have resulted in non-pecuniary damage. In the present case, the Court   finds it established that there was a causal link between the anxiety and   distress suffered by the applicant and the breach found of the Convention.   However, in the circumstances of the case, the Court considers that this   finding constitutes adequate just satisfaction in respect of the damage clai-   med under this head.   50. Súd nie je presvedèený argumentmi vlády. To, o èo ide pod¾a èlánku   50, je, èi sažnosti, o ktorých sa zistilo, že viedli k porušeniu, mali za násle-   dok nemajetkovú ujmu. V tomto prípade Súd považuje za preukázané, že   existovala príèinná súvislos medzi úzkosou a stresom, ktorými trpel sa-   žovate¾, a zisteným porušením Dohovoru. Za daných okolností prípadu je   však Súd toho názoru, že toto zistenie zakladá primerané spravodlivé za-   dosuèinenie vo vzahu k náhrade škody, ktorá sa žiada pod¾a tohto usta-   novenia.   ...   ...   FOR THESE REASONS, THE COURT   Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD   Holds by eleven votes to seven that there has been a violation of Article   of the Convention;   Rozhodol, jedenástimi hlasmi k siedmim, že došlo k porušeniu èlánku 10   Dohovoru;   Holds unanimously that the finding of a violation constitutes adequate   just satisfaction for the non-pecuniary damage suffered by the applicant;   Rozhodol, jednohlasne, že zistenie porušenia predstavuje primerané za-   dosuèinenie nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel sažovate¾;   ...   ...   In accordance with Article 51 para. 2 of the Convention and Rule 53   para. 2 of Rules of Court A, the following separate opinions are annexed to   this judgment:   V súlade s èlánkom 51 ods. 2 Dohovoru a pravidlom 53 ods. 2 Rokova-   cieho poriadku Súdu A sú k tomuto rozsudku pripojené tieto odlišné ná-   zory:   n n ...   n n ...   joint dissenting opinion of Mr Ryssdal, Mr Bernhardt, Mr Thór Vil-   hjálmsson, Mr Matscher, Mr Walsh, Sir John Freeland and Mr Baka;   separate dissenting opinion of Mr Walsh.   spoloèný odlišný názor sudcov Ryssdala, Bernhardta, Thór Vilhjál-   mssona, Matschera, Walsha, Sira Johna Freelanda a Baku;   samostatný odlišný názor sudcu Walsha.   n n G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   JOINT DISSENTING OPINION OF JUDGES RYSSDAL,   BERNHARDT, THÓR VILHJÁLMSSON, MATSCHER,   WALSH, SIR JOHN FREELAND AND BAKA   SPOLOÈNÝ ODLIŠNÝ NÁZORU SUDCOV RYSSDALA,   BERNHARDTA, THÓR VILHJÁLMSSONA, MATSCHERA,   WALSHA, SIRA JOHNA FREELANDA A BAKU   1. We are unable to agree that, as the majority conclude in paragraph 46   of the judgment, “both the order requiring the applicant to reveal his sour-   ce and the fine imposed upon him for having refused to do so gave rise to a   violation of his right to freedom of expression under Article 10”.   1. Nemôžeme súhlasi s tým, ako väèšina uzatvorila v odseku 46 rozsud-   ku, že „tak nariadenie požadujúce od sažovate¾a, aby odhalil svoj zdroj,   ako aj pokuta, ktorá mu bola uložená, keï to odmietol urobi, viedli k po-   rušeniu jeho práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10“.   2. ... an order for source disclosure cannot be compatible with Article 10 of   the Convention unless it is justified under paragraph 2 of that Article.   2. ...nariadenie na odhalenie zdroja nemôže by zluèite¾né s èlánkom 10   Dohovoru, pokia¾ nie je odôvodnené pod¾a odseku 2 tohto èlánku Doho-   voru.   3. Where we part company with the majority is in the assessment of whet-   her, in the circumstances of the present case, such a justification existed —   whether, in particular, the test of necessity in a democratic society should   be regarded as having been satisfied.   3. S väèšinou èlenov sa rozchádzame pri hodnotení, èi za daných okolnos-   tí tohto prípadu takéto zdôvodnenie existovalo, najmä èi možno považova   test nevyhnutnosti v demokratickej spoloènosti za uspokojivý.   4. As regards the test in domestic law, section 10 of the Contempt of   Court Act 1981 clearly gives statutory force to a presumption against   disclosure of sources. It provides (see paragraph 20 of the judgment) that   no court may require disclosure “unless it be established to the satisfaction   of the court that disclosure is necessary in the interests of justice or natio-   nal security or for the prevention of disorder or crime”.   4. Pokia¾ ide o test vo vnútroštátnom práve, § 10 zákona o pohàdaní sú-   dom z roku 1981 jasne dáva zákonnú silu prezumpcii proti odhaleniu   zdrojov. Zákon ustanovuje (pozri odsek 20 rozsudku), že žiadny súd nemô-   že požadova odhalenie, „pokia¾ nie je na spokojnos súdu preukázané, že   odhalenie je nevyhnutné v záujme spravodlivosti alebo národnej bezpeè-   nosti, alebo predchádzania nepokojom alebo kriminalite“.   5. As explained by Lord Bridge in the House of Lords in the applicant’s   case, this statutory restriction operates unless the party seeking disclosure   can satisfy the court that “disclosure is necessary” in the interests of one of   the four matters of public concern that are listed in the section...   5. Ako vysvetlil lord Bridge v Snemovni lordov, v sažovate¾ovom prípade   toto zákonné obmedzenie platí, pokia¾ strana žiadajúca odhalenie nemôže   uspokoji súd tým, že „odhalenie je nevyhnutné“ v záujme jednej zo šty-   roch verejných záležitostí, ktoré sú uvedené v tomto paragrafe...   6. Given that, as the judgment accepts, the protection of Tetra’s rights by   way of the “interests-of-justice” exception amounts to the pursuit of a legi-   timate aim under paragraph 2 of Article 10, the domestic-law test of neces-   sity strikingly resembles that required by the Convention. The domestic   courts at three levels, on the basis of all the evidence which was before   them, concluded that disclosure was necessary in the interests of justice...   disclosure in the interests of justice was clearly of preponderating impor-   tance so as to override the policy underlying the statutory protection of   sources and the test of necessity for disclosure was satisfied.   6. Súc presvedèení, ako rozsudok akceptuje, že ochrana práv Tetry pros-   tredníctvom výnimky „záujmov spravodlivosti“ predstavuje sledovanie legi-   tímneho cie¾a pod¾a èlánku 10 ods. 2, vnútroštátny test nevyhnutnosti sa   pozoruhodne podobá tomu, ktorý vyžaduje Dohovor. Vnútroštátne súdy   na troch stupòoch na základe všetkých predložených dôkazov došli k záve-   ru, že odhalenie bolo nevyhnutné v záujme spravodlivosti... odhalenie v zá-   ujme spravodlivosti jednoznaène prevažovalo, takže prekonalo politiku   zdôrazòujúcu zákonnú ochranu zdrojov a test nevyhnutnosti odhalnia bol   splnený.   7. The judgment, on the other hand, concludes that there was not a reaso-   nable relationship of proportionality between the legitimate aim pursued   by the disclosure order and the means deployed to achieve that aim (para-   graph 46). In reaching this conclusion judgment... says... “... in so far as the   disclosure order merely served to reinforce the injunction, the additional   restriction on freedom of expression which it entailed was not supported   by sufficient reasons for the purposes of paragraph 2 of Article 10...”   7. Rozsudok na druhej strane uzatvára, že neexistoval rozumný vzah pro-   porcionality medzi legitímnym cie¾om, ktorý zverejòovacie nariadenie sle-   dovalo, a prostriedkami použitými na dosiahnutie tohto cie¾a (odsek 46).   Pri dosiahnutí tohto záveru rozsudok... hovorí..., „...keïže zverejòovacie na-   riadenie slúžilo iba na posilnenie predbežného opatrenia, ïalšie obmedze-   nie slobody prejavu, ktoré prinieslo, nebolo podporené dostatoènými dô-   vodmi na úèely èlánku 10 ods. 2...“.   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   8. To suggest... that the disclosure order may have “merely served to rein-   force the injunction” is to misstate the case. As the decisions of the domes-   tic courts explain, the purpose of the disclosure order was to extend the   protection of Tetra’s rights by closing gaps left by the injunction. The   injunction bit upon the press, but it would not effectively prevent publica-   tion to Tetra’s customers or competitors directly by the applicant’s source   (or that source’s source). Without knowing the identity of the source, Tetra   would not be in a position to stop further dissemination of the contents of   the plan by bringing proceedings against him for recovery of the missing   document, for an injunction prohibiting further disclosure by him and for   damages. Nor would they be able to remove any threat of further harm to   their interests from a possible disloyal employee or collaborator who might   enjoy continued access to their premises.   8. Tvrdi..., že zverejòovacie nariadenie mohlo „slúži iba na posilnenie   predbežného oparenia“, je prekrúcaním prípadu. Ako vysvet¾ujú rozhodnu-   tia vnútroštátnych súdov, úèelom zverejòovacieho nariadenia bolo rozšíri   ochranu práv Tetry uzatvorením medzier ponechaných predbežným opat-   rením. Predbežné opatrenie „zabralo“ na tlaè, ale úèinne by nezabránilo   zverejneniu smerom k zákazníkom alebo konkurentom Tetry priamo sa-   žovate¾ovým zdrojom (alebo zdrojom tohto zdroja). Bez poznania totož-   nosti zdroja by Tetra nebola spôsobilá zastavi ïalšie rozširovanie obsahu   plánu zaèatím konania proti zdroju o vrátenie chýbajúceho dokumentu,   o vydanie predbežného opatrenia zakazujúceho zdroju ïalšie zverejòovanie   a o náhradu škôd. Rovnako by Tetra nebola spôsobilá odstráni hrozbu   ïalšej škody na jej záujmoch od možného nelojálneho pracovníka alebo   spolupracovníka, ktorí mohli ma prístup do jej priestorov.   9. These further purposes served by the disclosure order are considered in   paragraphs 44 and 45 of the judgment. The latter paragraph, after recal-   ling that the considerations to be taken into account by the Convention   institutions for their review under paragraph 2 of Article 10 “tip the balan-   ce of competing interests in favour of the interest of democratic society in   securing a free press”, asserts that Tetra’s interests in securing the additio-   nal measures of protection sought through the disclosure order were insuf-   ficient to outweigh the vital public interest in the protection of the appli-   cant’s source.   9. Tieto ïalšie úèely zverejòovacieho nariadenia sa posudzujú v odsekoch   a 45 rozsudku. Odsek 45 po tom, èo pripomína, že úvahy, na ktoré or-   gány Dohovoru prihliadajú pri ich preskúmaní pod¾a èlánku 10 ods. 2,   „nakláòajú misku váh súažiacich záujmov v prospech záujmu demokratic-   kej spoloènosti o zabezpeèenie slobodnej tlaèe“, tvrdí, že záujmy Tetry zís-   ka ïalšie ochranné opatrenia žiadané prostredníctvom zverejòovacieho   nariadenia neboli dostatoèné na to, aby prevážili životný verejný záujem   o ochranu sažovate¾ovho zdroja.   10. No detailed assessment of these interests of Tetra’s is, however, underta-   ken, and in the absence of it there is no satisfactory basis for the balancing   exercise which the Court is required to undertake. The domestic courts   were, in any event, better placed to evaluate, on the basis of the evidence   before them, the strength of those interests, and in our view the conclusion   which they reached... was within the margin of appreciation allowed to the   national authorities.   10. K detailnému zhodnoteniu týchto záujmov Tetry však nedošlo a pri je-   ho absencii neexistuje uspokojivý základ na porovnávanie, ktoré sa vyžadu-   je od Súdu. Vnútroštátne súdy boli na základe predložených dôkazov   v každom prípade lepšie pripravené na zhodnotenie sily týchto záujmov a   pod¾a nášho názoru záver, ku ktorému dospeli..., bol v rámci vo¾nej úvahy   umožnenej vnútroštátnym orgánom.   11. We therefore conclude that neither the disclosure order nor the fine   imposed upon the applicant for his failure to comply with it gave rise to a   violation of his right to freedom of expression under Article 10.   11. Preto dochádzame k záveru, že ani zverejòovacie nariadenie, ani pokuta   uložená sažovate¾ovi za to, že neuposlúchol, neviedli k porušeniu jeho   práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10.   G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M       G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   SEPARATE   SAMOSTATNÝ   ODLIŠNÝ NÁZORU SUDCU WALSHA   DISSENTING OPINION OF JUDGE WALSH   1. In his opening address to the Court counsel for the applicant stated   that his client was “claiming no special privilege by virtue of his profession   because journalists are not above the law”. Yet it appears to me that the   Court in its decision has decided in effect that under the Convention a   journalist is by virtue of his profession to be afforded a privilege not avai-   lable to other persons. Should not the ordinary citizen writing a letter to   the papers for publication be afforded an equal privilege even though he is   not by profession a journalist?...   1. Zástupca sažovate¾a vo svojom vystúpení na Súde vyhlásil, že jeho   klient „nežiadal žiadne osobitné privilégium z dôvodu jeho zamestnania,   pretože novinári nie sú nad zákonom“. Naozaj sa mi zdá, že Súd vo svojom   rozhodnutí rozhodol tak, že novinárovi by na základe jeho povolania mali   by pod¾a Dohovoru poskytnuté privilégiá neprináležiace iným osobám.   Nemohlo by by obyèajnému obèanovi, ktorý pošle novinám list na zve-   rejnenie, poskytnuté rovnaké privilégium, aj keï nie je povolaním novi-   nár?...   2. In the present case the applicant did not suffer any denial of expressing   himself. Rather has he refused to speak. In consequence a litigant seeking   the protection of the law for his interests which were wrongfully injured is   left without the remedy the courts had decided he was entitled to. Such a   result is certainly a matter of public interest and the applicant has succee-   ded in frustrating his national courts in their efforts to act in the interests   of justice. It is for the national courts to decide whether or not the docu-   ment in question was stolen. Yet the applicant claims that because he does   not believe it was stolen he can justify his refusal to comply with the court   order made in his case. His attitude and his words give the impression that   he would comply if he believed the document in question had been stolen.   He is thus setting up his personal belief as to truth of a fact which is exclu-   sively within the domain of the national courts to decide as a justification   for not obeying the order of the courts simply because he does not agree   with the judicial findings of fact.   2. V tomto prípade sažovate¾ovi nikto nebránil, aby sa vyjadril. Sažovate¾   odmietol hovori. V dôsledku toho je strana sporu žiadajúca zákonom och-   ráni svoje záujmy, ktoré boli protiprávne poškodené, ponechaná bez ná-   pravy, na ktorú bola pod¾a rozhodnutia súdov oprávnená. Takýto výsledok   je urèite záležitosou verejného záujmu a sažovate¾ovi sa podarilo zabráni   vnútroštátnym súdom v ich úsilí kona v záujme spravodlivosti. Je na vnút-   roštátnych súdoch, aby rozhodli, èi predmetný dokument bol alebo nebol   ukradnutý. Sažovate¾ tvrdí, keïže neverí, že dokument bol ukradnutý, že   môže odôvodni odmietnutie vyhovie súdnemu nariadeniu, ktoré bolo   prijaté v jeho prípade. Jeho prístup a slová vyvolávajú dojem, že by nariade-   nie splnil, keby veril, že predmetný dokument bol ukradnutý. Sažovate¾   takto zo svojho osobného presvedèenia vytvára skutkový stav, o ktorom   môžu výluène rozhodnú len vnútroštátne súdy, ako odôvodnenie neupos-   lúchnutia nariadenia súdov jednoducho preto, lebo nesúhlasí zo skutko-   vým stavom zisteným súdom.   3. It does not appear to me that anything in the Convention permits a liti-   gant to set up his own belief as to the facts against the finding of fact made   by the competent courts and thereby seek to justify a refusal to be bound   by such judicial finding of fact. To permit him to do so simply because he   is a journalist by profession is to submit the judicial process to the subjec-   tive assessment of one of the litigants and to surrender to that litigant the   sole decision as to the moral justification for refusing to obey the court   order in consequence of which the other litigant is to be denied justice and   to suffer damage. Thus there is a breach of a primary rule of natural justice   — no man is to be the judge of his own cause.   3. Nezdá sa mi, že by nieèo v Dohovore povo¾ovalo strane sporu vytvára   zo svojho vlastného presvedèenia skutkový stav proti skutkovému stavu   zistenému príslušnými súdmi, a tak žiada o ospravedlnenie odmietnutia   by viazaný takýmto súdnym zistením skutkového stavu. Povoli mu to jed-   noducho preto, že je povolaním novinár, znamená podriadi súdny proces   subjektívnemu zhodnoteniu jednej zo strán sporu a ponecha tejto strane   výluèné rozhodnutie, pokia¾ ide o morálne odôvodnenie odmietnutia reš-   pektova súdne nariadenie, v dôsledku èoho by druhej strane sporu bola   popretá spravodlivos a súèasne by utrpela škodu. Takto je tu porušenie zá-   kladného pravidla prirodzenej spravodlivosti — nikto nemôže by sudcom   vo svojom vlastnom prípade.