20524/92

7 8.   DOORSON   proti HOLANDSKU   rozsudok   Európskeho súdu pre ¾udské práva   z 26. marca 1996   (Na preklad sa použil   originálny rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva —   — 54/1994/501/503)   Preklad: JUDr. Robert Fico, CSc.   DOORSON proti HOLANDSKU   DOORSON proti HOLANDSKU   CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI   NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY   Sažovate¾, obèan Holandska, bol odsúdený na nepodmieneèný trest   1. Dohovor nevyluèuje, aby sa pri vyšetrovaní trestných èinov použili také   zdroje, ako sú anonymní informátori. Následné použitie ich výpovedí   v konaní pred súdom s cie¾om odôvodni odsúdenie však môže vyvola   otázky pod¾a Dohovoru. Použitie anonymných informátorov však nie je   za žiadnych okolností nezluèite¾né s Dohovorom.   odòatia slobody za obchodovanie s drogami. Pri odsúdení holandské súdy   vychádzali aj z výpovedí anonymných svedkov — narkomanov. Anonymní   svedkovia vypovedali iba na polícii a pred vyšetrujúcim sudcom a z dôvodu   strachu pred pomstou zo strany sažovate¾a odmietli svedèi na verejnom   súdnom pojednávaní. Obhajoba, ktorá sa zúèastnila na vypoèúvaní ano-   nymných svedkov pred vyšetrujúcim sudcom, nepoznala ich totožnos a   nemala možnos konfrontova týchto svedkov na hlavnom pojednávaní.   Holandské súdy odôvodòovali potrebu zataji totožnos anonymných sved-   kov a nepredvola ich na verejné súdne pojednávanie potrebou chráni   záujmy svedkov, ako sú ich život, sloboda alebo osobná bezpeènos. Odsú-   denie sažovate¾a však nebolo založené výluène len na výpovediach týchto   svedkov.   2. Úlohou Európskeho súdu pod¾a Dohovoru nie je rozhodnú, èi sa vý-   povede svedkov pripustili riadne ako dôkazy. Toto je úlohou vnútroštát-   nych súdov. Európsky súd má iba zisti, èi konanie ako celok vrátane   spôsobu, ktorým sa dôkazy získali, bolo spravodlivé. Európsky súd ne-   môže abstraktne rozhodnú, že by sa na dôkaz poskytnutý svedkom na   verejnom súde a pod prísahou malo vždy spolieha, a to prednostne   pred inými výpoveïami tohto istého svedka poèas trestného konania,   a to dokonca ani vtedy, ak by tieto výpovede boli v rozpore.   Sažovate¾ tvrdil, že holandské súdy takýmto postupom porušili èlánok   ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru, ktorý každému obvinenému z trestného èi-   nu, okrem iných práv, zaruèuje právo na spravodlivý súdny proces a právo   vypoè alebo da vypoèúva svedkov obžaloby a dosiahnu predvolanie a vý-   sluch svedkov obhajoby za rovnakých podmienok ako u svedkov obžaloby.   3. Zmluvné štáty by mali organizova svoje trestné konanie tak, aby záuj-   my svedkov a obetí neboli neodôvodnene ohrozované. Zásady spravodli-   vého súdneho procesu rovnako požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyva-   žovali záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedèi.   4. Nemožno hovori o porušení èlánku 6 ods. 1 v spojitosti s èlánkom 6   ods. 3 písm. d) Dohovoru, ak sa zistí, že znevýhodnenia, s ktorými ob-   hajoba bojovala pri použití výpovedí anonymných svedkov, dostatoène   vyvážil postup súdnych orgánov.   5. I keï vyvažujúce postupy dostatoène kompenzujú nevýhody, s ktorými   musí obhajoba pri použití výpovedí anonymných svedkov bojova, od-   súdenie by nemalo by založené, èi už výluène, alebo v rozhodujúcej   miere, na anonymných výpovediach.   6. S dôkazmi získanými od anonymných svedkov za podmienok, keï ne-   môžu by zabezpeèené práva obhajoby v miere bežne požadovanej Do-   hovorom, by sa malo zaobchádza s výnimoènou opatrnosou.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA   26. marca 1996   EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS   March 1996   CASE OF DOORSON   PRÍPAD DOORSON   JUDGMENT   (abridged)   ROZSUDOK   (krátené)   In the case of Doorson,   V prípade Doorson   The European Court of Human Rights, sitting, in accordance with Article   of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamen-   tal Freedoms ( „the Convention“ ) and the relevant provisions of Rules of   Court B, as a Chamber composed of the following judges:   Európsky súd pre ¾udské práva, zasadajúc v súlade s èlánkom 43 Dohovoru   o ochrane ¾udských práv a základných slobôd („Dohovor“) a príslušnými   ustanoveniami Rokovacieho poriadku Súdu B, v komore zloženej z týchto   sudcov:   Mr R. RYSSDAL, President,   Mr THÓR VILHJÁLMSSON,   Mr J. DE MEYER,   R. RYSSDAL, prezident,   THÓR VILHJÁLMSSON,   J. DE MEYER,   Mr N. VALTICOS,   Mr S. K. MARTENS,   Mr F. BIGI,   N. VALTICOS,   S. K. MARTENS,   F. BIGI,   Mr A. B. BAKA,   A. B. BAKA,   Mr L. WILDHABER,   Mr D. GOTCHEV,   L. WILDHABER,   D. GOTCHEV,   and also of Mr H. PETZOLD, Registrar, and Mr P. J. MAHONEY, Deputy Re-   gistrar,   ako aj H. PETZOLD, registrátor, a P. J. MAHONEY, zástupca registrátora,   Having deliberated in private on 27 October 1995 and 20 February   1996,   Delivers the following judgment, which was adopted on the last–men-   tioned date:   radiac sa na neverejnom zasadnutí 27. októbra 1995 a 20. februára   1996,   vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v posledne uvedenom dni:   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   KONANIE1   ...   PROCEDURE   ...   AS TO THE FACTS   K FAKTOM   I. PARTICULAR CIRCUMSTANCES OF THE CASE   A. The police investigation   I. OSOBITNÉ OKOLNOSTI PRÍPADU   A. Policajné vyšetrovanie   7. The applicant is a Netherlands citizen born in 1958 and resident in   Amsterdam.   7. Sažovate¾, narodený v roku 1958, je obèanom Holandska a má trvalé   bydlisko v Amsterdame.   8. In August 1987 the prosecuting authorities decided to take action   8. V auguste 1987 sa orgány èinné v trestnom konaní rozhodli zakroèi   proti problémom spôsobeným obchodovaním s drogami v Amsterdame. Po-   lícia zostavila série fotografií osôb podozrivých ako priekupníkov s drogami.   Fotografie ukázala približne 150 narkomanom s cie¾om získa od nich výpo-   vede. Po podobnej akcii v roku 1986, keï sa narkomanom, ktorí vypovedali   na polícii, vyhrážalo, však nastalo to, že väèšina z narkomanov, ktorým uká-   zali fotografie, bola pripravená vypoveda iba za podmienky, že ich totožnos   nebude prezradená priekupníkom s drogami, ktorých identifikovali.   against the nuisance caused by drug trafficking in Amsterdam. The police   had compiled sets of photographs of persons suspected of being drug   dealers. These were shown to about 150 drug addicts in order to collect   statements from them. However, following a similar action in 1986 when   drug addicts who had made statements to the police had been threatened,   it turned out that most of those to whom photographs were shown were   only prepared to make statements on condition that their identity was not   disclosed to the drug dealers whom they identified.   V každej z ukázaných sérií fotografií bola jedna fotografia osoby, o kto-   rej sa vedelo, že je nevinná. Výpovede osôb, ktoré identifikovali túto foto-   grafiu ako fotografiu priekupníka s drogami, sa považovali za nedôvery-   hodné a nebrali sa do úvahy.   In each set of photographs shown there was one of a person known to   be innocent. Statements made by persons who identified this photograph   as that of a drug dealer were regarded as unreliable and discounted.   9. In September 1987 the police received information from a person   referred to by the police under the code number GH.021/87 that the appli-   cant was engaged in drug trafficking. The applicant’s identification pho-   tograph, which had been taken in 1985, was thereupon included by the   police in the collection of photographs shown to drug addicts.   9. V septembri 1987 polícia získala informáciu od osoby vedenej polí-   ciou pod kódovaným èíslom GH. 021/87, že sažovate¾ bol zapojený do ob-   chodovania s drogami. Polícia nato zaradila sažovate¾ovu identifikaènú   fotografiu urobenú v roku 1985 do zbierky fotografií, ktoré ukázali narko-   manom.   10. A number of drug addicts subsequently stated to the police that   they recognised the applicant from his photograph and that he had sold   drugs. Six of these drug addicts remained anonymous; they were referred   to by the police under the code names Y. 05, Y. 06, Y.13, Y.14, Y.15 and Y.16.   The identity of two others was disclosed, namely R. and N.   10. Nieko¾ko narkomanov potom na polícií vyhlásilo, že na fotografii   sažovate¾a spoznali a že predával drogy. Šiesti z týchto narkomanov zostali   v anonymite; polícia ich viedla pod kódovanými menami Y.05, Y.06, Y.13,   Y.14, Y.15 a Y.16. Totožnos ïalších dvoch narkomanov bola odhalená, me-   novite R. a N.   1V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri prejed-   návaní tohto prípadu. Pozn. autora.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   B. Proceedings before the Regional Court   B. Konanie na regionálnom súde   11. On 12 April 1988 the applicant was arrested on suspicion of having   committed drug offences. It appears that he was subsequently taken into   detention on remand.   11. Dòa 12. apríla 1988 bol sažovate¾ zatknutý pre podozrenie zo spá-   chania trestných èinov spojených s drogami. Potom bol vzatý do väzby.   12. On 13 April 1988 the applicant was shown the photograph made of   him by the police and recognised it as a photograph of himself.   12. Dòa 13. apríla 1988 ukázali sažovate¾ovi jeho fotografiu urobenú   políciou a sažovate¾ ju uznal ako fotografiu jeho vlastnej osoby.   13. A preliminary judicial investigation (gerechtelijk vooronderzoek) was   opened, during which the applicant’s lawyer submitted a request for an   examination of the witnesses referred to in the police report in the appli-   cant’s case. The investigating judge (rechter–commissaris) accordingly orde-   red the police to bring these witnesses before him on 30 May 1988 between   9.30 a.m. and 4 p.m. The applicant’s lawyer was notified and invited to   attend the questioning of these witnesses before the investigating judge.   13. Zaèalo sa predbežné súdne vyšetrovanie (gerechtelijk vooronderzoek),   poèas ktorého obhajca sažovate¾a predložil požiadavku na vypoèutie sved-   kov uvedených v policajnej správe týkajúce sa sažovate¾ovho prípadu. Vy-   šetrujúci sudca (rechter–commissaris) nato polícii nariadil, aby týchto sved-   kov predvolala pred neho na 30. mája 1988 medzi 9.30 a 16.00 hod. Sažo-   vate¾ovho obhajcu informovali o tom a pozvali ho, aby sa zúèastnil na vy-   poèúvaní týchto svedkov pred vyšetrujúcim sudcom.   14. On 30 May 1988 the applicant’s lawyer arrived at the investigating   judge’s chambers at 9.30 a.m. However, after an hour and a half had   elapsed and none of the witnesses had appeared, he concluded that no   questioning would take place. He therefore left for another appointment.   According to the lawyer he did so with the consent of the investigating   judge, Judge M., who had promised him that if the witnesses should turn   up later that day, they would not be heard but would be required to appear   for questioning at a later date so that he would be able to attend.   14. Dòa 30. mája 1988 sažovate¾ov obhajca prišiel do úradu vyšetrujú-   ceho sudcu o 9.30 hod. Po tom, èo uplynula hodina a pol a žiadny zo sved-   kov sa neobjavil, však dospel k záveru, že sa žiadne vypoèúvanie neuskutoè-   ní. Preto odišiel za ïalšími povinnosami. Obhajca tvrdil, že tak urobil so   súhlasom vyšetrujúceho sudcu, sudcu M., ktorý mu pris¾úbil, že keï sa   svedkovia dostavia v tento deò neskoršie, nebudú vypoèutí, ale požiadajú   ich dostavi sa na výsluch neskôr tak, aby sa ho obhajca mohol zúèastni.   After the lawyer had left, two of the eight witnesses referred to in the   police report turned up and were heard by the investigating judge in the   absence of the lawyer, witness Y.15 at about 11.15 a.m. and witness Y.16 at   about 3 p.m.   Po tom, èo obhajca odišiel, dvaja z ôsmich svedkov uvedených v policaj-   nej správe sa dostavili a vyšetrujúci sudca ich vypoèul v neprítomnosti ob-   hajcu, a to svedka Y.15 okolo 11.15 hod. a svedka Y.16 okolo 15.00 hod.   From an official record of his findings (proces–verbaal van bevindingen)   drawn up by Judge M. on 17 June 1988, it appears that Y.15 and Y.16 did   not keep a promise to return for further questioning on 3 June.   Z úradného záznamu (proces–verbaal van bevindingen) spísaného sudcom   M. 17. júna 1988 vyplýva, že Y.15 a Y.16 nedodržali s¾ub vráti sa na ïalšie   vypoèúvanie 3. júna.   15. On 19 July 1988 the applicant appeared before the Amsterdam   Regional Court (arrondissementsrechtbank) on charges of drug trafficking.   At the prosecutor’s request, the court decided to adjourn its examination   until 25 August 1988.   15. Dòa 19. júla 1988 sažovate¾ predstúpil pred amsterdamský regio-   nálny súd (arrondissementsrechtbank) na základe obvinenia z obchodovania   s drogami. Súd na základe žiadosti prokurátora rozhodol odroèi svoje ko-   nanie do 25. augusta 1988.   16. On 25 August 1988 the Regional Court resumed the hearing. As the   Regional Court was differently composed, it recommenced its examination   of the case. The applicant’s lawyer requested the court to refer the case   back to the investigating judge for an examination of the six anonymous   witnesses and to hear the two named witnesses R. and N. itself. The court   refused the first request but ordered the witnesses R. and N. to be brought   before it and adjourned the hearing until 4 October 1988.   16. Dòa 25. augusta 1988 regionálny súd pokraèoval v pojednávaní.   Keïže regionálny súd bol zložený inak, znovu zaèal preskúmavanie prípa-   du. Obhajca sažovate¾a požiadal súd, aby vrátil prípad spä vyšetrujúcemu   sudcovi na vypoèutie šiestich anonymných svedkov a aby súd vypoèul   dvoch menovaných svedkov R. a N. Súd odmietol prvú požiadavku, ale na-   riadil, aby pred súd predvolali svedkov R. a N. a odroèil pojednávanie do 4.   októbra 1988.   The Regional Court also refused a request made by the defence for the   Regionálny súd rovnako odmietol požiadavku obhajoby skonèi alebo   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   applicant’s detention on remand to be terminated or else suspended, being   of the opinion that the applicant was still under suspicion and that the   reasons for which the detention on remand had been ordered were still   valid.   inak preruši sažovate¾ovu väzbu, pretože bol toho názoru, že sažovate¾ je   stále podozrivý a že dôvody, pre ktoré bola väzba nariadená, stále platia.   One of the judges sitting on this occasion was a certain Judge Sm.   Jeden zo sudcov zasadajúci pri tejto príležitosti bol nejaký sudca Sm.   17. On 29 September 1988 the applicant’s lawyer submitted to the   Regional Court a number of documents including the judgment of the Eu-   ropean Court of Human Rights in the case of Unterpertinger v. Austria   (judgment of 24 November 1986, Series A no. 110) and the report of the   European Commission of Human Rights in the case of Kostovski v. the   Netherlands (report of 12 May 1988, application no. 11454/85).   17. Dòa 29. septembra 1988 obhajca sažovate¾a predložil regionálnemu   súdu nieko¾ko dokumentov vrátane rozsudku Európskeho súd pre ¾udské   práva v prípade Unterpertinger v. Rakúsko (rozsudok z 24. novembra 1986,   Séria A, è. 110) a správy Európskej komisie pre ¾udské práva v prípade Kos-   tovski v. Holandsko (správa z 12. mája 1988, sažnos è. 11454/85).   18. On 4 October 1988 the Regional Court resumed the proceedings. In   view of the fact that a21 three judges of the Regional Court had been   replaced, the court again recommenced its examination. The defence again   made a request to have the six anonymous witnesses examined, which was   refused.   18. Dòa 4. októbra 1988 regionálny súd pokraèoval v konaní. Vzh¾a-   dom na skutoènos, že všetci traja sudcovia regionálneho súdu boli vyme-   není, súd opä zaèal preskúmavanie prípadu. Obhajoba opä požiadala   o vypoèutie šiestich anonymných svedkov, èo bolo odmietnuté.   The named witness N. appeared, R. did not. Both the prosecution and   the defence were given the opportunity to put questions to N. Asked to   identify the applicant, N. stated that he did not recognise him. On being   shown the applicant ‘ s photograph, he said that he recognised it as that of   a man who had given him heroin when he was ill. However, towards the   end of his examination he stated that he was no longer quite sure of recog-   nising the man on the photograph; it might be that the man who had   given him the heroin only resembled that man. He further alleged that   when shown the photographs by the police, he had only identified the   applicant’ s photograph as that of a person from whom he had bought   drugs because at the time he had felt very ill and had been afraid that the   police might not give him back the drugs which they had found in his   possession.   Menovaný svedok N. predstúpil, R. sa nedostavil. Obžaloba aj obhajoba   dostali možnos klás otázky N. Keï bol N. požiadaný, aby identifikoval   sažovate¾a, vyhlásil, že ho nepozná. Keï mu ukázali fotografiu sažovate-   ¾a, povedal, že ju spoznáva ako fotografiu muža, ktorý mu dal heroín, keï   bol chorý. Na konci svojho výsluchu však vyhlásil, že už si ïalej nie je cel-   kom istý, že pozná muža na fotografii; je možné, že muž, ktorý mu dal he-   roín, sa iba podobá na tohto muža. N. ïalej uviedol, že keï mu polícia   ukázala fotografie, iba identifikoval sažovate¾ovu fotografiu ako fotogra-   fiu osoby, od ktorej kúpil drogy, pretože v tom èase sa cítil ve¾mi chorý a   bál sa, že polícia mu možno nevráti spä drogy, ktoré u neho našla.   Súd odložil ïalšie preskúmavanie prípadu do 29. novembra 1988, pri-   èom nariadil predvolanie svedkov R. a N. a na základe návrhu obhajoby aj   predvolanie L., znalca z problematiky obchodovania s drogami a zneužíva-   nia drog. Súd nariadil, aby svedka R. pred súd predviedla polícia.   The court adjourned its further examination until 29 November 1988,   ordering the appearance of the witnesses R. and N., and — on a motion of   the defence — of L., an expert in the field of problems related to drug traf-   ficking and abuse. It ordered the witness R. to be brought before it by the   police.   19. On 29 November 1988 the Regional Court resumed its hearing. The   expert L. appeared and was questioned before the court.   19. Dòa 29. novembra 1988 regionálny súd pokraèoval v pojednávaní.   He doubted whether statements such as that made by the drug addicts   in the present case could be qualified as voluntarily made. In any event   such statements were in his opinion highly unreliable because before pho-   tographs were shown all kinds of promises were made so that when it came   to identifying individuals the persons concerned knew exactly what was   expected of them by the interrogator, whether police officer or judge.   Predstúpil znalec L. a súd ho vypoèul. Znalec spochybnil, že by výpove-   de, ktoré urobili narkomani v tomto prípade, mohli by kvalifikované ako   dobrovo¾ne urobené. Takéto výpovede boli, pod¾a jeho názoru v každom   prípade zvl᚝ nedôveryhodné, pretože predtým, ako boli predložené foto-   grafie, narkomani dostali všetky druhy s¾ubov, takže keï došlo k identifi-   kácii osôb, dotknuté osoby presne vedeli, èo sa od nich oèakávalo zo strany   vypoèúvajúceho, èi už policajného úradníka, alebo sudcu.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   The witnesses N. and R. did not appear, the latter despite the order that   Svedkovia N. a R. sa nedostavili, svedok R. napriek nariadeniu, že má   by pred súd predvedený políciou. Obhajoba potom stiahla svoju požiadav-   ku vypoèu R. a N. pred súdom, aby sa vyhla ïalšiemu odroèeniu pojedná-   vania, ktoré by znamenalo predåženie sažovate¾ovej väzby.   he be brought before the court by the police. The defence thereupon with-   drew its request to have R. and N. examined before the court in order to   avoid a further adjournment of the hearing which would mean prolonging   the applicant’s detention on remand.   The applicant’s lawyer gave a critical analysis of the statements made by   the anonymous witnesses. He remarked moreover that there were no valid   reasons for preserving their anonymity as it had not been demonstrated   that the applicant had ever taken reprisal action or was of a violent dispo-   sition.   Obhajca sažovate¾a urobil kritickú analýzu výpovedí anonymných   svedkov. Navyše poznamenal, že neexistovali prijate¾né dôvody zachovania   ich anonymity, keïže sa nepreukázalo, že by sažovate¾ niekedy prijal od-   vetné opatrenie, alebo mal násilnícke sklony.   20. On 13 December 1988 the Regional Court convicted the applicant   of drug trafficking and sentenced him to fifteen months’ imprisonment.   In so doing it took into consideration the fact that the applicant had pre-   viously been convicted of similar offences.   20. Dòa 13. decembra 1988 regionálny súd odsúdil sažovate¾a za ob-   chodovanie s drogami a potrestal ho na pätnás mesiacov väzenia. Súd pri-   tom vzal do úvahy skutoènos, že sažovate¾ už bol odsúdený za podobné   trestné èiny.   C. Proceedings before the Court of Appeal   C. Konanie na odvolacom súde   21. Sažovate¾ sa odvolal na amsterdamský odvolací súd (gerechtshof).   21. The applicant appealed to the Amsterdam Court of Appeal (gerecht-   shof).   22. Obhajca sažovate¾a požiadal listom zo 6. novembra 1989 generál-   neho prokurátora (procureur–generaal) odvolacieho súdu o predvolanie ano-   nymných svedkov, menovaných svedkov N. a R. a znalca L., aby boli vypo-   èutí na súdnom pojednávaní, ktoré bolo stanovené na 30. novembra.   22. By letter of 6 November 1989 the applicant’s lawyer requested the   procurator general (procureur–generaal) of the Court of Appeal to summon   the anonymous witnesses, the named witnesses N. and R. and the expert L.   for questioning at that court’s hearing, which was scheduled on 30 No-   vember.   Generálny prokurátor odpovedal listom z 22. novembra, že predvolá N.,   R. a L., ale nie anonymných svedkov, pretože si praje zachova ich anonymi-   tu. Ak to bude nevyhnutné, odvolací súd môže rozhodnú na pojednávaní   o vypoèutí týchto svedkov neverejne vyšetrujúcim sudcom.   The procurator general replied by letter of 22 November that he would   summon N., R. and L. but not the anonymous witnesses as he wished to   preserve their anonymity. If necessary, the Court of Appeal could decide at   the hearing to order these witnesses to be heard in camera by the investi   gating judge.   23. Dòa 24. novembra 1989 obhajca sažovate¾a napísal predsedovi od-   volacieho súdu a požiadal ho, aby boli šiesti anonymní svedkovia predvola-   ní. Na podporu tejto žiadosti obhajca zdôraznil, že ani jeho klient, ani on   sám nemali nikdy príležitos vypoèu týchto svedkov. V tejto súvislosti od-   kázal na rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva v prípade Kostovski   v. Holandsko, ktorý bol vynesený pred štyrmi dòami (rozsudok z 20. no-   vembra 1989, Séria A, è. 166).   23. On 24 November 1989 the applicant’s lawyer wrote to the president   of the Court of Appeal requesting that the six anonymous witnesses be   summoned. In support of this request he pointed out that neither his   client nor he had ever had the opportunity to question these witnesses. In   his context he referred to the judgment of the European Court of Human   Rights in the case of Kostovski v. the Netherlands, which had been delive-   red four days earlier (judgment of 20. November 1989, Series A no. 166).   24. Na pojednávaní na odvolacom súde 30. novembra 1989 sa zúèastnil   znalec L., ale nedostavil sa ani jeden zo svedkov. Sažovate¾ preto požiadal,   aby pojednávanie bolo odroèené, aby svedkovia mohli by na výsluch na ve-   rejnom súde predvolaní neskoršie alebo, ako alternatíva, vyšetrujúcim sud-   com.   24. The hearing the Court of Appeal on 30 November 1989 was atten-   ded by the expert L. but none of the witnesses appeared. The applicant the-   refore requested that the hearing be adjourned so that they might be sum-   moned for questioning in open court at a later date or, in the alternative“   by the investigating judge.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   The Court of Appeal decided to verify the necessity of maintaining the   Odvolací súd nariadil overi nevyhnutnos zachovania anonymity sved-   kov a na tento úèel vrátil prípad spä vyšetrujúcemu sudcovi. Odvolací súd   rovnako požiadal vyšetrujúceho sudcu, aby vypoèul svedkov — po rozhod-   nutí, èi treba zachova ich anonymitu, alebo nie — v súvilosti so skutoènos-   ami pripisovanými sažovate¾ovi a aby poskytol jeho obhajcovi možnos   zúèastni sa na tomto vypoèúvaní v miestnosti, kde k nemu dôjde, a klás   svedkom otázky. Súd rovnako vyslovil želanie, aby sa série fotografií použí-   vaných políciou, ak stále existujú, založili do spisu. Nakoniec súd nariadil   predvolanie svedkov R. a N. a znalca L. a odroèil pojednávanie sine die.   anonymity of the witnesses and referred the case back to the investigating   judge for this purpose. The Court of Appeal also requested the investiga-   ting judge to examine the witnesses — after deciding whether their anony-   mity should be preserved or not — with respect to the facts imputed to the   applicant, and to offer his lawyer the opportunity both t attend this exa-   mination in the room in which it would take place and to put questions to   the witnesses. The court also expressed the wish that the series of photog-   raphs used by the police should, if still available, be added to the file. Final-   ly, it ordered the appearance of the witnesses R. and N. and the expert L.   before it and adjourned the hearing sine die.   25. On 14 February 1990 the investigating judge heard the witnesses   Y.15 and Y.16 in the presence of the applicant’s lawyer. The investigating   judge was Judge Sm. of the Amsterdam Regional Court, who had taken   part in the hearing on 25 August 1988 as a member of the trial court and   in the decisions taken on that occasion (see paragraph 16 above).   25. Dòa 14. februára 1990 vyšetrujúci sudca vypoèul svedkov Y.15 a Y.16   za prítomnosti sažovate¾ovho obhajcu. Vyšetrujúcim sudcom bol sudca   Sm. z amsterdamského regionálneho súdu, ktorý sa zúèastnil na pojedná-   vaní 25. augusta 1988 ako èlen súdu a ktorý pri tejto príležitosti aj rozho-   doval (pozri odsek 16).   The lawyer was given the opportunity to put questions to the witnesses   but was not informed of their identity. The identity of both witnesses was   known to the investigating judge.   Obhajca dostal možnos klás svedkom otázky, ale nebol informovaný   o ich totožnosti. Totožnos obidvoch svedkov bola známa vyšetrujúcemu   sudcovi.   Both witnesses expressed the wish to remain anonymous and not to   appear in court. Witness Y.16 stated that he had in the past suffered inju-   ries at the hands of another drug dealer after he had „talked“ and feared   similar reprisals from the applicant. Witness Y.15 stated that he had in the   past been threatened by drug dealers if he were to talk. He further stated   that the applicant was aggressive. The investigating judge concluded from   the reasons given that both witnesses had sufficient reason to wish to   maintain their anonymity and not to appear in open court.   Obidvaja svedkovia vyjadrili prianie zosta anonymnými a nevystupova   na súde. Svedok Y.16 vyhlásil, že v minulosti utrpel zranenia na rukách od   iného priekupníka s drogami po tom, èo „hovoril“ a obáva sa podobných   odvetných akcií od sažovate¾a. Svedok Y.15 vyhlásil, že sa mu v minulosti   priekupníci s drogami vyhrážali, ak bude hovori. Ïalej vyhlásil, že sažova-   te¾ bol agresívny. Na základe uvedených dôvodov vyšetrujúci sudca došiel   k záveru, že obidvaja svedkovia mali dostatoèné dôvody, aby si priali zacho-   va svoju anonymitu a nevystupova na verejnom súde.   Y.15 and Y.16 were extensively questioned, both by the investigating   judge and by the applicant’s lawyer. The latter inquired, inter alia, into their   reasons for testifying against a dealer who they both said sold good quality   drugs and asked them whether they were being paid for giving evidence.   Neither Y.15 nor Y.16 refused to answer any of the questions put by the   applicant’s lawyer. They both stated that they had bought drugs from the   applicant and that they had seen him selling drugs to others. They again   identified him from the police photograph and gave descriptions of his   appearance and dress.   Y.15 a Y.16 boli obšírne vypoèutí aj vyšetrujúcim sudcom, aj obhajcom   sažovate¾a. Obhajca skúmal, inter alia, dôvody svedkov, preèo svedèili proti   priekupníkovi, ktorý, ako obidvaja povedali, predával drogy dobrej kvality a   spýtal sa ich, èi im zaplatili za poskytnutie dôkazu. Ani Y.15, ani Y.16 neod-   mietli odpoveda na ktorúko¾vek z otázok položenú obhajcom sažovate¾a.   Obidvaja vyhlásili, že od sažovate¾a kúpili drogy a že ho videli predáva   drogy iným. Opä ho identifikovali z policajnej fotografie a poskytli opis je-   ho výzoru a obleèenia.   Y.16 stated in addition that the police had rehearsed his previous state-   ment with him before taking him to see the investigating judge.   Y.16 ïalej vyhlásil, že polícia si s ním zopakovala jeho predchádzajúcu   výpoveï pred tým, ako ho predviedli vyšetrujúcemu sudcovi.   The official record of the examination of Y.15 mentions that the inves-   tigating judge, having come to the conclusion that Y.15 had good reasons   for not wishing to have his identity revealed or to be heard in open court;   placed him on oath; a similar statement is lacking in the official record of   the examination of Y.16.   V úradnom zázname výsluchu Y. 15 sa uvádza, že vyšetrujúci sudca, do-   siahnuc záver, že Y.15 mal dobré dôvody nepria si, aby jeho totožnos bola   odhalená, alebo aby bol vypoèutý na verejnom súde, vzal Y.15 pod prísahu;   podobné vyhlásenie chýba v úradnom zázname z výsluchu Y.16.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   26. On 20 March 1990 Judge Sm. drew up an official record of her   26. Dòa 20. marca 1990 sudca Sm. spísal úradný záznam obsahujúci in-   formácie získané od polície a týkajúce sa svedkov Y.05, Y.06, Y.13 a Y.14.   Y.06, ktorý bol cudzí štátny príslušník, bol vyhostený z Holandska. Miesto   pobytu Y.13 bolo neznáme. Y.05 a Y.14 boli videní, ale pokusy vystopova   ich, aby boli predvedení pred vyšetrujúceho sudcu, neboli úspešné. Sudca   dodal, že bez sérií fotografií sa polícia nemôže zaobís; ak by to však odvo-   lací súd nariadil, polícia by ich mohla predloži na pojednávaní.   findings containing information obtained from the police with regard to   witnesses Y.05, Y.06, Y.13 and Y.14. Y.06, who was a foreign national, had   been expelled from the Netherlands. Y.13’s place of residence was   unknown. Y.05 and Y.14 had been seen but attempts to trace them so as to   bring them before the investigating judge had not been successful. She   added that the sets of photographs could not be spared by the police;   however, should the Court of Appeal so order, the police could produce   them at the trial.   On the same day Judge Sm. returned the file to the Court of Appeal.   V ten istý deò sudca Sm. vrátil súdny spis odvolaciemu súdu.   27. After notice had been given to the defence that the hearing of the   Court of Appeal would resume on 10 May 1990, the applicant’ s lawyer   requested the procurator general by letter of 17 April 1990 to summon all   six anonymous witnesses, Y.05, Y.06, Y.13, Y.14, Y.15 and Y.16, to attend.   27. Po tom, èo obhajobe oznámili, že odvolací súd bude pokraèova   v pojednávaní 10. mája 1990, obhajca sažovate¾a požiadal generálneho   prokurátora listom zo 17. apríla 1990 o predvolanie všetkých šiestich ano-   nymných svedkov, a to Y.05, Y.06, Y.13, Y.14, Y.15 a Y.16.   On 2 May 1990, the procurator general refused this request on the   ground that Y.15 and Y.16 had been heard for a second time in the presen-   ce of the applicant’ s lawyer by the investigating judge, who had been aware   of their identity and had found that they had valid reasons for their wish   to remain anonymous. He further found that in view of the findings of the   investigating judge it would serve no useful purpose to attempt to call the   other anonymous witnesses. It was also necessary to take into account the   desirability of bringing proceedings to an end as expeditiously as possible   (lites finiri oportet).   Dòa 2. mája 1990 generálny prokurátor odmietol túto žiados na tom   základe, že Y.15 a Y.16 boli vypoèutí už druhýkrát za prítomnosti obhajcu   sažovate¾a vyšetrujúcim sudcom, ktorý poznal ich totožnos a ktorý došiel   k záveru, že mali prijate¾né dôvody pria si zosta anonymnými. Generálny   prokurátor ïalej zistil, že vzh¾adom na závery vyšetrujúceho sudcu by po-   kus o predvolanie ostatných anonymných svedkov neslúžil žiadnemu uži-   toènému úèelu. Rovnako bolo nevyhnutné zobra do úvahy požiadavku   vies konanie ku koncu tak rýchlo, ako je len možné (lites finiri oportet).   28. On 10 May 1990 the Court of Appeal recommenced its examina-   tion, having changed composition.   28. Dòa 10. mája 1990 odvolací súd znovu zaèal preskúmavanie prípa-   du, prièom zmenil svoje zloženie.   The defence again asked the court to hear R. and N. and the six anony-   mous witnesses. The court, however, further considering the wish of the   witnesses Y.15 and Y.16 to remain anonymous, concluded that it had been   decided on sufficiently convincing grounds that these two witnesses had   good reasons to feel seriously threatened, in view, inter alia, of police   records contained in the case file from which it appeared that there was a   real possibility that drug dealers might threaten potential witnesses. Accor-   dingly, it did not order them to be summoned. As to the witnesses Y.05,   Y.06, Y.13 and Y.14, the court accepted the findings of the investigating   judge that it would be pointless to summon them.   Obhajoba opä požiadala súd vypoèu R. a N. a šiestich anonymných   svedkov. Súd však ïalej, zvažujúc prianie svedkov Y.15 a Y.16 zosta ano-   nymnými, došiel k záveru, že na základe dostatoène presvedèivých dôvodov   sa rozhodlo, že títo dvaja svedkovia majú dobré dôvody cíti sa vážne   ohrození vzh¾adom na, inter alia, policajné záznamy obsiahnuté v súdnom   spise, z ktorých vyplývalo, že existovala reálna možnos, že priekupníci   s drogami by mohli ohrozi potenciálnych svedkov. Preto súd nenariadil,   aby boli predvolaní. Pokia¾ išlo o svedkov Y.05, Y.06, Y.13 a Y.14, súd akcep-   toval závery vyšetrujúceho sudcu, že by nemalo význam ich predvola.   On the other hand, the Court of Appeal ordered that the witnesses R.   and N. be brought before it by force and adjourned its hearing until 28   August 1990.   Na druhej strane odvolací súd nariadil, aby svedkovia R. a N. boli pred-   vedení pred súd a odroèil pojednávanie do 28. augusta 1990.   29. By letter of 15 August 1990 the defence again requested the procu-   rator general to produce the six anonymous witnesses. By letter of 17   August 1990 they also asked him to call K. , a university lecturer in crimi-   nology who had done a great deal of research on drug addicts in Amster-   dam, and V. , a former drug addict who had personal experience of interro-   gation by the police.   29. Listom z 15. augusta 1990 obhajoba opä požiadala generálneho   prokurátora predvola šiestich anonymných svedkov. Listom zo 17. augusta   ho obhajoba takisto žiadala predvola K., univerzitného uèite¾a kri-   minológie, ktorý urobil rozsiahly výskum o narkomanoch v Amsterdame, a   V., bývalého narkomana, ktorý mal osobné skúsenosti z policajného vypo-   èúvania.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   30. The procurator general refused both requests on 22 August 1990.   As regards the six anonymous witnesses, he referred to his earlier deci-   sions of 22 November 1989 and 2 May 1990 and reiterated the finding of   the Court of Appeal of 10 May 1990.   30. Generálny prokurátor odmietol obidve požiadavky 22. augusta   1990.   Pokia¾ išlo o šiestich anonymných svedkov, generálny prokurátor odká-   zal na svoje predchádzajúce rozhodnutia z 22. novembra 1989 a 2. mája   a viackrát zopakoval rozhodnutie odvolacieho súdu z 10. mája 1990.   He based his decision not to call K. and V. on the fact that K. had   published a book which rendered his views sufficiently clear and which the   defence could quote at the hearing if desired, and on the assumption that   V. would not be able to make statements about anything other than his   own experiences as a person suspected of drug offences. It was also unne-   cessary to call either of them in view of the fact that the expert L. would   appear at the hearing on 28 August.   Svoje rozhodnutie nepredvola K. a V. založil na skutoènosti, že K. vydal   knihu, ktorá dostatoène jasne prezentovala jeho názory a ktorú, ak si to   bude žela obhajoba, môže citova na pojednávaní, ako aj na predpoklade,   že V. by nebol schopný vypoveda o nieèom inom ako o svojej vlastnej skú-   senosti ako osoby podozrivej z trestných èinov spojených s drogami. Žiad-   neho z nich nebolo treba predvola ani vzh¾adom na skutoènos, že znalec   L. bude na pojednávaní 28. augusta.   31. On 28 August 1990, the Court of Appeal resumed its hearing.   31. Dòa 28. augusta 1990 odvolací súd pokraèoval vo svojom pojedná-   vaní.   The witness V., who was in prison, did not appear. The defence withdrew   its request to have him heard but maintained its request that the Court of   Appeal should hear the six anonymous witnesses and the expert K.   Svedok V., ktorý bol vo väzení, sa nedostavil. Obhajoba stiahla svoju   žiados, aby bol vypoèutý, ale ponechala svoju žiados, že odvolací súd by   mal vypoèu šiestich anonymných svedkov a znalca K.   Referring to its decision of 10 May, the Court of Appeal refused to acce-   de to the request of the defence to hear the six anonymous witnesses.   However, in view of the judgment of the Supreme Court of 2 July 1990 (see   paragraph 46 below), it decided to refer the case back td the investigating   judge, requesting her to record her findings as to the reliability of the   witnesses Y.15 and Y.16:, adding that if in order to appraise their reliability   the investigating judge found it necessary to hear them again she should   do so. .   Odvolací súd, odkazujúc na svoje rozhodnutie z 10. mája, odmietol sú-   hlasi so žiadosou obhajoby vypoèu šiestich anonymných svedkov. Vzh¾a-   dom na rozsudok najvyššieho súdu z 2. júla 1990 (pozri odsek 46) však   rozhodol vráti prípad spä vyšetrujúcemu sudcovi, prièom ho požiadal,   aby spísal svoje poznatky, pokia¾ ide o dôveryhodnos svedkov Y.15 a Y.16,   dodajúc, že ak vyšetrujúci sudca bude považova za nevyhnutné opä ich   vypoèu, aby zhodnotil ich dôveryhodnos, mal by tak urobi.   Although the expert K. was present at the hearing on 28 August 1990,   having been convened by the defence, the Court of Appeal decided not to   hear him. The reason given was that as an expert rather than a witness he   could not be expected to contribute to the elucidation of the facts of the   case.   Hoci znalec K. bol prítomný na pojednávaní 28. augusta 1990, a to na   základe predvolania obhajobou, odvolací súd rozhodol nevypoèu ho. Ako   dôvod uviedol, že od neho, skôr ako znalca než svedka, nemožno oèakáva,   že prispeje k objasneniu okolností prípadu.   The witness N. was heard by the Court of Appeal in the applicant’s   presence and the applicant’s lawyer was given the opportunity to question   him. N. said that his statement to the police had been untrue and that he   did not in fact know the applicant.   Odvolací súd vypoèul svedka N. v prítomnosti sažovate¾a a obhajca   sažovate¾a mal možnos klás mu otázky. N. vyhlásil, že jeho výpoveï na   polícii bola nepravdivá a že v skutoènosti sažovate¾a nepozná.   In pursuance of the court’s order of 10 May 1990 that he be brought by   force, the named witness R. was present initially. It appears that before he   was heard, he asked the court usher who was guarding him for permission   to leave for a minute; this being allowed him, he then disappeared and   could not be found again. The court subsequently ordered that he be   brought before it by force at its next hearing on 22 November 1990.   Menovaný svedok R. bol prítomný na zaèiatku, pretože v súlade s naria-   dením súdu z 10. mája 1990 mal by predvedený. Predtým, ako ho vypoèuli,   požiadal súdneho uvádzaèa, ktorý ho strážil, o povolenie na chví¾u odís;   to mu bolo umožnené a svedok R. sa stratil a nemohli ho opä nájs. Súd   potom nariadil, že má by predvedený na ïalšie pojednávanie 22. novembra   1990.   The Court of Appeal heard the expert L., who stated that drug addicts   often made unreliable statements concerning alleged drug dealers to the   Odvolací súd vypoèul znalca L., ktorý vyhlásil, že narkomani èasto ne-   dôveryhodne vypovedajú na polícii, pokia¾ ide o podozrivých priekupníkov   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   police. He understood from drug addicts that police officers made promi-   ses to them and that they made statements only in order to be allowed to   leave as soon as possible. Such statements were, in his view, „somewhere   between the truth and a lie“.   s drogami. Od narkomanov sa dozvedel, že policajní úradníci im dávajú   s¾uby a že vypovedajú len preto, aby sa im umožnilo odís tak rýchlo, ako je   to možné. Takéto výpovede boli pod¾a jeho názoru „niekde medzi pravdou   a klamstvom“.   32. On 19 November 1990 the investigating judge, Judge Sm., drew up a   record of her findings regarding the reliability of the statements made to   her by Y.15 and Y.16 on 14 February 1990.   32. Dòa 19. novembra 1990 vyšetrujúci sudca, sudca Sm., vypracoval zá-   znam svojich poznatkov, pokia¾ išlo o dôveryhodnos výpovedí, ktoré pred   ním urobili Y.15 a Y.16 14. februára 1990.   She stated in this document that she could not remember faces of the   two witnesses, but having re–read the records interrogations could recall   more or less what had happened. the impression that both witnesses knew   whom they were talking and had identified the applicant’s photograph   without hesitation. regard to the facts of which the applicant stood accu-   sed, impression had been that the witnesses themselves believed t state-   ments to be true. As far as she remembered, both witnesses answered all   questions readily and without hesitating although they made a „somewhat   sleepy impression“.   Vyšetrujúci sudca v tomto dokumente vyhlásil, že si nemôže spomenú   na tváre týchto dvoch svedkov, no po opätovnom preèítaní zápisníc z výslu-   chov si viac alebo menej pripomenul, èo sa stalo. Vyšetrujúci sudca mal do-   jem, že obidvaja svedkovia vedeli, o kom hovoria a identifikovali sažovate-   ¾ovu fotografiu bez váhania. Vzh¾adom na skutoènosti, z ktorých bol sa-   žovate¾ obvinený, mal dojem, že svedkovia verili, že ich výpovede sú pravdi-   vé. Pokia¾ sa pamätal, obidvaja svedkovia odpovedali na všetky otázky po-   hotovo a bez váhania, hoci pôsobili „akýmsi ospalým dojmom“.   33. At the Court of Appeal’s hearing on 22 November 1990, t. witness   R. did not appear, the police having been unable to find him The court   thereupon decided that a new order for R.’s appearance would, be poin-   tless.   33. Svedok R. sa nedostavil na pojednávanie odvolacieho súdu 22. no-   vembra 1990 a polícia nebola schopná ho nájs. Súd na to rozhodol, že no-   vé nariadenie predvola R. by bolo zbytoèné.   The procurator general brought forward a police officer, I., who had   been involved in the investigation and asked that he be heard. The appli-   cant’ s lawyer protested that the expert K. had not been heard and that the   defence had no opportunity to prepare for the questioning of I.; to agree to   hear I. now would prejudice the rights of the defence. The Court of Appeal   nonetheless acceded to the request, and I. was heard concerning the way in   which the investigation had been conducted. I. explained that from 1982   until 1988 he had been a member of a police team set up to fight drug traf-   ficking in the centre of Amsterdam. Over the years that team had built up   a good understanding with many of the drug addicts living in that area;   making use of that relationship, they had asked them for information on   drug dealers. Their cooperation was wholly voluntary. I. denied that the   police made promises to drug addicts or put pressure on them; nor were   photographs shown to addicts who had been arrested. In his assessment   the statements made by drug addicts were therefore highly reliable. Moreo-   ver, action was only taken against alleged drug dealers if there were at least   eight statements incriminating them. He further confirmed that it had   happened in the past that convicted drug dealers, after serving their   sentence, had threatened and assaulted drug addicts who had made incri-   minating statements against them. Although he had never known the   applicant to resort to violence or threats, he did not rule out the possibility   that he might do so.   Generálny prokurátor predvolal policajného úradníka I., ktorý bol za-   pojený do vyšetrovania, a požiadal, aby bol vypoèutý. Obhajca sažovate¾a   protestoval, že znalec K. nebol vypoèutý a že obhajoba nemala možnos   pripravi sa na výsluch I.; teraz by súhlas vypoèu I. poškodil práva obhajo-   by. Odvolací súd však súhlasil s požiadavkou a vypoèul I. o spôsobe, kto-   rým bolo vedené vyšetrovanie. I. vysvetlil, že od roku 1982 do 1988 bol èle-   nom policajnej skupiny urèenej na boj proti obchodovaniu s drogami   v centre Amsterdamu. Poèas týchto rokov si skupina vybudovala dobré   vzahy s mnohými narkomanmi žijúcimi v tejto oblasti. Využívajúc tieto   vzahy polícia ich žiadala o informácie o priekupníkoch s drogami. Táto   spolupráca bola celkom dobrovo¾ná. I. poprel, že polícia dávala s¾uby nar-   komanom alebo vyvíjala na nich tlak; zatknutým narkomanom sa neuka-   zovali ani fotografie. Pod¾a jeho hodnotenia boli preto výpovede narkoma-   nov znaène dôveryhodné. Naviac, proti podozrivým priekupníkom s droga-   mi sa opatrenia prijímali len vtedy, ak existovalo najmenej osem výpovedí,   ktoré ich inkriminovali. Ïalej potvrdil, že v minulosti sa stalo, že odsúdení   priekupníci s drogami po tom, èo vykonali svoj trest, sa vyhrážali a napáda-   li narkomanov, ktorí urobili proti nim inkriminujúce výpovede. Hoci sa ni-   kdy nedozvedel, že by sa sažovate¾ uchy¾oval k násiliu alebo hrozbám, ne-   vylúèil možnos, že by tak mohol urobi.   The defence challenged the reliability of the statements made by the   various witnesses, both named and anonymous, pointing to what they   Obhajoba napadla dôveryhodnos výpovedí viacerých svedkov, aj meno-   vaných, aj anonymných, poukazujúc na to, èo obhajoba považovala za ne-   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   considered to be inconsistencies among them. They objected particularly   to the admission as evidence of the statements made by Y.16 and Y.15, on   the grounds, inter alia, that both were drug addicts and that the investiga-   ting judge’s record of her findings of 20 March 1990 did not contain a   statement that she believed that the witnesses had been telling the truth.   Relying on the Hauschildt v. Denmark judgment of the European Court of   Human Rights of 24 May 1989 (Series A no. 154), they moreover expressed   doubts as to the impartiality of the investigating judge, Judge Sm., in that   as a member of the Regional Court she had taken part in the hearing of   the Regional Court of 25 August 1988 and in the decisions then made.   They protested against the refusal to hear K.   zrovnalosti medzi nimi. Osobitne namietala prípustnos dôkazu výpoveïa-   mi Y.16 a Y.15 na tom základe, inter alia, že obidvaja boli narkomani a že zá-   znam vyšetrujúceho sudcu z 20. marca 1990 o jeho poznatkoch neobsahuje   vyhlásenie o tom, že sudca verí, že svedkovia hovorili pravdu. Opierajúc sa   o rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva z 24. mája 1989 vo veci Ha-   uschildt v. Dánsko (Séria A, è. 154) obhajoba naviac vyjadrila pochybnosti   o nestrannosti vyšetrujúceho sudcu Sm., a to v tom, že ako èlen regionálne-   ho súdu sa zúèastnil na pojednávaní regionálneho súdu 25. augusta 1988,   ako aj na rozhodnutiach vtedy prijatých. Obhajoba protestovala proti od-   mietnutiu vypoèu K.   34. On 6 December 1990, the Court of Appeal quashed the Regional   Court’s judgment of 13 December 1988, as it was adopting a different   approach with regard to the evidence.   34. Dòa 6. decembra 1990 odvolací súd zrušil rozsudok regionálneho   súdu z 13. decembra 1988, pretože odvolací súd zaujal rozdielny postoj   k dôkazom.   It found the applicant guilty of the deliberate sale of quantities of hero-   in and cocaine.   Odvolací súd uznal sažovate¾a vinného z úmyselného predaja heroínu   a kokaínu.   ...   ...   As regards the applicant’s complaint that the majority of the witnesses   had not been heard in the presence of the applicant or his lawyer, the court   stated that it had based its conviction on evidence given by the witnesses   N., R., Y.15 and Y.16.   Pokia¾ išlo o sažovate¾ovu sažnos, že väèšina svedkov nebola vypoèu-   tá v prítomnosti sažovate¾a alebo jeho obhajcu, súd vyhlásil, že odsúdenie   založil na dôkazoch poskytnutých svedkami N., R., Y.15 a Y.16.   The latter two had been questioned by the investigating judge in the   presence of the applicant’s lawyer. The Court of Appeal added that it had   used their statements „with the necessary caution. and circumspection“.   Posledných dvoch menovaných vypoèul vyšetrujúci sudca v prítomnosti   sažovate¾ovho obhajcu. Odvolací súd dodal, že výpovede týchto svedkov   použil „s nevyhnutnou pozornosou a obozretnosou“.   ...   ...   The witness N. had been heard in open court both at first instance and   on appeal.   Svedka N. vypoèuli na verejnom súde, a to ako na prvom stupni, tak aj   na odvolacom.   ...   ...   Finally, the mere fact that the defence had not had the opportunity to   question R. did not mean that his statement could not be used in evidence.   Nakoniec samotná skutoènos, že obhajoba nemala možnos klás otáz-   ky R., neznamenala, že jeho výpoveï nemohla by použitá ako dôkaz.   The Court of Appeal rejected the applicant’s complaint based on the   alleged lack of impartiality of Judge Sm.   Odvolací súd odmietol sažovate¾ovu sažnos založenú na údajnom   nedostatku nestrannosti sudcu Sm.   ...   ...   The applicant was sentenced to 15 months’ imprisonment. The time   which he had spent in police custody and detention on remand was de-   ducted from the sentence.   Sažovate¾ bol odsúdený na pätnás mesiacov väzenia. Obdobie, ktoré   strávil v policajnom zadržaní a vo väzbe, sa mu odpoèítalo z trestu.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   D. Proceedings before the Supreme Court   D. Konanie na najvyššom súde   35. Sažovate¾ podal dovolanie na najvyšší súd (Hoge Raad).   35. The applicant filed an appeal on points of law to the Supreme   Court (Hoge Raad).   ...   ...   36. Najvyšší súd zamietol sažovate¾ove dovolanie 24. marca 1992 v sú-   lade s poradným názorom generálneho advokáta (advocaat–generaal) pána   Fokkensa.   36. In accordance with the advisory opinion of the Advocate General   (advocaat–generaal), Mr Fokkens, the applicant’s appeal was rejected by the   Supreme Court on 24 March 1992.   ...   ...   PROCEEDINGS BEFORE THE COMMISSION   KONANIE PRED KOMISIOU   48. Mr Doorson applied to the Commission on 27 June 1992. He clai-   med that he had been a victim of violations of Article 6 § 1 and 3 (d) of the   Convention in that he had been convicted on the evidence of witnesses   who had not been heard in his presence and whom he had not had the   opportunity to question, in that the Court of Appeal had accepted the   evidence of the anonymous witnesses on the basis of the statement of an   investigating judge who at a previous stage of the proceedings had partici-   pated in a decision to prolong his detention on remand, and in that the   Court of Appeal had refused to hear an expert brought forward by the   defence but had agreed to hear an expert brought forward by the prosecu-   tion. He also alleged a lack of respect for his private life, in violation of   Article 8 of the Convention, in that his photograph had been shown to   third parties without any basis in law.   48. Pán Doorson sa obrátil na Komisiu 27. júna 1992. Tvrdil, že sa stal   obeou porušenia èlánku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru v tom, že bol   odsúdený na základe dôkazov poskytnutých svedkami, ktorí neboli vypo-   èutí v jeho prítomnosti a ktorým nemal možnos klás otázky, v tom, že   odvolací súd prijal dôkazy poskytnuté anonymnými svedkami na základe   vyhlásenia vyšetrujúceho sudcu, ktorý sa v predchádzajúcom štádiu kona-   nia zúèastnil na rozhodovaní o predåžení jeho väzby, ako aj v tom, že odvo-   lací súd odmietol vypoèu znalca predvolaného obhajobou, súhlasil však   vypoèu znalca predvolaného obžalobou. Ako porušenie èlánku 8 Dohovo-   ru sažovate¾ ïalej tvrdil nerešpektovanie jeho súkromného života v tom,   že jeho fotografiu ukázali tretím osobám bez právneho dôvodu.   49. On 29 November 1993 the Commission declared the application   (no. 20524/92) admissible in so far as it concerned Article 6 §§ 1 and 3 (d)   and inadmissible for the remainder.   49. Dòa 29. novembra 1993 Komisia vyhlásila sažnos (è. 20524/92) za   prijate¾nú, pokia¾ sa týkala èlánku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d), a za neprija-   te¾nú v zostatku.   In its report of 11 October 1994 (Article 31), it expressed the opinion,   by fifteen votes to twelve, that there had been no violation of those provi-   sions.   Komisia vo svojej správe z 11. októbra 1994 (èlánok 31) vyjadrila názor   pätnástimi hlasmi proti dvanástim, že nedošlo k porušeniu týchto ustano-   vení.   ...   ...   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   PRÁVO   AS TO THE LAW   I. ROZSAH PRÍPADU PRED SÚDOM   I. SCOPE OF THE CASE BEFORE THE COURT   51. In his memorial and again at the hearing, the applicant complained   51. Sažovate¾ sa vo svojom podaní a opätovne na pojednávaní sažoval,   že len osem z približne 150 výpovedí osôb, ktorým ukázali fotografie podo-   zrivých priekupníkov s drogami, bolo založených do spisu (pozri odseky 8   a 10); zostávajúcich 142 nemala obhajoba k dispozícii.   that of the approximately 150 statements of persons to whom the photog-   raphs of suspected drug dealers were shown, only eight were included in   the case file (see paragraphs 8 and 10 above); the other 142 were not made   available to the defence.   He also raised various claims about the use made of the statements of   the anonymous witnesses Y.05, Y.06, Y.13 and Y.14, about the procedure for   confronting witnesses and informants with photographs of suspected   drug dealers and about the fact (admitted by Y.16 himself — see paragraph   above) that the police had rehearsed his statement with him while   taking him to see the investigating judge.   Sažovate¾ rovnako vzniesol rozlièné námietky proti tomu, ako sa po-   užili výpovede anonymných svedkov Y.05, Y.06, Y.13 a Y.14, proti spôsobu   konfrontácie svedkov a informátorov s fotografiami podozrivých priekup-   níkov s drogami a proti skutoènosti (pripustenej samotným Y.16 — pozri   odsek 25), že polícia si s ním zopakovala jeho výpoveï, keï ho predvádzala   pred vyšetrujúceho sudcu.   These are new complaints. They were not raised as such in the procee-   dings before the Commission; nor were they encompassed by the Commis-   sion’s decision on admissibility. They go beyond mere legal submissions   put forward in support of the complaints declared admissible. That being   so, the Court has no jurisdiction to entertain them (see the Erkner and   Hofauer v. Austria judgment of 23 April 1987, Series A no. 117, p. 61, § 63).   Toto sú nové sažnosti. Ako také neboli vznesené v konaní pred Komi-   siou; rovnako neboli obsiahnuté ani v rozhodnutí Komisie o prijate¾nosti.   Tieto sažnosti idú nad rámec právnych tvrdení predložených na podporu   tých sažností, ktoré boli vyhlásené za prijate¾né. Súd takto nemá oprávne-   nie zaobera sa nimi (pozri rozsudok vo veci Erkner a Hofauer v. Rakúsko   z 23. apríla 1987, Séria A, è. 117, str. 61, ods. 63).   52. Before the Commission the applicant alleged that his case had not   been decided by an „impartial tribunal“. He referred to the fact that the   anonymous witnesses Y.15 and Y.16 had been heard by an investigating   judge of the Regional Court, Judge Sm., who had also recorded her finding   that Y.15 and Y.16 believed their statements to be the truth (see paragraphs   and 32 above). The Court of Appeal had based its opinion that these   witnesses were reliable on that finding (see paragraph 34 above). Judge Sm.   had previously, as a member of the trial court hearing the case at first   instance, participated in a decision to prolong the applicant’s detention on   remand (see paragraph 16 above).   52. Sažovate¾ pred Komisiou tvrdil, že jeho prípad nerozhodol „ne-   stranný tribunál“. Odkazoval na skutoènos, že anonymní svedkovia Y.15 a   Y.16 boli vypoèutí vyšetrujúcim sudcom regionálneho súdu, sudcom Sm.,   ktorý rovnako zaznamenal svoje poznatky, že Y.15 a Y.16 verili, že ich výpo-   vede sú pravdivé (pozri odseky 25 a 32). Odvolací súd založil svoj názor, že   títo svedkovia boli dôveryhodní, na týchto poznatkoch (pozri odsek 34).   Sudca Sm. sa predtým ako èlen súdu prejednávajúceho prípad na prvom   stupni zúèastnil na rozhodovaní o predåžení sažovate¾ovej väzby (pozri od-   sek 16).   Ani jedna zo strán neodkazovala na tento problém v konaní pred Sú-   dom, èi už v ich podaniach, alebo na pojednávaní. Súd nevidí dôvod vyjad-   rova sa k záležitosti z vlastnej iniciatívy.   None of the parties referred to this issue in the proceedings before the   Court, whether in their memorials or at the hearing. The Court sees no   reason to address the matter of its own motion.   II. ALLEGED VIOLATION OF ARTICLE 6 § 1   TAKEN TOGETHER WITH ARTICLE 6 § 3 (d)   OF THE CONVENTION   II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ÈLÁNKU 6 ODS. 1   V SPOJITOSTI S ÈLÁNKOM 6 ODS. 3 PÍSM. d)   DOHOVORU   53. Sažovate¾ tvrdil, že získanie, prejednanie a dôveryhodnos dôkazov   získaných od urèitých svedkov poèas trestného konania vedeného proti ne-   mu zasiahlo do práv obhajoby za súèasného porušenia èlánku 6 ods. 1 a   ods. 3 písm. d) Dohovoru, ktorý stanovuje:   53. The applicant alleged that the taking of, hearing of and reliance on   evidence from certain witnesses during the criminal proceedings against   him infringed the rights of the defence, in violation of Article 6 §§ 1 and 3   (d) of the Convention, which provide as follows:   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   „1. In the determination... of any criminal charge against him, everyone is entit-   led to a fair... hearing... by an... impartial tribunal...   „1. Pri rozhodovaní... o akomko¾vek trestnom obvinení je každý oprávnený na   spravodlivé... prejednanie... nestranným tribunálom...   ...   ...   3. Everyone charged with a criminal offence has the following minimum rights:   3. Každý, kto je obvinený z trestného èinu, má tieto minimálne práva:   ...   ...   (d) to examine or have examined witnesses against him and to obtain the attendan-   ce arid examination of witnesses on his behalf under the same conditions as   witnesses against him;...“   d) vypoèúva alebo da vypoèúva svedkov proti sebe a dosiahnu predvolanie a vy-   poèutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti se-   be;...“   Neither the Commission nor the Government endorsed this view.   Ani Komisia, ani vláda nepotvrdili tento názor.   ...   ...   B. The Court’s assessment   1. The Court’s general approach   B. Hodnotenie Súdu   1. Všeobecný prístup Súdu   66. As the requirements of Article 6 § 3 are to be seen as particular   aspects of the right to a fair trial guaranteed by Article 6 § 1, the Court will   examine the complaints under Article 6 §§ 1 and 3 (d) taken together (see,   among many other authorities, the Delta v. France judgment of 19 Decem-   ber 1990, Series A no. 191–A, p. 15, § 34).   66. Keïže požiadavky èlánku 6 ods. 3 treba vidie ako osobitné aspekty   práva na spravodlivý súdny proces zaruèeného èlánkom 6 ods. 1, Súd pre-   skúma sažnosti pod¾a èlánku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) spoloène (pozri,   medzi inými, rozsudok vo veci Delta v. Francúzsko z 19. decembra 1990,   Séria A, è. 191–A, str. 15, ods. 34).   67. The Court reiterates that the admissibility of evidence is primarily a   matter for regulation by national law and as a general rule it is for the   national courts to assess the evidence before them. The Court’s task under   the Convention is not to give a ruling as to whether statements of. witnes-   ses were properly admitted as evidence; but rather to ascertain whether the   proceedings as a whole, including the way in which evidence was taken,   were fair (see, among other authorities, the above–mentioned Kostovski   judgment, p. 19, §39).   67. Súd viackrát zopakoval, že prípustnos dôkazov je predovšetkým zá-   ležitosou vnútroštátnej právnej úpravy a ako všeobecné pravidlo patrí   vnútroštátnym súdom hodnoti dôkazy, ktoré sú pred nimi. Pod¾a Doho-   voru nie je úlohou Súdu rozhodnú, èi výpovede svedkov boli riadne pri-   pustené ako dôkaz, ale zisti, èi konanie ako celok vrátane spôsobu pred-   kladania dôkazov bolo spravodlivé (pozri, medzi inými, horeuvedený roz-   sudok vo veci Kostovski, str. 19, ods. 39).   2. The anonymous witnesses Y.15 and Y.16   2. Anonymní svedkovia Y.15 a Y.16   68. The Court agrees with the Commission’s Delegate that no issue   arises in relation to the fact that Investigating Judge M. heard Y.15 and Y.16   in the absence of the applicant’ s counsel in the course of the preliminary   judicial investigation, since in the course of the subsequent appeal procee-   dings these two witnesses were heard in counsel’s presence (see paragraph   above).   68. Súd súhlasí so zástupcom Komisie, že žiadna otázka nevzniká v sú-   vislosti so skutoènosou, že vyšetrujúci sudca M. vypoèul Y.15 a Y.16 poèas   predbežného súdneho vyšetrovania v neprítomnosti sažovate¾ovho obhaj-   cu, pretože v priebehu následného odvolacieho konania boli títo dvaja   svedkovia vypoèutí v prítomnosti obhajcu (pozri odsek 25).   69. As the Court has held on previous occasions, the Convention does   not preclude reliance, at the investigation stage, on sources such as anony-   mous informants. The subsequent use of their statements by the trial   court to found a conviction is however capable of raising issues under the   69. Ako Súd rozhodol pri predchádzajúcich príležitostiach, Dohovor   nevyluèuje spolieha sa vo vyšetrovacom štádiu na také zdroje ako sú ano-   nymní informátori. Následné použitie ich výpovedí procesným súdom   s cie¾om odôvodni odsúdenie však môže vyvola otázky pod¾a Dohovoru   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   Convention (see the above–mentioned Kostovski judgment, p. 21, § 44, and   the Windisch v. Austria judgment of 27 September 1990, Series A no. 186,   p. 11, § 30).   (pozri horeuvedený rozsudok vo veci Kostovski, str. 21, ods. 44 a rozsudok   vo veci Windisch v. Rakúsko z 27. septembra 1990, Séria A, è. 186, str. 11,   ods. 30).   As was already implicit in paragraphs 42 and 43 of the above–mentio-   ned Kostovski judgment (loc. cit., pp. 20–21), such use is not under all   circumstances incompatible with the Convention.   Ako už bolo implicitne zahrnuté v odsekoch 42 a 43 horeuvedeného   rozsudku vo veci Kostovski (str. 20–21), takéto použitie nie je za žiadnych   okolností nezluèite¾né s Dohovorom.   70. It is true that Article 6 does not explicitly require the interests of   witnesses in general, and those of victims called upon to testify in particu-   lar, to be taken into consideration. However, their life, liberty or security of   person may be at stake, as may interests coming generally within the ambit   of Article 8 of the Convention: Such interests of witnesses and victims are   in principle protected by other, substantive provisions of the Convention,   which imply that Contracting States should organise their criminal proce-   edings in such a way that those interests are not unjustifiably imperilled.   Against this background, principles of fair trial also require that in   appropriate cases the interests of the defence are balanced against those of   witnesses or victims called upon to testify.   70. Je pravda, že èlánok 6 výslovne nepožaduje, aby sa záujmy svedkov   vo všeobecnosti, a najmä záujmy obetí predvolaných svedèi brali do úvahy.   Môže však ís o ich život, slobodu alebo osobnú bezpeènos, ale môže ís aj   o záujmy všeobecne spadajúce do rozsahu èlánku 8 Dohovoru. Takéto zá-   ujmy svedkov a obetí sú v zásade chránené inými hmotnoprávnymi ustano-   veniami Dohovoru, z ktorých vyplýva, že zmluvné štáty by mali organizova   svoje trestné konanie tak, aby tieto záujmy neboli neodôvodnene ohrozova-   né. Na základe tohto zásady spravodlivého súdneho procesu rovnako poža-   dujú, aby záujmy obhajoby boli v primeraných prípadoch vyvažované záuj-   mami svedkov alebo obetí predvolaných svedèi.   71. As the Amsterdam Court of Appeal made clear, its decision not to   disclose the identity of Y.15 and Y.16 to the defence was inspired by the   need, as assessed by it, to obtain evidence from them while at the same   time protecting them against the possibility of reprisals by the applicant   (see paragraph 28 above). This is certainly a relevant reason to allow them   anonymity. It remains to be seen whether it was sufficient.   71. Ako amsterdamský odvolací súd objasnil, jeho rozhodnutie neodha-   li totožnos Y.15 a Y.16 obhajobe bolo inšpirované potrebou, ako ju zhod-   notil súd, získa od nich dôkazy, a súèasne ich chráni pred možnosou od-   platy sažovate¾om (pozri odsek 28). Toto je urèite relevantný dôvod povo-   li im anonymitu. Zostáva zisti, èi dôvod bol dostatoèný.   Although, as the applicant has stated, there has been no suggestion   that Y.15 and Y.16 were ever threatened by the applicant himself, the deci-   sion to maintain their anonymity cannot be regarded as unreasonable per   se. Regard must be had to the fact, as established by the domestic courts   and not contested by the applicant, that drug dealers frequently resorted   to threats or actual violence against persons who gave evidence against   them (see paragraph 28 above). Furthermore, the statements made by the   witnesses concerned to the investigating judge show that one of them had   apparently on a previous occasion suffered violence at the hands of a drug   dealer against whom he had testified, while the other had been threatened   (see paragraph 25 above).   Hoci sa netvrdilo, ako vyhlásil sažovate¾, že by sa sám niekedy vyhrážal   Y.15 a Y.16, rozhodnutie zachova ich anonymitu nemožno považova za   neodôvodnené per se. Treba vzia do úvahy skutoènos, ako ju zistili vnút-   roštátne súdy a ktorú sažovate¾ nespochybnil, že priekupníci s drogami sa   èasto uchy¾ujú k hrozbám alebo skutoènému násiliu proti osobám, ktoré   proti nim poskytovali dôkazy (pozri odsek 28). Naviac výpovede dotknu-   tých svedkov pred vyšetrujúcim sudcom ukazujú, že jeden z nich pri pred-   chádzajúcej príležitosti zjavne utrpel násilím priekupníka s drogami, proti   ktorému svedèil, kým druhému sa vyhrážali (pozri odsek 25).   In sum, there was sufficient reason for maintaining the anonymity of   Y.15 and Y.16.   Celkovo existoval dostatoèný dôvod na zachovanie anonymity Y.15 a   Y.16.   72. The maintenance of the anonymity of the witnesses Y.15 and Y.16   presented the defence with difficulties which criminal proceedings should   not normally involve. Nevertheless, no violation of Article 6 § 1 taken toget-   her with Article 6 § 3 (d) of the Convention can be found if it is established   that the handicaps under which the defence laboured were sufficiently   counterbalanced by the procedures followed by the judicial authorities (see,   mutatis mutandis, the above–mentioned Kostovski judgment, p. 21, § 43).   72. Zachovanie anonymity svedkov Y.15 a Y.16 postavilo obhajobu pred   ažkosti, ktoré by trestné konanie nemalo obvykle zahàòa. Nemožno však   zisti porušenie èlánku 6 ods. 1 v spojitosti s èlánkom 6 ods. 3 písm. d) Do-   hovoru, ak sa zistí, že znevýhodnenia, s ktorými obhajoba bojovala, boli   dostatoène vyvážené postupom súdnych orgánov (pozri, mutatis mutandis,   horeuvedený rozsudok vo veci Kostovski, str. 21, ods. 43).   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   73. V tomto prípade anonymných svedkov vypoèúval v odvolacom štá-   diu v prítomnosti obhajcu vyšetrujúci sudca, ktorý poznal ich totožnos   (pozri odsek 25), i keï obhajoba ich totožnos nepoznala. Vyšetrujúci sud-   ca uviedol v úradnom zázname svojich poznatkov z 19. novembra 1990   okolnosti, na základe ktorých odvolací súd mohol vyvodi závery, pokia¾   ide o dôveryhodnos dôkazov predložených anonymnými svedkami (pozri   odseky 32 a 34). V tejto súvislosti musí by tento prípad odlíšený od prípa-   du Kostovski (str. 21, ods. 43). Obhajca bol nielen prítomný, ale bol aj v po-   zícii klás svedkom akéko¾vek otázky, o ktorých sa domnieval, že sú v záuj-   me obhajoby, s výnimkou tých, ktoré by mohli vies k odhaleniu totožnosti   svedkov a všetky tieto otázky boli zodpovedané (pozri odsek 25). V tejto sú-   vislosti sa tento prípad takisto líši od prípadu Kostovski (str. 20, ods. 42).   73. In the instant case the anonymous witnesses were questioned at the   appeals stage in the presence of counsel by an investigating judge who was   aware of their identity (see paragraph 25 above), even if the defence was   not. She noted, in the official record of her findings dated 19 November   1990, circumstances on the basis of which the Court of Appeal was able to   draw conclusions as to the reliability of their evidence (see paragraphs 32   and 34 above). In this respect the present case is to be distinguished from   that of Kostovski (loc. cit., p. 21, § 43). Counsel was not only present, but   he was put in a position to ask the witnesses whatever questions he consi-   dered to be in the interests of the defence except in so far as they might   lead to the disclosure of their identity, and these questions were all answe-   red (see paragraph 25 above). In this respect also the present case differs   from that of Kostovski (loc. cit., p. 20, § 42).   74. Aj keï pre sažovate¾a bolo zrejme výhodnejšie zúèastni sa na výslu-   chu svedkov, na druhej strane bol, pod¾a názoru Súdu, amsterdamský odvo-   lací súd oprávnený domnieva sa, že záujmy sažovate¾a boli v tejto súvislos-   ti prevážené potrebou zabezpeèi bezpeènos svedkov. Všeobecnejšie pove-   dané, Dohovor nebráni identifikácii — na úèely èlánku 6 ods. 3 písm. d) —   obžalovaným s jeho obhajcom (pozri, mutatis mutandis, rozsudok vo veci Ka-   masinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, Séria A, è. 168, str. 40, ods. 91).   74. While it would clearly have been preferable for the applicant to have   attended the questioning of the witnesses, the Court considers, on balance,   that the Amsterdam Court of Appeal was entitled to consider that the inte-   rests of the applicant were in this respect outweighed by the need to ensure   the safety of the witnesses. More generally, the Convention does not   preclude identification — for the purposes of Article 6 § 3 (d) — of an accu-   sed with his counsel (see, mutatis mutandis, the Kamasinski v. Austria   judgment of 19 December 1989 Series A no. 168, p. 40, § 91).   75. Naviac, hoci je obvykle želate¾né, aby svedkovia identifikovali osobu   podozrivú zo spáchania závažných trestných èinov osobne, ak existuje po-   chybnos o jej totožnosti, v tomto prípade by sa malo poznamena, že Y.15   a Y.16 identifikovali sažovate¾a z fotografie, ktorú sám sažovate¾ spoznal   ako fotografiu jeho samého (pozri odsek 12); naviac, obidvaja poskytli opis   jeho zjavu a obleèenia (pozri odsek 25).   75. In addition, although it is normally desirable that witnesses should   identify a person suspected of serious crimes in person if there is any   doubt about his identity, it should be noted in the present case that Y.15   and Y.16 identified the applicant from a photograph which he himself had   acknowledged to be of himself (see paragraph 12 above); moreover, both   gave descriptions of his appearance and dress (see paragraph 25 above).   Z horeuvedených úvah vyplýva, že za daných okolností „vyvažujúci“   postup prijatý súdnymi orgánmi pri získavaní dôkazov od svedkov Y.15 a   Y.16 treba považova za dostaèujúci na to, aby umožnil obhajobe namieta   dôkazy anonymných svedkov a pokúsi sa spochybni dôveryhodnos ich   výpovedí, èo obhajoba urobila na verejnom súde, medzi iným, poukazova-   ním na skutoènos, že obidvaja svedkovia boli narkomani (pozri odsek 33).   It follows from the above considerations that in the circumstances the   „counterbalancing“ procedure followed by the judicial authorities in obtai-   ning the evidence of witnesses Y.15 and Y.16 must be considered sufficient   to have enabled the defence to challenge the evidence of the anonymous   witnesses and attempt to cast doubt on the reliability of their statements,   which it did in open court by, amongst other things, drawing attention to   the fact that both were drug addicts (see paragraph 33 above).   76. Nakoniec treba pripomenú, že i keï „vyvažujúce“ postupy dosta-   toène kompenzujú nevýhody, proti ktorým musí obhajoba bojova, odsú-   denie by nemalo by založené èi už výluène, alebo v rozhodujúcej miere na   anonymných výpovediach. Toto však neplatí v tomto prípade: je dostatoè-   ne jasné, že vnútroštátny súd svoje rozhodnutie o vine nezaložil výluène   alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze poskytnutom Y.15 a Y.16 (pozri od-   sek 34).   76. Finally, it should be recalled that even when „counterbalancing“   procedures are found to compensate sufficiently the handicaps under   which the defence labours, a conviction should not be based either solely   or to a decisive extent on anonymous statements. That, however, is not the   case here: it is sufficiently clear that the national court did not base its   finding of guilt solely or to a decisive extent on the evidence of Y.15 and   Y.16 (see paragraph 34 above).   Naviac s dôkazmi získanými od svedkov za podmienok, v ktorých ne-   môžu by zabezpeèené práva obhajoby v miere bežne požadovanej Dohovo-   rom, by sa malo zaobchádza s výnimoènou opatrnosou. Súd je presvedèe-   Furthermore, evidence obtained from witnesses under conditions in   which the rights of the defence cannot be secured to the extent normally   required by the Convention should be treated with extreme care. The   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   Court is satisfied that this was done in the criminal proceedings leading to   the applicant’s conviction, as is reflected in the express declaration by the   Court of Appeal that it had treated the statements of Y.15 and Y.16 „with   the necessary caution and circumspection“ (see paragraph 34 above).   ný, že takto tomu bolo v trestnom konaní vedúcom k odsúdeniu sažovate-   ¾a, èo sa odráža na výslovnom vyhlásení odvolacieho súdu, že sa zaoberal   s výpoveïami Y.15 a Y.16 „s nevyhnutnou opatrnosou a rozvážnosou“   (pozri odsek 34).   3. The witness N.   3. Svedok N.   77. The witness N. made a statement to the police inculpating the   applicant but retracted it when questioned on oath in open court in the   presence of the applicant, both before the Regional Court and the Court of   Appeal. The Court of Appeal nonetheless decided to attach some credence   to N.’s statement to the police.   77. Svedok N. urobil na polícii výpoveï obviòujúcu sažovate¾a, ale túto   odvolal, keï ho vypoèúvali pod prísahou na verejnom súde v prítomnosti   sažovate¾a, a to aj pred regionálnym súdom, aj pred odvolacím súdom.   Odvolací súd však rozhodol pripísa výpovedi N. na polícii urèitú mieru   dôveryhodnosti.   78. As stated in paragraph 67 above, the Court’s task under the   Convention is not to give a ruling as to whether statements of witnesses   were properly admitted as evidence; this is for the domestic courts, the task   of the European Court being to ascertain whether the proceedings as a   whole, including the way in which evidence was taken, were fair. The Court   cannot hold in the abstract that evidence given by a witness in open court   and on oath should always be relied on in preference to other statements   made by the same witness in the course of criminal proceedings, not even   when the two are in conflict.   78. Ako je uvedené v odseku 67, úlohou Súdu pod¾a Dohovoru nie je   rozhodnú, èi výpovede svedkov boli riadne pripustené ako dôkazy; toto je   úlohou vnútroštátnych súdov, prièom úlohou Európskeho súdu je zisti, èi   konanie ako celok vrátane spôsobu, ktorým sa dôkazy získali, bolo spra-   vodlivé. Súd nemôže abstraktne rozhodnú, že na dôkaz poskytnutý sved-   kom na verejnom súde a pod prísahou by sa malo vždy spolieha prednost-   ne pred inými výpoveïami toho istého svedka poèas trestného konania, a   to dokonca ani vtedy, keby tieto výpovede boli v rozpore.   The Court, therefore, does not find that the decision taken by the   Court of Appeal with regard to the evidence given by N., whether conside-   red on its own or together with the other matters complained of, rendered   the applicant’s trial unfair.   Súd preto nezisuje, èi rozhodnutie prijaté odvolacím súdom a týkajúce   sa dôkazu poskytnutému N., èi už posudzované samostatne, alebo spoloè-   ne s ïalšími namietanými záležitosami, urobilo sažovate¾ov súdny proces   nespravodlivým.   4. The witness R.   4. Svedok R.   79. Repeated but unsuccessful attempts were made to bring the named   witness R. before the Regional Court, following which the applicant   withdrew his request to have him heard (see paragraph 19 above). In the   appeal proceedings R. was brought before the court by force, but abscon-   ded before he could be questioned (see paragraph 31 above). A subsequent   attempt to have him brought before the Court of Appeal was likewise   unsuccessful, after which no further attempt was made (see paragraph 33   above).   79. Došlo k opakovaným, ale neúspešným pokusom predvola na regio-   nálny súd menovaného svedka R., po ktorých sažovate¾ stiahol svoju po-   žiadavku da svedka R. vypoèu (pozri odsek 19). V odvolacom konaní bol   R. predvedený na súd, stratil sa však predtým, ako mohol by vypoèutý (po-   zri odsek 31). Ïalší pokus predvies ho na odvolací súd bol rovnako neús-   pešný, po èom už k ïalšiemu pokusu nedošlo (pozri odsek 33).   80. Napriek snahám odvolacieho súdu bolo nemožné zabezpeèi úèas   R. na pojednávaní. Za daných okolností bolo na odvolacom súde, aby vzal   do úvahy výpoveï získanú políciou, najmä ak odvolací súd mohol považo-   va túto výpoveï za potvrdenú ïalšími dôkazmi predloženými na súde   (pozri rozsudok vo veci Artner v. Rakúsko z 28. augusta 1992, Séria A, è.   242–A, str. 10, ods. 22).   80. Despite the Court of Appeal’s efforts it was impossible to secure R.’s   attendance at the hearing. In the circumstances it was open to the Court of   Appeal to have regard to the statement obtained by the police, especially   since it could consider that statement to be corroborated by other evidence   before it (see the Artner v. Austria judgment of 28 August 1992, Series A   no. 242–A, p. 10, § 22).   Accordingly, no unfairness can be found in this respect either.   Z toho vyplýva, že ani v tejto súvislosti nemožno zisti žiadnu nespra-   vodlivos.   DOORSON versus THE NETHERLAND       DOORSON proti HOLANDSKU   5. Znalec K. obhajoby a svedok I. obžaloby   5. The defence expert K. and the prosecution witness I.   81. Odvolací súd odmietol vypoèu znalca K., hoci súhlasil vypoèu poli-   cajného úradníka I. Obidvaja boli predvolaní na súdne pojednávanie, K.   obhajobou a I. obžalobou (pozri odseky 31 a 33).   81. The Court of Appeal refused to hear the expert K. while agreeing to   hear the police officer I. Both had been brought to the hearing, K. by the   defence and I. by the prosecution (see paragraphs 31 and 33 above ).   Odvolací súd odmietol vypoèu K. z dôvodu, že ako znalec, a nie ako   svedok nebude schopný prispie k objasneniu skutoèností prípadu. Pod¾a   obhajoby K. bol spôsobilý svedèi všeobecne o tom, že výpovede narkoma-   nov na polícii boli èasto nedôveryhodné.   The Court of Appeal refused to hear K. for the reason that as an expert   rather than a witness he would not be able to contribute to the elucidation   of the facts of the case. According to the defence, K. would have been able   to testify generally to the effect that statements made to the police by drug   addicts were often unreliable.   Dôkaz poskytnutý policajným úradníkom I. sa na druhej strane týkal   spôsobu, ktorým polícia získavala výpovede od narkomanov a zabezpeèova-   la, že tieto výpovede boli nato¾ko dôveryhodné, ako to len bolo možné.   The evidence of the police officer I., on the other hand, concerned the   way in which the police went about obtaining statements from drug   addicts and ensuring that these were as reliable as possible.   82. Ako už bolo skôr zdôraznené (v odsekoch 67 a 78), rozhodnutia, èi   pripusti dôkaz a akú dôveryhodnos priloži na pripustený dôkaz, sú pre-   dovšetkým zodpovednosou vnútroštátnych súdov. Odvolací súd mohol   zváži, èi dôkaz ponúkaný K. by neprispel k hodnoteniu, ktoré mal súd   urobi, najmä ak už podobnú výpoveï poskytol znalec L. Odvolací súd mo-   hol z dôkazu poskytnutého I. vyvodi závery, ktoré vyvodil.   82. As was pointed out earlier (at paragraphs 67 and 78 above), deci-   sions whether to allow evidence and what reliance to place on admitted   evidence are primarily the responsibility of the domestic courts. The Court   of Appeal could consider that the evidence offered by K. would not have   contributed to the assessment which it was required to make, especially   since in any case a similar statement had already been made by the expert   L., and it was open to the Court of Appeal to draw from I.’s evidence the   inferences which it did.   Súd preto nezisuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu vypoèu I., nie   však K., by nepriaznivo narušilo spravodlivos trestného konania vedeného   proti sažovate¾ovi.   The Court therefore does not find that the fairness of the criminal   proceedings against the applicant was adversely affected by the Court of   Appeal s decision to hear I. but not K.   B. Záver   C. Conclusion   83. Žiadny z údajných nedostatkov posudzovaných samostatne nevie-   dol Súd k záveru, že sažovate¾ nemal spravodlivý súdny proces. Naviac,   Súd nemohol dôjs k záveru, aj keï sú údajné nedostatky posudzované   spoloène, že konanie ako celok bolo nespravodlivé.   83. None of the alleged shortcomings considered on their own lead the   Court to conclude that the applicant did not receive a fair trial. Moreover,   it cannot find, even if the alleged shortcomings are considered together,   that the proceedings as a whole were unfair.   Dosahujúc takýto záver, Súd bral do úvahy skutoènos, že vnútroštátne   súdy boli oprávnené posudzova rozlièné druhy predložených dôkazov ako   navzájom sa potvrdzujúce.   In arriving at this conclusion the Court has taken into account the fact   that the domestic courts were entitled to consider the various items of   evidence before them as corroborative of each other.   Z toho vyplýva, že nedošlo k porušeniu èlánku 6 ods. 1 v spojitosti   s èlánkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.   Accordingly, there has been no violation of Article 6 § 1 taken together   with Article 6 § 3 (d) of the Convention.   Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD   FOR THESE REASONS, THE COURT   Rozhodol siedmimi hlasmi proti dvom, že nedošlo k porušeniu èlánku 6   ods. 1 v spojitosti s èlánkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.   Holds, by seven votes to two, that there has been no violation of Article 6   § 1 taken together with Article 6 § 3 (d) of the Convention.   ...   ...