20605/92

WyrokETPCz1997-06-25ECLI:CE:ECHR:1997:0625JUD002060592

Analiza orzeczenia

Sekcja wygenerowana przez AI na podstawie treści orzeczenia — nie stanowi cytatu.

Zagadnienie prawne
Czy podsłuchiwanie rozmów telefonicznych funkcjonariuszki policji, zarówno służbowych, jak i domowych, stanowiło naruszenie prawa do poszanowania życia prywatnego i korespondencji (art. 8 Konwencji) oraz prawa do skutecznego środka odwoławczego (art. 13 Konwencji), w sytuacji gdy prawo krajowe nie regulowało podsłuchów w wewnętrznych systemach komunikacji?
Ratio decidendi
Trybunał uznał, że rozmowy telefoniczne, nawet z miejsca pracy, mogą wchodzić w zakres „życia prywatnego” i „korespondencji” w rozumieniu art. 8 ust. 1 Konwencji, jeśli istnieje uzasadnione oczekiwanie prywatności. W przypadku telefonów służbowych skarżącej takie oczekiwanie istniało, a podsłuch stanowił ingerencję. Ingerencja ta nie była „zgodna z prawem” w rozumieniu art. 8 ust. 2, ponieważ prawo krajowe (ustawa z 1985 r. ani żadne inne przepisy) nie regulowało podsłuchów w wewnętrznych systemach komunikacji publicznych. Brak takiej regulacji oznaczał również brak skutecznego środka odwoławczego, co naruszało art. 13. W odniesieniu do telefonów domowych, skarżąca nie przedstawiła wystarczających dowodów na to, że podsłuchy rzeczywiście miały miejsce, co uniemożliwiło stwierdzenie ingerencji w rozumieniu art. 8, a tym samym brak „przekonującej skargi” w rozumieniu art. 13.
Stan faktyczny
Skarżąca, Alison Halford, była najwyższą rangą funkcjonariuszką policji w Wielkiej Brytanii. Po wielokrotnych nieudanych próbach awansu, w 1990 r. wszczęła postępowanie przed sądem pracy, zarzucając dyskryminację ze względu na płeć. Twierdziła, że w odwecie za to postępowanie, funkcjonariusze policji w Merseyside prowadzili przeciwko niej „kampanię”, w tym podsłuchiwali jej telefony służbowe i domowe, aby zebrać materiały przeciwko niej. Ostatecznie sprawa o dyskryminację została ugodowo zakończona, a skarżąca otrzymała odszkodowanie i przeszła na emeryturę.
Rozstrzygnięcie
Trybunał jednomyślnie: 1. Stwierdza, że art. 8 Konwencji ma zastosowanie do skarg dotyczących zarówno telefonów służbowych, jak i domowych. 2. Stwierdza naruszenie art. 8 w odniesieniu do rozmów prowadzonych z telefonów służbowych skarżącej. 3. Stwierdza brak naruszenia art. 8 w odniesieniu do rozmów prowadzonych z telefonu domowego skarżącej. 4. Stwierdza naruszenie art. 13 Konwencji w odniesieniu do skargi skarżącej dotyczącej jej telefonów służbowych. 5. Stwierdza (ośmioma głosami do jednego), że nie doszło do naruszenia art. 13 Konwencji w odniesieniu do skargi skarżącej dotyczącej jej telefonu domowego. 6. Stwierdza, że nie jest konieczne rozpatrywanie skarg na podstawie art. 10 i 14 Konwencji. 7. Zasądza na rzecz skarżącej 10 600 GBP tytułem szkody majątkowej i niemajątkowej oraz 25 000 GBP tytułem kosztów i wydatków, powiększone o ewentualny podatek VAT, wraz z odsetkami w wysokości 8% rocznie.

Pełny tekst orzeczenia

H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U     11.   HALFORDOVÁ   proti SPOJENÉMU KRÁ¼OVSTVU   rozsudok   Európskeho súdu pre ¾udské práva   z 25. júna 1997   (Na preklad sa použil   originálny rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva—   — 73/1996/692/884)   Preklad: Ing. Viliam Figusch, CSc.   H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI   NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY   Sažovate¾ka pani Alison Halfordová pracovala v službách polície od   1. Pani Halfordová ako užívate¾ka vnútorného telekomunikaèného systé-   mu polície v Merseyside mohla dôvodne oèakáva súkromie, pretože ne-   existuje dôkaz o akomko¾vek upozornení, že by hovory z tohto systému   mohli by podrobené odpoèúvaniu (pozri odsek 45).   mája 1983 ako najvyššie postavená policajná dôstojníèka ženského pohla-   via v Spojenom krá¾ovstve.   Po opakovaných neúspešných žiadostiach o povýšenie zaèala vo februári   roku 1990 konanie na pracovnom súde proti hlavnému konštáblovi polície   v Merseyside a ministrovi vnútra, v ktorom uvádzala, že bola diskriminova-   ná na základe pohlavia.   2. Telefonické rozhovory, ktoré sažovate¾ka uskutoènila zo služobných   telefónov, spadajú pod pojem „súkromný život“ a „korešpondencia“ a   Súd jednomyse¾ne rozhodol, že èlánok 8 je preto aplikovate¾ný na túto   èas sažnosti (pozri odseky 44, 46).   Pod¾a pani Halfordovej zaèali urèití príslušníci polície v Merseyside pro-   ti nej „kampaò“, ako odvetu za sažnos, ktorú podala k pracovnému súdu,   okrem iného aj odpoèúvali jej domáci a služobný telefón. Bola obvinená   z údajného neplnenia si povinností a v decembri 1990 odvolaná z funkcie.   Súdnym preskúmaním sa zistilo, že v konaní bol prvok nespravodlivosti, a   súd príslušné rozhodnutie zrušil.   3. Súd dospel k záveru, že existovala dostatoèná pravdepodobnos odpo-   èúvania hovorov sažovate¾ky merseysidskou políciou s cie¾om použi   zhromaždený materiál v konaní o diskriminácii na základe pohlavia   (pozri odsek 17). Toto odpoèúvanie predstavovalo „zasahovanie verej-   ným orgánom“, v zmysle èlánku 8 ods. 2 do výkonu práva na rešpekto-   vanie súkromného života a korešpondencie (pozri odsek 48).   V roku 1992 bolo v konaní pred pracovným súdom nariadené vyjedná-   vanie medzi stranami, ktoré viedlo k zmierlivému riešeniu prípadu. Pani   Halfordová dostala vysoké finanèné odškodnenie a odišla do dôchodku   z policajných služieb zo zdravotných dôvodov.   4. Vnútroštátny zákon musí poskytova istú ochranu jednotlivcom proti   svojvo¾nému zasahovaniu do práv pod¾a èlánku 8 pri utajených opatre-   niach doh¾adu alebo odpoèúvania komunikácií štátnymi orgánmi.   Vnútroštátny zákon musí dostatoène jasne stanovi podmienky, aby   pod¾a neho mohol ma obèan primerane urèené okolnosti a podmienky   za ktorých možno štátne orgány zmocni, aby sa uchýlili k akýmko¾vek   utajeným opatreniam (pozri odsek 49).   Pani Halfordová podala žiados o vyšetrenie aj k tribunálu pre odpoèú-   vanie telekomunikácií, ale tento nedokázal bližšie urèi, èi sa nejaké odpo-   èúvanie uskutoènilo. Minister vnútra sa vyjadril, že sažnos pani Halfor-   dovej týkajúca sa odpoèúvania hovorov z jej služobného telefónu „nespadá   pod zodpovednos ministra vnútra ani v zmysle zákona z roku 1985“.   5. Keïže sažnos žiadate¾ky (že hovory z domáceho telefónu boli odpo-   èúvané) sa týka špecifických opatrení odpoèúvania telefónu, ktoré spa-   dajú mimo zákona, Súd musí by uistený – na rozdiel od toho, ako to-   mu bolo v prípadoch Klass a iní a Malone – že existovala dostatoèná   pravdepodobnos, že niektoré také opatrenia sa voèi nej použili.   Vo svojej sažnosti z 22. apríla 1992 (è. 20605/92) ku Komisii sa pani   Halfordová sažovala, že odpoèúvanie jej hovorov zo služobného a domáce-   ho telefónu predstavovalo neodôvodnené zasahovanie do jej práva na súk-   romný život a slobodu prejavu v rozpore s èlánkami 8 a 10 Dohovoru, že   nemala žiadny úèinný prostriedok právnej nápravy voèi odpoèúvaniu v roz-   pore s èlánkom 13 Dohovoru a že bola diskriminovaná na základe pohlavia   v rozpore s èlánkom 14 Dohovoru v spojení s èlánkami 8 a 10.   6. Na základe èlánku 13 treba vyžadova (aj pokia¾ ide o odpoèúvanie tele-   fonických hovorov na vnútorných komunikaèných systémoch verejných   orgánov) ustanovenie právneho opravného prostriedku na vnútroštát-   nej úrovni, ktorý dovo¾uje kompetentnému domácemu orgánu zaobera   sa podstatou relevantnej sažnosti pod¾a Dohovoru, ako aj urobi pri-   meranú nápravu. Taký opravný prostriedok sa však požaduje len pokia¾   ide o žaloby, ktoré môžu by považované za „zdôvodnené“ v zmysle Do-   hovoru (pozri odsek 64).   Komisia vyhlásila sažnos za prijate¾nú 2. marca 1995. Vo svojej správe   z 18. apríla 1996 konštatovala, že došlo k porušeniam èlánkov 8 a 13 Do-   hovoru pokia¾ ide o služobný telefón pani Halfordovej, že nedošlo k poru-   šeniu èlánkov 8 a 10 alebo 13 pokia¾ ide o jej domáci telefón, že nebolo   potrebné uvažova o sažnosti pod¾a èlánku 10 pokia¾ ide o jej služobný te-   lefón a že nedošlo k porušeniu èlánku 14 v spojení s èlánkom 8 alebo 10.   V podaní Európskemu súdu pre ¾udské práva sažovate¾ka trvala na   tom, že došlo k porušeniu a žiadala, aby jej Súd priznal odškodnenie pod¾a   èlánku 50 Dohovoru. Vláda žiadala Súd, aby rozhodol, že nedošlo k poru-   šeniu Dohovoru.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS   EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA   25. júna 1997   June 1997   A CASE OF HALFORD   PRÍPAD HALFORDOVÁ   ROZSUDOK   JUDGMENT   (abridged)   (krátené)   In the case of Halford,   V prípade Halfordová   The European Court of Human Rights, sitting, in accordance with Article   of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamen-   tal Freedoms („the Convention“) and the relevant provisions of Rules of   Court A as a Chamber composed of the following judges:   Európsky súd pre ¾udské práva, zasadajúc pod¾a èlánku 43 Dohovoru   o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (ïalej len „Dohovor“) a prí-   slušných ustanovení Rokovacieho poriadku Súdu A1 ako Komora, v ktorej   zasadali títo sudcovia:   Mr R. BERNHARDT, President,   Mr L.-E. PETTITI,   R. BERNHARDT, predseda,   L.-E. PETTITI,   Mr C. RUSSO,   C. RUSSO,   Mr A. SPIELMANN,   Mr I. FOIGHEL,   A. SPIELMANN,   I. FOIGHEL,   Mr J.M. MORENILLA,   Sir JOHN FREELAND,   Mr M.A. LOPES ROCHA,   Mr P. KURIS,   J. M. MORENILLA,   Sir JOHN FREELAND,   M. A. LOPES ROCHA,   P. KURIS,   and also of Mr H. PETZOLD, Registrar, and Mr P.J. MAHONEY, Deputy   Registrar,   ako aj H. PETZOLD, registrátor, a P. J. MAHONEY, zástupca registrátora,   Having deliberated in private on 19 March and 27 May 1997,   po neverejnej porade 19. marca a 27. mája 1997   Delivers the following judgment, which was adopted on the last-men-   tioned date:   vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v posledne uvedený deò:   Rokovací poriadok A sa používa vo všetkých prípadoch predložených Súdu pred nadobudnu-   tím platnosti Protokolu è. 9 a od toho èasu len v prípadoch týkajúcich sa štátov nezaviazaných   týmto Protokolom. Sú to pravidlá, ktoré nadobudli platnos 1. januára 1983 a neskoršie boli viac-   krát novelizované.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   KONANIE2   ...   PROCEDURE   ...   AS TO THE FACTS   FAKTY   I. CIRCUMSTANCES OF THE CASE   I. OKOLNOSTI PRÍPADU   8. The applicant, Alison Halford, was born in 1940 and lives in the   Wirral. From 1962 until her retirement in 1992 she worked in the police   service.   8. Sažovate¾ka Alison Halfordová sa narodila v roku 1940 a žije vo Wir-   rale. Od roku 1962 až do odchodu do dôchodku v roku 1992 pracovala   v službách polície.   A. Background to the alleged telephone interceptions   A. Pozadie údajného odpoèúvania telefónu   9. In May 1983 Ms Halford was appointed to the rank of Assistant   Chief Constable with the Merseyside Police. As such she became the most   senior-ranking female police officer in the United Kingdom.   9. V máji 1983 bola pani Halfordová vymenovaná do funkcie pomocní-   ka hlavného konštábla polície v Merseyside. Tým sa stala najvyššie postave-   nou policajnou dôstojníèkou ženského pohlavia v Spojenom krá¾ovstve.   10. On eight occasions during the following seven years, Ms Halford   applied unsuccessfully to be appointed to the rank of Deputy Chief   Constable, in response to vacancies arising within Merseyside and other   police authorities. In order to be considered for promotion to this rank,   Home Office approval was required. However, according to the applicant,   this was consistently withheld on the recommendation of the Chief   Constable of the Merseyside Police, who objected to her commitment to   equality of treatment between men and women.   10. Pri ôsmich príležitostiach poèas nasledujúcich siedmich rokov si pa-   ni Halfordová neúspešne podávala žiados, aby bola vymenovaná do funk-   cie zástupcu hlavného konštábla, keï sa takéto funkcie uvo¾nili v Mersey-   side alebo v iných policajných orgánoch. Aby sa dalo uvažova o jej povýše-   ní na tento post, bolo nutné, aby ho schválilo ministerstvo vnútra (Home   Office). Pod¾a sažovate¾ky sa však ministerstvo stále pridržiavalo odporú-   èania hlavného konštábla polície v Merseyside, ktorý namietal proti jej an-   gažovaniu sa za rovnos zaobchádzania medzi mužmi a ženami.   11. Following a further refusal to promote her in February 1990, Ms   Halford commenced proceedings on 4 June 1990 in the Industrial Tribunal   against, inter alia, the Chief Constable of Merseyside and the Home Secre-   tary, claiming that she had been discriminated against on grounds of sex.   11. Po ïalšom odmietnutí povýšenia vo februári 1990 pani Halfordová   zaèala 4. júna 1990 konanie na pracovnom súde (Industrial Tribunal) proti,   medziiným, hlavnému konštáblovi Merseysidu a ministrovi vnútra, v kto-   rom uvádzala, že bola diskriminovaná na základe pohlavia.   On 14 June 1990, the Chairman and Vice-Chairman of the Merseyside   Police Authority were designated a ”Special Committee“ to handle the issu-   es arising from the discrimination case.   Dòa 14. júna 1990 predseda a podpredseda policajného úradu v Mersey-   side (Merseyside Police Authority) zostavili osobitný výbor, aby sa zaoberal zá-   ležitosou vyplývajúcou z prípadu diskriminácie.   12. Ms Halford alleges that certain members of the Merseyside Police   Authority launched a ”campaign“ against her in response to her complaint   to the Industrial Tribunal. This took the form inter alia of leaks to the   press, interception of her telephone calls (see paragraph 16 below) and the   decision to bring disciplinary proceedings against her.   12. Pani Halfordová ïalej uvádza, že urèití èlenovia policajného úradu   v Merseyside zaèali „kampaò“ proti nej ako odvetu na jej sažnos podanú   na pracovný súd. Táto nadobudla okrem iného formu vyzradenia informá-   cií tlaèi, odpoèúvania jej telefonických hovorov (pozri odsek 16) a rozhod-   nutia zaèa proti nej disciplinárne konanie.   V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri prejednávaní   tohto prípadu. Pozn. prekladate¾a.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   13. Thus, on 14 September 1990, the Special Committee referred to the   13. Takto 14. septembra 1990 osobitný výbor podal disciplinárnemu vý-   boru vyšších dôstojníkov správu napísanú hlavným konštáblom o údaj-   nom prípade neplnenia si služobných povinností zo strany pani Halfordo-   vej dòa 24. júla 1990. Disciplinárny výbor sa 20. septembra 1990 rozhodol   zaèa formálne vyšetrovanie a predloži vec policajnému orgánu pre saž-   nosti a 8. februára 1991 vyvodil disciplinárne opatrenia. Pani Halfordová   bola odvolaná z funkcie na plný úväzok 12. decembra 1990.   Senior Officers’ Disciplinary Committee a report written by the Chief   Constable about an alleged incident of misconduct on the part of Ms   Halford on 24 July 1990. The Disciplinary Committee resolved, on 20   September 1990, to hold a formal investigation and to refer the matter to   the Police Complaints Authority and, on 8 February 1991, to press charges.   Ms Halford was suspended from duty on full pay from 12 December 1990.   14. She challenged the above decisions by way of judicial review in the   High Court. The matter was adjourned by Mr Justice MacPherson in   september 1991 in view of a possible settlement. However, the parties failed   to reach agreement and the matter came back before him on 20 December   1991. He found that the Chairman and Vice-Chairman of the Police   Authority had acted ultra vires and, without imputing ill-motive to them,   held that there had been an element of unfairness. He therefore quashed   the relevant decisions.   14. Odvolala sa proti tomuto rozhodnutiu cestou súdneho preskúma-   nia na najvyššom súde. Vec prejednával pán Justice MacPherson v septem-   bri 1991 so snahou dosiahnu pod¾a možnosti zmierlivé urovnanie. Stra-   nám sa však nepodarilo dosiahnu dohodu a vec znovu prejednával 20. de-   cembra 1991. Zistil, že predseda a podpredseda policajného orgánu prekro-   èili svoje právomoci, a bez toho, že by im pripísal zlé úmysly, konštatoval,   že v konaní bol prvok nespravodlivosti. Z tohto dôvodu zrušil príslušné   rozhodnutia.   15. The hearing before the Industrial Tribunal took place in June 1992.   On 14 July 1992 the proceedings were adjourned pending negotiation   between the parties, which led to settlement of the case. Ms Halford was   given an ex gratia payment of £10,000 by the Chief Constable (the statuto-   ry maximum which the Industrial Tribunal could have awarded), together   with £5,000 towards her personal expenses by the Home Secretary. It was   agreed that she would retire from the police force on medical grounds   (arising out of an injury to her knee in 1989). In addition, the Home Office   agreed to implement various proposals put by the Equal Opportunities   Commission, inter alia to update and review selection procedures for senior   posts within the police force.   15. Vypoèutie pred pracovným súdom sa konalo v júni 1992. Dòa 14. jú-   la 1992 bolo v konaní nariadené vyjednávanie medzi stranami, ktoré viedlo   ku zmierlivému riešeniu prípadu. Pani Halfordová dostala ex gratia 10.000   £ od hlavného konštábla (štatutárne maximum, ktoré môže pracovný súd   udeli) spolu s 5 000 £ za jej osobné výdavky od ministerstva vnútra. Bolo   dohodnuté, že odíde do dôchodku z policajných služieb zo zdravotných   dôvodov (vyplývajúcich zo zranenia kolena v roku 1989). Ministerstvo   vnútra súhlasilo zavies viaceré návrhy predložené komisiou pre rovnaké   príležitosti, medziiným aktualizova a preskúma výberové konanie na vyš-   šie funkcie v policajných silách.   B. The alleged interceptions   B. Údajné odpoèúvanie   16. As Assistant Chief Constable, Ms Halford was provided with her   own office and two telephones, one of which was for private use. These   telephones were part of the Merseyside Police internal telephone network,   a telecommunications system outside the public network. No restrictions   were placed on the use of these telephones and no guidance was given to   her, save for an assurance which she sought and received from the Chief   Constable shortly after she instituted the proceedings in the Industrial   Tribunal that she had authorisation to attend to the case while on duty,   including by telephone.   16. Pani Halfordová ako pomocník hlavného konštábla mala k dispozí-   cii vlastnú kanceláriu a dva telefóny, z ktorých jeden bol urèený na súkrom-   né úèely. Tieto telefóny boli súèasou vnútorného okruhu polície v Mersey-   side — komunikaèného systému mimo verejnej siete. O používaní týchto   telefónov neboli vydané žiadne obmedzenia ani žiadne usmernenie v tomto   smere, len uistenie, ktoré si vyžiadala a dostala od hlavného konštábla krát-   ko nato, ako zaèala konanie na pracovnom súde, že má povolenie vybavo-   va si záležitosti týkajúce sa prípadu, pokia¾ je v službe, vrátane použitia te-   lefónu.   In addition, since she was frequently ”on call“, a substantial part of her   home telephone costs were paid by the Merseyside Police. Her home tele-   phone consisted of a telephone apparatus connected, through the   ”network termination point“, to the public telecommunications network.   Navyše, keïže bola èasto „na telefóne“, podstatnú èas jej finanèných   nákladov za telefón platila polícia v Merseyside. Jej domáci telefón pozostá-   val z telefónneho prístroja zapojeného cez „koncový bod siete“ na verejnú   telekomunikaènú sie.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   17. Udáva, že hovory, ktoré uskutoènila z domáceho a služobného tele-   fónu, boli odpoèúvané s cie¾om získa informácie, ktoré by mohli by pou-   žité proti nej v konaní o diskriminácii. Na podporu týchto tvrdení predlo-   žila rozlièné dôkazy pred Komisiou (pozri správu Komisie odsek 21). Navy-   še, informovala súd, že 16. apríla 1991 jej anonymný zdroj uviedol, že krát-   ko predtým tento zdroj odhalil na polícii v Merseyside kontrolné prepisy   rozhovorov, ktoré uskutoènila na domácom telefóne.   17. She alleges that calls made from her home and her office telephones   were intercepted for the purposes of obtaining information to use against   her in the discrimination proceedings. In support of these allegations she   adduced various items of evidence before the Commission (see paragraph   of the Commission’s Report). In addition, she informed the Court that   she was told by an anonymous source on 16 April 1991 that, shortly before,   the source had discovered the Merseyside Police checking transcripts of   conversations made on her home telephone.   Na úèely prípadu pred Súdom vláda pripustila, že sažovate¾ka predlo-   žila dostatoèný materiál na stanovenie dostatoènej pravdepodobnosti, že   hovory z jej služobných telefónov boli odpoèúvané. Nesúhlasila však, že   predložila dostatoèný materiál na stanovenie takej istej pravdepodobnosti   pokia¾ ide o jej domáci telefón.   For the purposes of the case before the Court, the Government   accepted that the applicant had adduced sufficient material to establish a   reasonable likelihood that calls made from her office telephones were   intercepted. They did not, however, accept that she had adduced sufficient   material to establish such a reasonable likelihood in relation to her home   telephone.   18. Pani Halfordová vyslovila obavy z odpoèúvania svojich telefonických   hovorov pred pracovným súdom 17. júna 1992. Dòa 2. júla 1992, poèas vy-   poèutia vyjadril právny zástupca ministerstva vnútra názor, že nemohla   zhromažïova dôkazy o údajných odpoèúvaniach pred pracovným súdom,   pretože èas 9 zo zákona o odpoèúvaní komunikácií (zákon z roku 1985)   výslovne vyluèovala použitie dôkazov pred akýmko¾vek súdom alebo pred   tribunálom, ktoré by mohli vies k domnienke o èine v rozpore s èasou 1   zákona (pozri odsek 25).   18. Ms Halford raised her concerns about the interception of her calls   before the Industrial Tribunal on 17 June 1992. On 2 July 1992, in the   course of the hearing, Counsel for the Home Secretary expressed the   opinion that it was not possible for her to adduce evidence about the   alleged interceptions before the Industrial Tribunal because section 9 of   the Interception of Communications Act 1985 (”the 1985 Act“) expressly   excluded the calling of evidence before any court or tribunal which tended   to suggest that an offence under section 1 of the Act had been committed   (see paragraph 25 below).   19. Dòa 6. decembra 1991 pani Halfordová podala žiados o vyšetrenie   na tribunál odpoèúvania komunikácií pod¾a èasti 7 zákona (pozri odseky   30-32). V liste z 21. februára 1992 ju tribunál informoval, že vlastné vyšet-   rovanie ho uspokojilo v tom zmysle, že v jej prípade nenašiel rozpor s èasa-   mi 2 až 5 zákona z roku 1985 (pozri odseky 26-29). V liste z 27. marca 1992   tribunál potvrdil, že nemohol bližšie urèi, èi nejaké odpoèúvanie prebehlo   (pozri odsek 32).   19. On 6 December 1991 Ms Halford applied to the Interception of   Communications Tribunal for an investigation under section 7 of the 1985   Act (see paragraphs 30-32 below). In a letter dated 21 February 1992, the   Tribunal informed her that its investigation had satisfied it that there had   been no contravention of sections 2 to 5 of the 1985 Act in her case (see   paragraphs 26-29 below). In a letter dated 27 March 1992, the Tribunal   confirmed that it could not specify whether any interception had in fact   taken place (see paragraph 32 below).   20. V liste pánu Davidovi Altonovi, èlenovi parlamentu, zo 4. augusta   minister vnútra vysvetlil, že sažnos pani Halfordovej týkajúca sa od-   poèúvania hovorov uskutoènených z jej služobného telefónu „nespadá pod   zodpovednos ministra vnútra ani v zmysle zákona z roku 1985“.   20. In a letter to Mr David Alton MP dated 4 August 1992, the Home   Secretary explained that Ms Halford’s complaint regarding the intercep-   tion of calls made from her office telephones ”[did] not fall within my   responsibilities as Home Secretary nor within the terms of the [1985] Act“.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M   II. RELEVANT DOMESTIC LAW AND PRACTICE   A. Public telecommunications systems       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   II. VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO A PRAX   A. Verejné telekomunikaèné systémy   1. Trestný èin pod¾a zákona z roku 1985   1. The offence created by the 1985 Act   21. The Interception of Communications Act 1985 (”the 1985 Act“)   21. Zákon o odpoèúvaní komunikácií z roku 1985 (zákon z roku 1985)   nadobudol platnos 10. apríla 1986 po rozhodnutí Súdu vo veci Malone   proti Spojenému krá¾ovstvu (2. august 1984, Séria A, è. 82). Jeho cie¾om,   ako uviedla Biela kniha ministerstva vnútra, ktorá ho predchádzala, bolo   poskytnú jasný zákonný rámec, pod¾a ktorého by bolo možné odpoèúva-   nie komunikácií vo verejných systémoch spôsobom, ktorý by vzbudzoval   dôveru verejnosti (Odpoèúvanie komunikácií v Spojenom krá¾ovstve, [feb-   ruár 1985] HMSO, Cmnd. 9438).   came into force on 10 April 1986 following the Court’s judgment in Malo-   ne v. the United Kingdom (2 August 1984, Series A no. 82). Its objective, as   outlined in the Home Office White Paper which preceded it, was to provide   a clear statutory framework within which the interception of communica-   tions on public systems would be authorised and controlled in a manner   commanding public confidence (Interception of Communications in the   United Kingdom, [February 1985] HMSO, Cmnd. 9438).   ...   ...   23. By section 1 (1) of the 1985 Act, anyone who intentionally intercepts   a communication in the course of its transmission by means of a public   communications system is guilty of a criminal offence.   23. Pod¾a èasti 1 zákona z roku 1985 ktoko¾vek, kto by zámerne odpo-   èúval komunikáciu v priebehu jej prenosu prostriedkami verejného komu-   nikaèného systému, je vinný z trestného èinu.   24. Section 1(2) and (3) provide four circumstances in which a person   who intercepts communications in this way will not be guilty of the offen-   ce. The only one of these which is relevant to the present case is the inter-   ception of a communication pursuant to a warrant issued by the Secretary   of State under section 2 of the Act (see paragraph 26 below).   24. Èas 1 ods. 2 a 3 ustanovuje štyri okolnosti, za ktorých osoba, ktorá   odpoèúva komunikáciu týmto spôsobom, nespácha trestný èin. Jediná   z týchto je relevantná v tomto prípade, a to odpoèúvanie komunikácie na   základe písomného príkazu ministra vydaného pod¾a èasti 2 zákona (pozri   odsek 26).   2. Exclusion of evidence   2. Vylúèenie dôkazu   25. Section 9 of the 1985 Act provides that no evidence shall be addu-   ced by any party, in any proceedings before a court or tribunal, which tends   to suggest either that an offence under section 1 of the 1985 Act has been   committed by a public servant or that a warrant has been issued to such a   person under section 2 of the 1985 Act.   25. Èas 9 zákona z roku 1985 ustanovuje, že ktoráko¾vek strana   v akomko¾vek konaní pred súdom alebo tribunálom nemôže uvádza dô-   kazy, ktoré vedú k domnienke, že bol spáchaný trestný èin pod¾a èasti 1 zá-   kona z roku 1985 verejným zamestnancom, alebo že písomný príkaz bol   vydaný takej osobe pod¾a èasti 2 toho istého zákona.   3. Warrants   3. Písomné príkazy   26. Sections 2-6 of the 1985 Act set out detailed rules for the issuing of   warrants by the Secretary of State for the interception of communications   and the disclosure of intercepted material. Thus, section 2 (2) of the 1985   Act provides:   26. Èasti 2 – 6 zákona z roku 1985 urèujú podrobné pravidlá pre vyda-   nie týchto príkazov o odpoèúvaní komunikácií ministrom a odtajnení od-   poèúvaného materiálu. Takto èas 2 ods. 2 zákona z roku 1985 ustanovuje:   ”The Secretary of State shall not issue a warrant ...unless he considers that the   warrant is necessary —   (a) in the interests of national security;   „Minister nemôže vyda príkaz... pokia¾ nepovažuje tento príkaz za nevyhnutný   a) v záujme národnej bezpeènosti,   (b) for the purpose of preventing or detecting serious crime; or   (c) for the purposes of safeguarding the economic well-being of the United Kingdom.“   b) na úèel predídenia a zistenia závažného trestného èinu alebo   c) na úèel zabezpeèenia hospodárskeho blaha Spojeného krá¾ovstva.“   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   When considering whether it is necessary to issue a warrant, the Secre-   Pri zvažovaní, èi je nevyhnutné vyda písomný príkaz, minister musí   vzia do úvahy, èi informácia, ktorej získanie považuje za nevyhnutné, by sa   nemohla rozumne získa inými prostriedkami (èas 2 ods. 2 zákona z roku   1985).   tary of State must take into account whether the information which it is   considered necessary to acquire could reasonably be acquired by other   means (section 2 (2) of the 1985 Act).   27. The warrant must specify the person who is authorised to do the in-   terception, and give particulars of the communications to be intercepted,   such as the premises from which the communications will be made and the   names of the individuals concerned (sections 2 (1) and 3 of the 1985 Act).   27. V písomnom príkaze sa musí urèi osoba, ktorá je oprávnená robi   odpoèúvanie a musia sa špecifikova komunikácie, ktoré majú by odpoèú-   vané, ako miestnosti, z ktorých sa komunikácie uskutoènia a mená zúèast-   nených osôb (èas 2 ods. 1 a 3 zákona z roku 1985).   28. A warrant cannot be issued unless it is under the hand of the Secre-   tary of State himself or, in an urgent case, under the hand of a senior   official where the Secretary of State has expressly authorised the issue of   the warrant. A warrant issued under the hand of the Secretary of State is   valid for two months; one issued under the hand of an official is only valid   for two working days. In defined circumstances, warrants may be modified   or renewed (sections 4 and 5 of the 1985 Act).   28. Písomný príkaz nemožno vyda, pokia¾ ho nepodpíše sám minister   alebo v súrnom prípade vyšší úradník, ktorého minister výslovne poveril   vydaním písomného príkazu. Písomný príkaz vydaný rukou ministra je   platný dva mesiace; príkaz vydaný úradníkom je platný len dva pracovné   dni. Za dohodnutých okolností možno písomný príkaz zmeni alebo obno-   vi (èasti 4 a 5 zákona z roku 1985).   29. Section 6 of the Act provides inter alia for the limitation of the   extent to which material obtained pursuant to a warrant may be disclosed,   copied and retained.   29. Èas 6 zákona ustanovuje, inter alia, obmedzenie rozsahu, v ktorom   možno materiál získaný pod¾a písomného príkazu odtajni, kopírova a   uchováva.   4. The Interception of Communications Tribunal   4. Tribunál odpoèúvania komunikácií   30. The 1985 Act also provided for the establishment of an Interception   of Communications Tribunal (”the Tribunal“). The Tribunal consists of   five members, each of whom must be a lawyer of not less than 10 years   standing, who hold office for five years subject to re-appointment (section   of and Schedule 1 to the 1985 Act).   30. Zákon z roku 1985 takisto ustanovuje založenie tribunálu odpoèú-   vania komunikácií (ïalej len „tribunál“). Tribunál pozostáva z piatich èle-   nov, každý z nich musí by právnik s praxou najmenej 10 rokov, môže za-   stáva tento úrad 5 rokov a môž by znovu menovaný (èas 7 Dodatku 1 zá-   kona z roku 1985).   31. Any person who believes inter alia that communications made by or   to him may have been intercepted in the course of their transmission by   means of a public telecommunications system can apply to the Tribunal   for an investigation. If the application does not appear to the Tribunal to   be frivolous or vexatious, it is under a duty to determine whether a warrant   has been issued, and if so, whether it was issued in accordance with the   Act. In making this determination, the Tribunal applies ”the princip-   les applicable by a court on application for judicial review“ (section 7 (2)-   (4) of the 1985 Act).   31. Ktoráko¾vek osoba, ktorá sa medziiným domnieva, že komunikácia   k nej alebo od nej mohla by odpoèúvaná v priebehu prenosu prostriedka-   mi verejnej telekomunikaènej siete, môže žiada tribunál o vyšetrenie. Ak sa   sažnos nezdá by tribunálu neuvážená alebo kverulantská, je jeho povin-   nosou urèi, èi písomný príkaz bol vydaný, a ak je tomu tak, èi bol vydaný   v súlade zo zákonom z roku 1985. Pri tomto urèení tribunál používa „zása-   dy aplikovate¾né na súd pri žiadosti o preskúmanie rozsudku“ (èas 7   ods. 2 — 4 zákona z roku 1985).   32. If the Tribunal determines that there has been no breach of the 1985   Act, it will inform the complainant, but it will not confirm whether there   was no breach because there was no authorised interception or be cause,   although there was such an interception, it was justified under the terms of   the 1985 Act. In cases where the Tribunal finds there has been a breach, it   has a duty to make a report of its findings to the Prime Minister and a   power to notify the complainant. It also has the power inter alia to order the   quashing of the warrant and the payment of compensation to the com-   plainant. The Tribunal does not give reasons for its decisions and there is   no appeal from a decision of the Tribunal (section 7(7)-(8) of the 1985 Act).   32. Ak tribunál urèí, že došlo k porušeniu zákona z roku 1985, infor-   muje o tom sažovate¾a, ale nepotvrdí, èi nedošlo k porušeniu, pretože sa   žiadne povolené odpoèúvanie neuskutoènilo alebo preto, že hoci k odpoèú-   vaniu došlo, odpoèúvanie bolo oprávnené v zmysle zákona z roku 1985.   V prípadoch, že tribunál zistí, že došlo k porušeniu, má povinnos vypraco-   va správu o svojich nálezoch predsedovi vlády a právomoc upovedomi   o tom sažovate¾a. Medziiným má aj právomoc nariadi zrušenie písomné-   ho príkazu a vyplatenie odškodného sažovate¾ovi. Tribunál neuvádza dô-   vody svojich rozhodnutí a neexistuje odvolanie proti jeho rozhodnutiu   (èas 7 odsek 7-8 zákona z roku 1985).   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   5. The Commissioner   33. The 1985 Act also makes provision for the appointment of a   Commissioner by the Prime Minister. The first Commissioner was Lord   Justice Lloyd (now Lord Lloyd), succeeded in 1992 by Lord Bingham, also a   senior member of the judiciary, who was in turn succeeded in 1994 by   another, Lord Nolan.   5. Komisár   33. Zákon z roku 1985 obsahuje takisto ustanovenie o vymenovaní ko-   misára predsedom vlády. Prvý komisár bol lord Justice Lloyd (teraz lord   Lloyd), ktorého v roku 1992 nahradil lord Bingham, tiež vyšší sudca, v ro-   ku 1994 nahradený lordom Nolanom.   34. The Commissioner’s functions include reviewing the carrying out   by the Secretary of State of the functions conferred on him by sections 2-5   of the 1985 Act, reporting to the Prime Minister breaches of sections 2-5 of   the 1985 Act which have not been reported by the Tribunal and making an   annual report to the Prime Minister on the exercise of his functions. This   report must be laid before Parliament, although the Prime Minister has the   power to exclude any matter from it the publication of which would be   prejudicial to national security, to the prevention or detection of serious   crime or to the well-being of the United Kingdom. The report must state if   any matter has been excluded (section 8 of the 1985 Act).   34. Funkcie komisára zahàòajú preskúmavanie a vykonávanie funkcií,   ktorými ho poveruje minister a ktoré sú mu zverené pod¾a èastí 2 — 5 záko-   na z roku 1985, podávanie správy ministerskému predsedovi o porušeniach   èastí 2 — 5 zákona z roku 1985 správy, ktoré neboli podané tribunálu, vy-   pracovanie výroènej správy ministerskému predsedovi o výkone svojich   funkcií. Táto správa musí by predložená parlamentu, hoci ministerský   predseda má právomoc vylúèi akéko¾vek záležitosti, ktoré by mohli poško-   di národnú bezpeènos, predchádzanie alebo objasnenie závažného tres-   tného èinu alebo blaho Spojeného krá¾ovstva. Správa musí konštatova, èi   niektoré záležitosti boli vylúèené (èas 8 zákona z roku 1985).   35. In general,the reports of the Commissioner to the Prime Minister   have indicated an increase in new warrants issued, but the Commissioner   has been satisfied that in all cases those new warrants were justified under   section 2 of the 1985 Act.   35. Vo všeobecnosti správy komisára ministerskému predsedovi nazna-   èovali nárast nových písomných príkazov, ktoré boli vydané, ale komisár   bol ubezpeèený, že vo všetkých prípadoch boli tieto nové písomné príkazy   oprávnené pod¾a èasti 2 zákona z roku 1985.   B. Telecommunications systems outside the public network   B. Telekomunikaèné sústavy mimo verejnej siete   36. The 1985 Act does not apply to telecommunications systems outsi-   de the public network, such as the internal system at Merseyside Police   Headquarters, and there is no other legislation to regulate the interception   of communications on such systems.   36. Zákon z roku 1985 sa nevzahuje na telekomunikaèné systémy mi-   mo verejnej siete, ako sú napríklad vnútorný systém polície v Merseyside, a   neexistuje žiadna legislatíva, ktorá by regulovala odpoèúvanie komunikácií   v takých systémoch.   37. The English common law provides no remedy against interception   of communications, since it ”places no general constraints upon invasions   of privacy as such“ (Mr Justice Sedley in Regina v. Broadcasting Compla-   ints Commission ex parte Barclay, 4 October 1996, unreported).   37. Anglický common law neposkytuje žiadny právny prostriedok nápra-   vy proti odpoèúvaniu komunikácií, pretože „neobsahuje žiadne všeobecné   prostriedky obmedzenia proti vniknutiu do súkromia ako také“ (Justice   Sedley v prípade Regina v. Komisia pre sažnosti na vysielanie ex parte   Barclay, 4 október 1996, nepublikované).   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   KONANIE PRED KOMISIOU   PROCEEDINGS BEFORE THE COMMISSION   38. In her application of 22 April 1992 (no. 20605/92) to the Commis-   sion, Ms Halford complained that the interception of calls made from her   office and home telephones amounted to unjustifiable interferences with   her rights to respect for her private life and freedom of expression, contrary   to Articles 8 and 10 of the Convention, that she had no effective domestic   remedy in relation to the interceptions, contrary to Article 13 of the Con-   vention, and that she was discriminated against on grounds of sex, contrary   to Article 14 of the Convention in conjunction with Articles 8 and 10.   38. Vo svojej sažnosti z 22. apríla 1992 (è. 20605/92) podanej ku Komi-   sii, sa pani Halfordová sažovala, že odpoèúvanie hovorov, ktoré uskutoèni-   la zo svojho služobného a domáceho telefónu bolo neodôvodneným zasa-   hovaním do jej práva na súkromný život a slobodu prejavu v rozpore   s èlánkami 8 a 10 Dohovoru, že nemala žiadny úèinný prostriedok právnej   nápravy voèi odpoèúvaniu v rozpore s èlánkom 13 Dohovoru a že bola dis-   kriminovaná na základe pohlavia v rozpore s èlánkom 14 Dohovoru v spo-   jení s èlánkami 8 a 10.   39. Komisia vyhlásila sažnos za prijate¾nú 2. marca 1995. Vo svojej   správe z 18. apríla 1996 pod¾a èlánku 31 vyslovila stanovisko dvadsiatimi   šiestimi hlasmi proti jednému, že došlo k porušeniu èlánku 8 a 13 Dohovo-   ru pokia¾ išlo o služobný telefón pani Halfordovej a jednohlasne, že nedo-   šlo k porušeniu èlánkov 8 a 10 alebo 13 pokia¾ išlo o jej domáci telefón, že   nebolo potrebné uvažova o sažnosti pod¾a èlánku 10 pokia¾ išlo o jej slu-   žobný telefón, a že nedošlo k porušeniu èlánku 14 v spojení s èlánkami 8   alebo 10...   39. The Commission declared the application admissible on 2 March   1995. In its report of 18 April 1996 (Article 31), it expressed the opinion, by   twenty-six votes to one, that there had been violations of Articles 8 and 13   of the Convention in relation to Ms Halford’s office telephones and, unani-   mously, that there had been no violation of Articles 8, 10 or 13 in relation   to her home telephone, that it was not necessary to consider the complaint   under Article 10 in relation to her office telephones, and that there had   been no violation of Article 14 taken in conjunction with Article 8 or 10...   ZÁVEREÈNÉ PODANIE SÚDU   FINAL SUBMISSIONS TO THE COURT   40. Pri vypoèutí, ako bolo uvedené v podaní, vláda požiadala Súd, aby   vyslovil, že nedošlo k porušeniu Dohovoru.   40. At the hearing, as they had done in their memorial, the Government   asked the Court to hold that there had been no violation of the Conven-   tion.   Sažovate¾ka trvala na tom, že došlo k porušeniu, a požiadala Súd, aby   jej priznal odškodnenie pod¾a èlánku 20 Dohovoru.   The applicant maintained that there had been a violation, and asked   the Court to award her compensation under Article 50 of the Convention.   PRÁVO   AS TO THE LAW   I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ÈLÁNKU 8 DOHOVORU   I. ALLEGED VIOLATIONS OF ARTICLE 8   OF THE CONVENTION   41. Pani Halfordová udala, že odpoèúvanie jej telefonických hovorov   viedlo k porušeniu èlánku 8 Dohovoru, ktorý uvádza:   41. Ms Halford alleged that the interception of her telephone calls   amounted to violations of Article 8 of the Convention, which provides:   „1. Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia   a korešpondencie.   ”1. Everyone has the right to respect for his private and family life, his home and   his correspondence.   2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahova okrem prípadov, keï   je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v záujme ná-   2. There shall be no interference by a public authority with the exercise of this   right except such as is in accordance with the law and is necessary in a democratic   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   society in the interests of national security, public safety or the economic well-being of   the country, for the prevention of disorder or crime, for the protection of health or   morals, or for the protection of the rights and freedoms of others.“   rodnej bezpeènosti, verejnej bezpeènosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchá-   dzania nepokojom a zloèinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany   práv a slobôd iných.“   The Commission agreed that there had been a violation so far as the   interception of calls from her office telephones was concerned. The Go-   vernment denied that there had been any violation.   Komisia sa zhodla na tom, že došlo k porušeniu, pokia¾ išlo o odpoèú-   vanie hovorov z jej služobných telefónov. Vláda poprela, že by došlo k poru-   šeniu.   A. The office telephones   A. Služobné telefóny   1. Applicability of Article 8 to the complaint relating to the office   telephones   1. Aplikovate¾nos èlánku 8 Dohovoru na sažnos týkajúcu   sa služobných telefónov   42. The applicant argued and the Commission agreed that conversa-   tions made on the telephones in Ms Halford’s office at Merseyside Police   Headquarters fell within the scope of ”private life“ and ”correspondence“   in Article 8 § 1, since the Court in its case-law had adopted a broad   construction of these expressions (see, for example, the Klass and Others v.   Germany judgment of 6 September 1978, Series A no. 28, p. 21, § 41, the   Huvig v. France judgment of 24 April 1990, Series A no. 176-B, p. 41, § 8   and p. 52, § 25, the Niemietz v. Germany judgment of 16 December 1992,   Series A no. 251-B and the A v. France judgment of 23 November 1993,   Series A no. 277-B).   42. Sažovate¾ka argumentovala, že Komisia sa zhodla v tom, že rozho-   vory uskutoènené z telefónov z kancelárie pani Halfordovej na riadite¾stve   Merseysidskej polície, spadajú do rámca „súkromného života“ a „korešpon-   dencie“ pod¾a èlánku 8 odsek 1, pretože Súd vo svojej judikatúre prijal širo-   kývýklad týchto termínov (pozri napr. rozsudok vo veci Klass a iní v. Ne-   mecko zo 6. septembra 1978, Séria A, è. 28, str. 21, odsek 41; rozsudok vo   veci Huvig v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Séria A, è. 176-B, str. 41, odsek 8   a str. 52, odsek 25; rozsudok vo veci Niemietz v. Nemecko zo 16. decembra   1992, Séria A, è. 251-B a A v. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra   1993, Séria A è. 277-B).   43. The Government submitted that telephones calls made by Ms   Halford from her workplace fell outside the protection of Article 8, because   she could have had no reasonable expectation of privacy in relation to   them. At the hearing before the Court, Counsel for the Government   expressed the view that an employer should in principle, without the prior   knowledge of the employee, be able to monitor calls made by the latter on   telephones provided by the employer.   43. Vláda uviedla, že telefónne rozhovory, ktoré pani Halfordová usku-   toènila zo svojho pracoviska, spadajú mimo rámca ochrany pod¾a èlánku   8, pretože oèakávanie súkromia vo vzahu k nim nebolo rozumné. Pri vy-   poèutí pred Súdom, právny zástupca vlády vyslovil názor, že zamestnávate¾   by mal v zásade bez predbežného vedomia zamestnanca ma možnos mo-   nitorova hovory, ktoré zamestnanec uskutoèòuje z telefónu poskytnutého   zamestnávate¾om.   44. In the Court’s view, it is clear from its case-law that telephone calls   made from business premises as well as from the home may be covered by   the notions of ”private life“ and ”correspondence“ within the meaning of   Article 8 § 1 (see the above-mentioned Klass and Others judgment, loc. cit.,   the Malone v. the United Kingdom judgment of 2 August 1985, Series A   no. 82, p. 30, § 64, the above-mentioned Huvig judgment, loc. cit., and   mutatis mutandis the above-mentioned Niemietz judgment, pp. 33-35, §§   29-33).   44. Pod¾a názoru Súdu je jasné z judikatúry, že telefonické hovory   uskutoènené zo služobných miestností ako aj z domu môžu by zahrnuté   pod pojmy „súkromný život“ a „korešpondencia“ v rámci významu èlánku   ods. 1 (pozri horeuvedený rozsudok vo veci Klass a iní, Malone v. Spojené   krá¾ovstvo z 2. augusta 1985, Séria A, è. 82, str. 30, odsek 64, horeuvedený   rozsudok vo veci Huvig, a mutatis mutandis už uvedený rozsudok vo veci   Niemietz, str. 33-35, odsek 29-33).   45. There is no evidence of any warning having been given to Ms   Halford, as a user of the internal telecommunications system operated at   the Merseyside Police Headquarters, that calls made on that system would   be liable to interception. She would, the Court considers, have had a reaso-   nable expectation of privacy for such calls, which expectation was moreo-   ver reinforced by a number of factors. As Assistant Chief Constable she had   sole use of her office where there were two telephones, one of which was   45. Neexistuje dôkaz o akomko¾vek upozornení, ktoré by pani Halfor-   dová dostala ako používate¾ vnútorného telekomunikaèného systému, kto-   rý bol v prevádzke na riadite¾stve polície v Merseyside, že by hovory z tohto   systému mohli by podrobené odpoèúvaniu. Pod¾a Súdu mohla dôvodne   oèakáva súkromie pri takých hovoroch a toto jej oèakávanie malo by na-   vyše posilnené viacerými faktormi. Ako pomocníèka hlavného konštábla   mala sama k dispozícii svoju kanceláriu, kde boli dva telefóny, z ktorých je-   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   specifically designated for her private use. Furthermore, she had been given   the assurance, in response to a memorandum, that she could use her office   telephones for the purposes of her sex discrimination case (see paragraph   above).   den bol urèený na súkromné úèely. Navyše dostala ubezpeèenie, ako odpo-   veï na svoju žiados, že môže používa svoje služobné telefóny na úèely   svojho prípadu diskriminácie na základe pohlavia (pozri odsek 16).   46. For all of the above reasons, the Court concludes that telephone   conversations made by Ms Halford on her office telephones fell within the   scope of the notions of ”private life“ and ”correspondence“ and that Article   was therefore applicable to this part of the complaint.   46. Zo všetkých týchto dôvodov Súd uzaviera, že telefonické rozhovory   ktoré pani Halfordová uskutoènila zo služobných telefónov, spadajú pod   pojmy „súkromný život“ a „korešpondencia“ a že èlánok 8 je preto apliko-   vate¾ný na túto èas sažnosti.   2. Existence of an interference   2. Existencia zasahovania   47. The Government conceded that the applicant had adduced sufficient   material to establish a reasonable likelihood that calls made from her office   telephones had been intercepted. The Commission also considered that an   examination of the application revealed such a reasonable likelihood.   47. Vláda pripustila, že žiadate¾ka zhromaždila dostatok materiálu na   stanovenie dostatoènej pravdepodobnosti, že hovory uskutoènené z jej slu-   žobných telefónov boli odpoèúvané. Komisia tiež usúdila, že preskúmanie   sažnosti odhalilo takúto dostatoènú pravdepodobnos.   48. The Court agrees. The evidence justifies the conclusion that there   was a reasonable likelihood that calls made by Ms Halford from her office   were intercepted by the Merseyside Police with the primary aim of gathe-   ring material to assist in the defence of the sex discrimination proceedings   brought against them (see paragraph 17 above). This interception constitu-   ted an ”interference by a public authority“, within the meaning of Article 8   § 2, with the exercise of Ms Halford’s right to respect for her private life   and correspondence.   48. Súd súhlasí. Dôkazy oprávòujú dospie k záveru, že existovala dos-   tatoèná pravdepodobnos, že hovory, ktoré pani Halfordová uskutoènila   z úradu boli odpoèúvané merseysidskou políciou s primárnym cie¾om   zhromaždi materiál, ktorý by mal dopomôc k obrane proti konaniu o dis-   kriminácii na základe pohlavia, ktoré bolo voèi nej vedené (pozri odsek 17).   Toto odpoèúvanie predstavovalo „zasahovanie verejným orgánom“, v zmys-   le èlánku 8 ods. 2 do výkonu práva pani Halfordovej na rešpektovanie súk-   romného života a korešpondencie.   3. Whether the interference was ”in accordance with the law“   3. Èi zasahovanie bolo „v súlade so zákonom“   49. Article 8 § 2 further provides that any interference by a public   authority with an individual’s right to respect for private life and corres-   pondence must be ”in accordance with the law“.   49. Èlánok 8 odsek 2 ïalej ustanovuje, že akéko¾vek zasahovanie štátne-   ho orgánu do práva jednotlivca na rešpektovanie jeho súkromného života a   korešpondencie musí by „ustanovené zákonom“.   According to the Court’s well-established case-law, this expression does   not only necessitate compliance with domestic law, but also relates to the   quality of that law, requiring it to be compatible with the rule of law. In the   context of secret measures of surveillance or interception of communica-   tions by public authorities, because of the lack of public scrutiny and the   risk of misuse of power, the domestic law must provide some protection to   the individual against arbitrary interference with Article 8 rights. Thus, the   domestic law must be sufficiently clear in its terms to give citizens an   adequate indication as to the circumstances in and conditions on which   public authorities are empowered to resort to any such secret measures (see   the above-mentioned Malone judgment, p. 32, § 67, and, mutatis mutan-   dis, the Leander v. Sweden judgment of 26 March 1987, Series A no. 116, p.   23, §§ 50-51).   Pod¾a pevne ustálenej judikatúry Súdu tento výraz neznamená a nevy-   žaduje len súlad s vnútroštátnymi zákonmi, ale sa vzahuje tiež na kvalitu   týchto zákonov a vyžaduje, aby boli kompatibilné s vládou práva. V kontex-   te s dôvernými opatreniami doh¾adu alebo odpoèúvania komunikácií štát-   nymi orgánmi, s oh¾adom na nedostatok verejnej kontroly a rizika zneuži-   tia moci, vnútroštátny zákon musí poskytova istú ochranu jednotlivcom   proti svojvo¾nému zasahovaniu do práv pod¾a èlánku 8. Takto vnútroštát-   ny zákon musí dostatoène jasne stanovi podmienky, aby pod¾a neho mo-   hol ma obèan primerane urèené okolnosti a podmienky za ktorých možno   štátne orgány zmocni, aby sa uchýlili k akýmko¾vek utajeným opatreniam   (pozri už spomínaný rozsudok Malone, str. 32, ods. 67 a mutatis mutan-   dis, Leander v. Švédsko, rozsudok z 26. marca 1987, Séria A, è. 116, str. 23,   ods. 50 a 51).   50. In the present case, the Government accepted that if, contrary to   their submission, the Court were to conclude that there had been an inter-   50. V terajšom prípade vláda akceptovala, že ak v protiklade s jej poda-   ním by Súd dospel k záveru, že došlo k zasahovaniu do práva žiadate¾ky   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   ference with the applicant’s rights under Article 8 in relation to her office   telephones, such interference was not ”in accordance with the law“ since   domestic law did not provide any regulation of interceptions of calls made   on telecommunications systems outside the public network.   pod¾a èlánku 8 pokia¾ ide o jej služobný telefón, také zasahovanie nebolo   „v súlade so zákonom“, pretože vnútroštátny zákon neustanovil žiadne ob-   medzenia v odpoèúvaní hovorov uskutoènených v telekomunikaèných sys-   témoch mimo verejnej siete.   51. The Court notes that the 1985 Act does not apply to internal   communications systems operated by public authorities, such as that at   Merseyside Police Headquarters, and that there is no other provision in   domestic law to regulate interceptions of telephone calls made on such   systems (see paragraphs 36-37 above). It cannot therefore be said that the   interference was ”in accordance with the law“ for the purposes of Article 8   § 2 of the Convention, since the domestic law did not provide adequate   protection to Ms Halford against interferences by the police with her right   to respect for her private life and correspondence.   51. Súd poznamenal, že zákon z roku 1985 sa netýka vnútorných komu-   nikaèných systémov prevádzkovaných štátnymi orgánmi, takých, ako je sys-   tém na policajnom riadite¾stve v Merseyside, a že neexistuje ani žiadne iné   ustanovenie vo vnútroštátnom práve, ktorým by sa riadilo odpoèúvanie te-   lefonických hovorov uskutoènených na takýchto systémoch (pozri odseky   a 37). Nemožno preto poveda, že by zasahovanie bolo „ustanovené zá-   konom“ pre ciele èlánku 8 ods. 2 Dohovoru, pretože vnútroštátne právo   neposkytlo primeranú ochranu pani Halfordovej proti zasahovaniu polície   do jej práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie.   It follows that there has been a violation of Article 8 in relation to the   interception of calls made on Ms Halford’s office telephones.   Z toho vyplýva, že došlo k porušeniu èlánku 8 pokia¾ ide o odpoèúvanie   hovorov uskutoènených zo služobných telefónov pani Halfordovej.   B. The home telephone   B. Domáci telefón   1. Applicability of Article 8 to the complaint relating   to the home telephone   1. Aplikovate¾nos èlánku 8 na sažnos týkajúcu sa domáceho   telefónu   52. It is clear from the Court’s case-law (see the citations in paragraph   above) that telephone conversations made from the home are covered   by the notions of ”private life“ and ”correspondence“ under Article 8 of the   Convention. Indeed, this was not disputed by the Government. Article 8 is,   therefore, applicable to this part of Ms Halford’s complaint.   52. Z judikatúry Súdu je jasné (pozri citácie v odseku 44), že telefonické   rozhovory uskutoènené z domu spadajú pod pojmy „súkromný život“ a   „korešpondencia“ pod¾a èlánku 8 Dohovoru. Toto, samozrejme, vláda ne-   popierala. Èlánok 8 je preto aplikovate¾ný na túto èas sažnosti pani Hal-   fordovej.   2. Existence of an interference   2. Existencia zasahovania   53. The applicant alleged that calls made from her telephone at home   also were intercepted by the Merseyside Police for the purposes of defending   the sex discrimination proceedings. She referred to the evidence of inter-   ception which she had adduced before the Commission, and to the further   specification made to the Court (see paragraph 17 above). In addition she   submitted that, contrary to the Commission’s approach, she should not be   required to establish that there was a ”reasonable likelihood“ that calls   made on her home telephone were intercepted. Such a requirement would   be inconsistent with the Court’s pronouncement in the above-mentioned   Klass and Others case, that the menace of surveillance could in itself consti-   tute an interference with Article 8 rights. In the alternative, she contended   that if the Court did require her to show some indication that she had been   affected, the evidence brought by her was satisfactory; given the secrecy of   the alleged measures it would undermine the effectiveness of the protection   afforded by the Convention if the threshold of proof were set too high.   53. Sažovate¾ka udávala, že hovory, ktoré uskutoènila zo svojho telefó-   nu doma, takisto odpoèúvala merseysidská polícia s cie¾om obrany v kona-   ní týkajúceho sa diskriminácie na základe pohlavia. Odvolala sa na dôkazy   odpoèúvania, ktoré predniesla Komisii, a na ïalšie spresnenie, ktoré usku-   toènila pred Súdom (pozri odsek 17). Ïalej uviedla, že napriek tomu, ako   k tomu pristupovala Komisia, nemalo by sa od nej žiada preukázanie to-   ho, že existovala „dostatoèná pravdepodobnos“, že hovory uskutoènené   z jej domáceho telefónu, boli odpoèúvané. Taká požiadavka by bola nekon-   zistentná s vyhlásením Súdu v už spomenutom prípade Klass a iní, že   hrozba doh¾adu by sama osebe mohla predstavova zasahovanie do práv   pod¾a èlánku 8. Alternatívne tvrdila, že ak by Súd predsa len požadoval od   nej preukázanie nejakých indícií, že došlo voèi nej k zásahu, dôkazy, ktoré   predniesla, boli uspokojivé; pri danej dôvernosti opatrení proti ktorým sa   sažovala, by úèinnos ochrany poskytovaná Dohovorom bola podkopaná,   ak by prah dôkazu bol postavený prive¾mi vysoko.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   54. The Government explained that they could not disclose whether or   54. Vláda vysvetlila, že nemohla odhali, èi došlo k odpoèúvaniu hovo-   rov uskutoènených z domáceho telefónu pani Halfordovej, alebo nie, preto-   že nález, na ktorý má zmocnenie tribunál o odpoèúvaní komunikácií pod¾a   zákona z roku 1985, bol úmyselne formulovaný tak, že neodhalil, èi došlo   k odpoèúvaniu na verejnom telekomunikaènom systéme, ktoré je povolené   pod¾a zákona, alebo èi k takému odpoèúvaniu fakticky nedošlo. Mohla   však potvrdi, že tribunál nezistil niè, èo by bolo v rozpore s èasami 2 až 5   zákona z roku 1985 v prípade pani Halfordovej (pozri odseky 19 a 32 ).   not there had been any interception of calls made from the telephone in   Ms Halford’s home, since the finding which the Interception of Communi-   cations Tribunal was empowered to make under the 1985 Act was delibera-   tely required to be couched in terms which did not reveal whether there   had been an interception on a public telecommunications system properly   authorised under the Act or whether there had in fact been no intercep-   tion. They could, however, confirm that the Tribunal was satisfied that   there had been no contravention of sections 2 to 5 of the 1985 Act in Ms   Halford’s case (see paragraphs 19 and 32 above).   55. The Commission, applying its case-law, required the applicant to   establish that there was a ”reasonable likelihood“ that calls made on her   home telephone had been intercepted (see, for example, the Report of the   Commission on application no. 12175/86, Hewitt and Harman v. the   United Kingdom, 9 May 1989, Decisions and Reports 67, pp. 98-99, §§ 29-   32). Having reviewed all the evidence, it did not find such a likelihood   established.   55. Komisia apikujúc svoju judikatúru vyžadovala, aby žiadate¾ka preu-   kázala, že existovala „dostatoèná pravdepodobnos“, že hovory uskutoène-   né z jej domáceho telefónu boli odpoèúvané (pozri napr. Správa Komisie   v sažnosti è. 12175/86, Hewitt a Harman v. Spojené krá¾ovstvo z 9. mája   1989, Rozhodnutia a Správy 67, str. 98-99, odsek 29-32). Po preskúmaní   všetkých dôkazov takú pravdepodobnos nezistila.   56. The Court recalls that in the above-mentioned Klass and Others   case it was called upon to decide inter alia whether legislation which empo-   wered the authorities secretly to monitor the correspondence and telepho-   ne conversations of the applicants, who were unable to establish whether   such measures had in fact been applied to them, amounted to an interfe-   rence with their Article 8 rights. The Court held in that case that ”in the   mere existence of the legislation itself there is involved, for all those to   whom the legislation could be applied, a menace of surveillance; this   menace necessarily strikes at freedom of communication between users of   the postal and telecommunication services and thereby constitutes an   ‘interference by a public authority’ with the exercise of the applicants’ right   to respect for private and family life and correspondence“ (p. 21, § 41).   56. Súd pripomína, že v uvedenom prípade Klass a iní bol požiadaný   okrem iného rozhodnú, èi legislatíva, ktorá zmocnila úrady tajne monito-   rova korešpondenciu alebo telefonické hovory žiadate¾ov, ktorí neboli   schopní zisti, èi sa také opatrenia v skutoènosti voèi nim uplatnili, pred-   stavovala zasahovanie do ich práv pod¾a èlánku 8. Súd v tom prípade po-   tvrdil, že „už samotná existencia legislatívy predstavuje — pre všetkých   tých, voèi ktorým by sa táto legislatíva mohla použi — hrozbu dozoru; to-   to nebezpeèenstvo nevyhnutne útoèí na slobodu komunikácie medzi pou-   žívate¾mi poštových a telekomunikaèných služieb a tak predstavuje ,zasa-   hovanie štátnych orgánov’ do výkonu práva sažovate¾ov na rešpektovanie   súkromného a rodinného života a korešpondencie“ (str. 21, odsek 41).   The Court further recalls that in its above-mentioned Malone   judgment, in addition to finding that one telephone conversation to which   the applicant had been a party had been intercepted at the request of the   police under a warrant issued by the Home Secretary, it observed that ”the   existence in England and Wales of laws and practices which permit and   establish a system for effecting secret surveillance of communications   amounted in itself to an ‘interference’“ (pp. 30-31, § 64).   Súd ïalej pripomína, že v uvedenom rozsudku Malone okrem zistenia,   že jeden telefonický rozhovor, ktorého úèastníkom bol žiadate¾, bol odpo-   èúvaný na požiadanie polície s povolením vydaným ministerstvom vnútra,   zaznamenal, že „existencia zákonov a praxe v Anglicku a Walese, ktoré do-   vo¾ujú a ustanovujú systém na vykonávanie tajného dozoru komunikácii   predstavoval sám osebe ,zasahovanie’ “ (str. 30-31, odsek 64).   57. However, the essence of Ms Halford’s complaint, unlike that of the   applicants in the Klass and Others case (cited above, p. 20, § 38), was not   that her Article 8 rights were menaced by the very existence of admitted   law and practice permitting secret surveillance, but instead that measures   of surveillance were actually applied to her. Furthermore, she alleged that   the Merseyside police intercepted her calls unlawfully, for a purpose unaut-   horised by the 1985 Act (see paragraphs 26 and 53 above).   57. Podstatou sažnosti pani Halfordovej však na rozdiel od sažovate-   ¾ov v prípade Klass a iní (už citované, str. 20, odsek 38) nebolo, že jej práva   vyplývajúce z èlánku 8 boli ohrozené samotnou existenciou zákona a praxe   dovo¾ujúcej tajný doh¾ad, ale že opatrenia doh¾adu sa voèi nej skutoène   použili. Ïalej pod¾a nej merseysidská polícia odpoèúvala jej hovory nezá-   konne s cie¾om nepovoleným zákonom z roku 1985 (pozri odseky 26 a 53).   In these circumstances, since the applicant’s complaint concerns speci-   Za týchto okolností, keïže sažnos žiadate¾ky sa týka špecifických   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   fic measures of telephone interception which fell outside the law, the Court   must be satisfied that there was a reasonable likelihood that some such   measure was applied to her.   opatrení odpoèúvania telefónu, ktoré spadajú mimo zákona, Súd musí by   uistený, že existovala dostatoèná pravdepodobnos, že niektoré také opat-   renia sa voèi nej použili.   58. In this respect the Court notes, first, that the Commission, which   under the Convention system is the organ primarily charged with the   establishment and verification of the facts (see, for example, the Aksoy v.   Turkey judgment of 18 December 1996, Reports of Judgments and Deci-   sions 1996-VI, p. 2272, § 38), considered that the evidence presented to it   did not indicate a reasonable likelihood that calls made on the applicant’s   home telephone were being intercepted (see the Report of the Commis-   sion, paragraph 65).   58. Vo vzahu k tomu Súd poprvé poznamenáva, že Komisia, ktorá pod-   ¾a systému Dohovoru je orgánom prvotne povereným zistením a overením   faktov, (pozri napr. Aksoy v. Turecko, rozhodnutie z 18. decembra 1996,   Správy rozsudkov a rozhodnutí 1996-VI, str. 2272, odsek 38) usúdila, že   predložené dôkazy nepreukázali dostatoènú pravdepodobnos, že hovory   uskutoènené z domácich telefónov sažovate¾ky boli odpoèúvané (pozri   správu Komisie, odsek 65).   59. The Court observes that the only item of evidence which tends to   suggest that calls made from Ms Halford’s home telephone, in addition to   those made from her office, were being intercepted, is the information   concerning the discovery of the Merseyside police checking transcripts of   conversations. Before the Court, the applicant provided more specific   details regarding this discovery, namely that it was made on a date after   she had been suspended from duty (see paragraph 17 above). However, the   Court notes that this information might be unreliable since its source has   not been named. Furthermore, even if it is assumed to be true, the fact that   the police were discovered checking transcripts of the applicant’s telephone   conversations on a date after she had been suspended does not necessarily   lead to the conclusion that these were transcripts of conversations made   from her home.   59. Súd zisuje, že jediný dôkaz, ktorý vedie k domnienke, že hovory   uskutoènené z domáceho telefónu pani Halfordovej, na dôvažok k tým   uskutoèneným z jej kancelárie boli odpoèúvané, je informácia týkajúca sa   objavenia kontrolných záznamov prepisov rozhovorov na merseysidskej po-   lícii. Sažovate¾ka poskytla pred Súdom bližšie podrobnosti týkajúce sa   tohto nálezu, menovite, že bol uskutoènený v deò po tom, ako bola odvola-   ná z funkcie (pozri odsek 17). Súd však poznamenáva, že táto informácia   by mohla by nespo¾ahlivá, pretože jej zdroj nebol menovaný. Ak by sa aj   predpokladalo, že je pravdivá, fakt, že polícia bola pristihnutá pri kontrole   prepisov sažovate¾kiných rozhovorov po dni, ako bola pozbavená funkcie,   nevedie nevyhnutne k záveru, že toto boli prepisy rozhovorov uskutoène-   ných z jej domu.   60. The Court, having considered all the evidence, does not find it   established that there was an interference with Ms Halford’s rights to   respect for her private life and correspondence in relation to her home tele-   phone.   60. Súd, zvažujúc všetky tieto dôkazy, nepovažuje za preukázané, že do-   šlo k zasahovaniu do práv pani Halfordovej na rešpektovanie jej súkromné-   ho života a korešpondencie pokia¾ ide o jej domáci telefón.   In view of this conclusion, the Court does not find a violation of Article   of the Convention with regard to telephone calls made from Ms   Halford’s home.   Berúc do úvahy tento záver, Súd nenachádza porušenie èlánku 8 Doho-   voru pokia¾ ide o telefonické hovory uskutoènené z domu pani Halfordo-   vej.   II. ALLEGED VIOLATION   OF ARTICLE 13 OF THE CONVENTION   II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE   ÈLÁNKU 13 DOHOVORU   61. Ms Halford further alleged that she had been denied an effective   domestic remedy for her complaints, in violation of Article 13 of the   Convention, which states:   61. Pani Halfordová ïalej povedala, že jej bol odopretý efektívny úèinný   právny opravný prostriedok pri jej sažnosti, èo znamená porušenie èlánku   Dohovoru, ktorý ustanovuje:   ”Everyone whose rights and freedoms as set forth in this Convention are violated   shall have an effective remedy before a national authority notwithstanding that the   violation has been committed by persons acting in an official capacity.“   „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí   ma úèinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keï sa poruše-   nia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.“   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M   A. The office telephones       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   A. Služobné telefóny   62. The applicant, with whom the Commission agreed, contended that   62. Sažovate¾ka, s ktorou Komisia súhlasila, tvrdila, že došlo k poruše-   niu èlánku 13 vzh¾adom na fakt, že vnútroštátne právo neposkytlo cestu,   ktorou by sa bolo možné sažova na odpoèúvanie hovorov uskutoènených   z telekomunikaèného systému mimo verejnej siete.   there had been a violation of Article 13 in view of the fact that there was no   avenue in domestic law by which to complain about interceptions of calls   made on telecommunications systems outside the public network.   63. The Government submitted that Article 13 was not applicable in   that Ms Halford had not made out an ”arguable claim“ to a violation of   Articles 8 or 10 of the Convention. In the alternative, they submitted that   no separate issue arose under this provision in relation to the office tele-   phones.   63. Vláda uviedla, že èlánok 13 nebol použite¾ný v tom, že pani Halfor-   dová nepodala „zdôvodnenú sažnos“ na porušenie èlánku 8 alebo 10 Do-   hovoru. Alternatívne uviedla, že nevznikol predmet sporu pod¾a tohto   ustanovenia pokia¾ ide o služobné telefóny.   64. The Court recalls that the effect of Article 13 is to require the provi-   sion of a remedy at national level allowing the competent domestic autho-   rity both to deal with the substance of the relevant Convention complaint   and to grant appropriate relief, although Contracting States are afforded   some discretion as to the manner in which they conform to their obliga-   tions under this provision (see the Chahal v. the United Kingdom   judgment of 15 November 1996, Reports 1996-VI, pp.1869-70, § 145).   However, such a remedy is only required in respect of grievances which can   be regarded as ”arguable“ in terms of the Convention.   64. Súd pripomína, že na základe èlánku 13 treba vyžadova ustanove-   nie právneho opravného prostriedku na vnútroštátnej úrovni, ktorý dovo-   ¾uje kompetentnému domácemu orgánu zaobera sa podstatou relevantnej   sažnosti pod¾a Dohovoru, ako aj uskutoèni primeranú nápravu, hoci   zmluvné štáty si môžu zvoli spôsob, ktorým sa vyrovnajú so svojimi záväz-   kami pod¾a tohto ustanovenia (pozri rozsudok Chahal v. Spojené krá¾ov-   stvo z 15. novembra 1996, Správa 1996-VI, str. 1869-70, odsek 145). Taký   opravný prostriedok sa však požaduje len pokia¾ ide o žaloby, ktoré môžu   by považované za „zdôvodnené“ v zmysle Dohovoru.   65. The Court observes that Ms Halford undoubtedly had an ”arguab-   le“ claim that calls made from her office telephones were intercepted and   that this amounted to a violation of Article 8 of the Convention (see para-   graphs 42-51 above). She was, therefore, entitled to an effective domestic   remedy within the meaning of Article 13. However, as the Government   have conceded in relation to Article 8 of the Convention (see paragraph 50   above), there was no provision in domestic law to regulate interceptions of   telephone calls made on internal communications systems operated by   public authorities, such as the Merseyside Police. The applicant was there-   fore unable to seek relief at national level in relation to her complaint   concerning her office telephones.   65. Súd konštatuje, že sažnos pani Halfordovej bola nepochybne „zdô-   vodnená“, že hovory uskutoènené z jej služobných telefónov boli odpoèú-   vané a tento fakt predstavoval porušenie èlánku 8 Dohovoru (pozri odseky   42-51). Preto mala nárok na úèinný vnútroštátny opravný prostriedok   v zmysle èlánku 13. Ako však vláda pripustila pokia¾ ide o èlánok 8 Doho-   voru (pozri odsek 50 ), vo vnútroštátnom práve neexistoval zákon, ktorý by   reguloval odpoèúvanie telefonických hovorov z vnútorných telekomunikaè-   ných systémov, ktoré sú spravované štátnymi orgánmi ako ten na polícii   v Merseyside. Sažovate¾ke preto nebolo umožnené pokúsi sa dosiahnu   nápravu na národnej úrovni pokia¾ ide o jej sažnos týkajúcu sa služob-   ných telefónov.   It follows that there has been a violation of Article 13 of the Conven-   tion in relation to the applicant’s office telephones.   Z toho vyplýva, že došlo k porušeniu èlánku 13 Dohovoru pokia¾ ide   o sažovate¾kine služobné telefóny.   B. The home telephone   B. Domáci telefón   66. The applicant also complained that there was no remedy available   to her against an interception of telephone calls made from her home by   the police acting without a warrant. She referred to the first report of the   Commissioner appointed under the 1985 Act (see paragraphs 33-34 above)   who observed that he ”was not concerned with [the offence of unlawful   interception created by the 1985 Act. He could] not in the nature of things   66. Sažovate¾ka tiež vo svojej žalobe uviedla, že nebol k dispozícii žiad-   ny opravný prostriedok proti odpoèúvaniu telefonických hovorov uskutoè-   nených z jej domáceho telefónu políciou, ktorá konala bez povolenia. Od-   volávala sa na prvú správu komisára vymenovaného pod¾a zákona z roku   (pozri odseky 33-34 ), ktorý uviedol, že „sa nezaoberal [priestupkom   nezákonného odpoèúvania vzniknutého zákonom z roku 1985 a nemohol]   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   know, nor could he well find out, whether there [had] been an unlawful   interception... .That is a job for the police“ (Interception of Communica-   tions Act 1985, Report of the Commissioner for 1986, Cm 108, p. 2, § 3).   z povahy veci spozna ani zisti, èi došlo k nezákonnému odpoèúvaniu... .   To je úlohou polície“ (zákon o odpoèúvaní komunikácií z roku 1985, Sprá-   va komisára za rok 1986, Cm 108, str. 2, odsek 3).   67. The Government submitted that Ms Halford had not established an   arguable claim of a violation of the Convention in relation to the intercep-   tion of calls made from her home. In the alternative, they submitted that   the aggregate of remedies available to her, including those provided by the   Act (see paragraph 31 above), was sufficient to satisfy Article 13.   67. Vláda uviedla, že pani Halfordová nepredložila opodstatnenú saž-   nos na porušenie Dohovoru pokia¾ ide o odpoèúvanie hovorov z jej domu.   Alternatívne uviedla, že súhrn opravných prostriedkov, ktorý mala k dispo-   zícii vrátane tých, ktoré poskytoval zákon z roku 1985 (pozri odsek 31), bol   dostatoèný, aby vyhovel èlánku 13.   68. The Commission, in view of its conclusion as to the lack of a reaso-   nable likelihood of interception of her home telephone calls, considered that   she did not have an arguable claim warranting a remedy under Article 13.   68. Komisia z poh¾adu svojich záverov, pokia¾ ide o chýbajúcu pravde-   podobnos odpoèúvania jej domácich telefonických hovorov, usúdila, že jej   sažnos nebola zdôvodnená a opodstatòujúca nápravu pod¾a èlánku 13.   69. The Court recalls its observation that, in order to find an ”interfe-   rence“ within the meaning of Article 8 in relation to Ms Halford’s home   telephone, it must be satisfied that there was a reasonable likelihood of   some measure of surveillance having been applied to the applicant (see   paragraph 57 above). It refers in addition to its assessment of the evidence   adduced by the applicant in support of her claim that calls made from her   home telephone were intercepted (see paragraphs 58-60 above).   69. Súd pripomína svoj záver, že v záujme zistenia „zásahu“ v zmysle   èlánku 8 pokia¾ ide o domáci telefón pani Halfordovej, musel by by pre-   svedèený, že existovala dostatoèná pravdepodobnos, že niektoré opatrenia   dozoru sa použili voèi sažovate¾ke (pozri odsek 57). Odvoláva sa navyše na   svoje posúdenie dôkazov zhromaždených sažovate¾kou na podporu jej   sažnosti, že hovory uskutoènené z jej domáceho telefónu boli odpoèúvané   (pozri odseky 58-60).   70. The Court considers that this evidence is not sufficient to found an   ”arguable“ claim within the meaning of Article 13 (see paragraph 64   above).   70. Súd považuje tieto dôkazy za nedostatoèné, aby došiel k záveru, že   ide o „zdôvodnenú“ sažnos v zmysle èlánku 13 Dohovoru (pozri odsek   64).   It follows that there has been no violation of Article 13 of the Conven-   tion in relation to the applicant’s complaint concerning her home telepho-   ne.   Z toho vyplýva, že nedošlo k porušeniu èlánku 13 Dohovoru vo vzahu   k sažnosti sažovate¾ky týkajúcej sa jej domáceho telefónu.   III. ALLEGED VIOLATION   OF ARTICLES 10 AND 14 OF THE CONVENTION   III. ÚDAJNÉ PORUŠENIE   ÈLÁNKU 10 A 14 DOHOVORU   71. In her application to the Commission, Ms Halford had complained   that the interception of calls made from both her home and office tele-   phones amounted to violations of Articles 10 and 14 of the Convention.   However, before the Court she accepted that it might not be necessary to   examine, in relation to these provisions, matters which had already been   considered under Article 8.   71. Vo svojej sažnosti podanej Komisii pani Halfordová uviedla, že od-   poèúvanie hovorov uskutoènených tak zo svojho domáceho ako aj zo slu-   žobného telefónu predstavovalo porušenie èlánku 10 a 14 Dohovoru. Avšak   pred súdom pripustila, že by nemuselo by nutné preskúma záležitosti,   pokia¾ ide o tieto ustanovenia, ktoré už boli posudzované pod¾a èlánku 8.   Article 10 of the Convention states (as far as relevant):   Èlánok 10 Dohovoru ustanovuje (pokia¾ je to relevantné):   ”1. Everyone has the right to freedom of expression. This right shall include free-   dom to hold opinions and to receive and impart information and ideas without   interference by public authority and regardless of frontiers. ...   „1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahàòa slobodu zastáva   názory a prijíma a rozširova informácie alebo myšlienky bez zasahovania štát-   nych orgánov a bez oh¾adu na hranice.   2. The exercise of these freedoms, since it carries with it duties and responsibili-   ties, may be subject to such formalities, conditions, restrictions or penalties as are   2. Výkon týchto slobôd, pretože zahàòa aj povinnosti aj zodpovednos, môže   podlieha takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   prescribed by law and are necessary in a democratic society, in the interests of natio-   nal security, territorial integrity or public safety, for the prevention of disorder or   crime, for the protection of health or morals, for the protection of the reputation or   rights of others, for preventing the disclosure of information received in confidence,   or for maintaining the authority and impartiality of the judiciary.“   ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v záujme ná-   rodnej bezpeènosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpeènosti, predchádzania ne-   pokojom a zloèinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv   iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestran-   nosti súdnej moci.“   Article 14 states:   Èlánok 14 znie:   ”The enjoyment of the rights and freedoms set forth in the Convention shall be   secured without discrimination on any ground such as sex, race, colour, language,   religion, political or other opinion, national or social origin, association with a natio-   nal minority, property, birth or other status.“   „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpeèi bez   diskriminácie založenej na akomko¾vek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, ja-   zyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýš¾anie, národnostný alebo sociálny pôvod,   príslušnos k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“   72. The Court considers that the allegations in relation to Articles 10   and 14 are tantamount to restatements of the complaints under Article 8.   It does not therefore find it necessary to examine them separately.   72. Súd považuje obvinenia pokia¾ ide o èlánky 10 a 14 za ekvivalentné   so sažnosami pod¾a èlánku 8. Nepovažuje ich preto za potrebné osobitne   preskúma.   IV. APLIKÁCIA ÈLÁNKU 50 DOHOVORU   IV. APPLICATION OF ARTICLE 50   OF THE CONVENTION   73. Ms Halford asked the Court to grant her just satisfaction under   Article 50 of the Convention, which provides as follows:   73. Pani Halfordová požiadala Súd, aby jej poskytol spravodlivé zados-   uèinenie pod¾a èlánku 50 Dohovoru, ktorý stanovuje toto:   ”If the Court finds that a decision or a measure taken by a legal authority or   any other authority of a High Contracting Party is completely or partially in conflict   with the obligations arising from the ...Convention, and if the internal law of the   said Party allows only partial reparation to be made for the consequences of this deci-   sion or measure, the decision of the Court shall, if necessary, afford just satisfaction to   the injured party.“   „Ak súd zistí, že rozhodnutie alebo opatrenie súdneho alebo každého iného orgá-   nu vysokej zmluvnej strany je úplne alebo èiastoène v rozpore so záväzkami vyplý-   vajúcimi z tohto Dohovoru a ak vnútroštátne právo tejto strany umožòuje len èias-   toèné odstránenie dôsledkov takého rozhodnutia alebo opatrenia, rozhodnutie Súdu   prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosuèinenie.“   A. Non-pecuniary loss   A. Nepeòažná ujma   74. Ms Halford claimed compensation for the intrusion into her privacy   and the distress it had caused. She informed the Court that in 1992 she   had required medical treatment for stress.   74. Pani Halfordová si nárokovala odškodnenie za porušenie svojho   súkromia a útrapy, ktoré jej to spôsobilo. Informovala Súd, že v roku 1992   sa podrobila lieèbe stresu.   75. The Government commented that no causal connection had been   established between the stress suffered by the applicant at the time of   proceedings before the Industrial Tribunal and the interception of her tele-   phone calls.   75. Vláda poznamenala, že sa nezistila žiadna príèinná súvislos medzi   stresom, ktorým trpela sažovate¾ka v èase konania pred pracovným sú-   dom a odpoèúvaním jej telefonických hovorov.   76. The Court, bearing in mind that the interception of calls made by   Ms Halford on her office telephones at Merseyside Police Headquarters,   76. Súdu, ktorý má na pamäti, že odpoèúvanie hovorov uskutoènených   pani Halfordovou z jej služobných telefónov z riadite¾stva merseysideskej   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   not subject to any regulation by domestic law, appears to have been carried   out by the police with the primary purpose of gathering material to be   used against her in sex discrimination proceedings, considers what   occurred to have amounted to a serious infringement of her rights by those   concerned. On the other hand, there is no evidence to suggest that the   stress Ms Halford suffered was directly attributable to the interception of   her calls, rather than to her other conflicts with the Merseyside Police.   polície nie je predmetom akejko¾vek regulácie vnútroštátnym právom, sa   javí ako uskutoènené políciou s prvotným úèelom — zhromaždi materiál,   aby bol použitý proti nej v konaní o diskriminácii na základe pohlavia —   považuje to, èo sa stalo, za vážne zasahovanie do jej práv tými, ktorí sa toho   zúèastnili. Na druhej strane neexistuje dôkaz, ktorý by viedol k domnienke,   že stres, ktorým trpela pani Halfordová by bolo možno priamo pripísa od-   poèúvaniu jej hovorov, èi skôr iným jej konfliktom s merseysideskou polí-   ciou.   Having taken these matters into account, the Court considers that   £10,000 is a just and equitable amount of compensation.   Vezmúc tieto veci do úvahy, Súd usudzuje, že 10 000 £ je primeraná a   spravodlivá suma odškodnenia.   B. Pecuniary loss   B. Peòažná strata   77. Ms Halford requested reimbursement of her personal expenses   incurred in bringing the Strasbourg proceedings, estimated at between   £1,000 and £1,250.   77. Pani Halfordová požadovala preplatenie osobných výdavkov spoje-   ných so štrasburským konaním, odhadovaných medzi 1 000 a 1 250 £.   78. Vláda akceptovala, že by jej mala by priznaná suma, ktorá by pokry-   la náklady úèasti na vypoèutí pred Súdom. Konštatovala však, že nepredlo-   žila žiadne dôkazy, ktoré by opodstatòovali iné výdavky.   78. The Government accepted that a sum could properly be awarded to   cover her costs in attending the hearing before the Court. However, they   observed that she had not produced any evidence to substantiate any other   expenses.   79. S oh¾adom na fakt, že nebol predložený žiadny dôkaz opodstatòu-   júci výdavky pani Halfordovej, keïže ale sa zjavne zúèastnila na vypoèutí   v Štrasburgu, Súd rozhodol udeli, pokia¾ ide o túto položku, sumu 600 £.   79. In view of the fact that no evidence was produced to substantiate   Ms Halford’s expenses but that she clearly attended the hearing in Strasbo-   urg, the Court decides to award £600 in respect of this item.   C. Legal costs and expenses   C. Právne náklady a výdavky   80. The applicant also claimed the costs and expenses of instructing   solicitors and Counsel. Her solicitors asked for payment at the rate of £239   per hour. They estimated that they had undertaken the equivalent of 500   hours’ work in connection with the Strasbourg proceedings and asked for   £119,500 (exclusive of value added tax, ”VAT“) in respect of this. In addi-   tion, they asked for £7,500 (exclusive of VAT) in respect of disbursements   and expenses. Counsel’s fees were £14,875 plus expenses of £1,000 (exclusi-   ve of VAT).   80. Sažovate¾ka si uplatnila nárok aj na náklady a výdavky právnych   poradcov a právneho zástupcu. Jej advokáti požadovali platbu so sadzbou   £ za hodinu. Odhadli, že vykonali v súvislosti s konaním v Štrasburgu   ekvivalent práce v rozsahu 500 hodín, a žiadali èo sa tohto týka 119 500 £   (mimo dane z pridanej hodnoty, „DPH“). Navyše požadovali 7 500 £ (mi-   mo DPH) ako náklady a výdavky. Odmena právneho zástupcu bola 14 875   £ plus výdavky 1 000 £ (mimo DPH).   81. The Government considered that the hourly rate requested by Ms   Halford’s solicitors was too high: in domestic proceedings the appropriate   rate would be £120-£150 per hour. Furthermore, they submitted that it   had not been necessary to work for 500 hours on the case... They submit-   ted that a total figure for legal costs of approximately £25,000 would be   entirely sufficient.   81. Vláda považovala hodinovú sadzbu požadovanú advokátmi pani   Halfordovej za príliš vysokú: v domácich konaniach by bola ich primeraná   sadzba 120 až 150 £ za hodinu. Ïalej uviedla, že na prípade nebolo potreb-   né pracova 500 hodín... Uviedla, že celková suma na právne náklady pri-   bližne vo výške 25 000 £ by mohla by celkom dostatoèná.   H A L F O R D ve r s u s U N I T E D K I N G D O M       H A L F O R D OVÁ p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U   ...   ...   FOR THESE REASONS THE COURT   Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD   1. Holds unanimously that Article 8 of the Convention is applicable to the   1. Rozhodol jednomyse¾ne, že èlánok 8 Dohovoru je aplikovate¾ný na saž-   complaints concerning both the office and the home telephones;   nosti týkajúce sa tak služobných ako aj domácich telefónov.   2. Holds unanimously that there has been a violation of Article 8 in rela-   2. Rozhodol jednomyse¾ne, že došlo k porušeniu èlánku 8 pokia¾ ide o ho-   tion to calls made on the applicant’s office telephones;   vory uskutoènené zo služobných telefónov sažovate¾ky.   3. Holds unanimously that there was no violation of Article 8 in relation to   3. Rozhodol jednomyse¾ne, že nedošlo k porušeniu èlánku 8 pokia¾ ide   calls made on the applicant’s home telephone;   o hovory z domáceho telefónu sažovate¾ky.   4. Holds unanimously that there was a violation of Article 13 of the Con-   vention in relation to the applicant’s complaint concerning her office   telephones;   4. Rozhodol jednomyse¾ne, že došlo k porušeniu èlánku 13 Dohovoru sa-   žovate¾kine sažnosti týkajúcej sa služobných telefónov.   5. Holds by eight votes to one that there was no violation of Article 13 of   the Convention in relation to the applicant’s complaint concerning her   home telephone;   5. Rozhodol ôsmimi hlasmi proti jednému, že nedošlo k porušeniu èlánku   Dohovoru pokia¾ ide o žalobu sažovate¾ky týkajúcu sa jej domáce-   ho telefónu.   6. Holds unanimously that it is not necessary to consider the complaints   6. Rozhodol jednomyse¾ne, že nie je potrebné posudzova sažnosti pod¾a   under Articles 10 and 14 of the Convention;   èlánkov 10 a 14.   7. Holds unanimously   7. Rozhodol jednomyse¾ne,   a) that the respondent State is to pay the applicant, within three   months, in respect of pecuniary and non-pecuniary damage,   £10,600 (ten thousand six hundred pounds sterling);   a) že žalovaný štát má zaplati do troch mesiacov, pokia¾ ide o peòažnú   a nepeòažnú ujmu 10 600 £ (desatisícšessto libier šterlingov),   (b) that the respondent State is to pay the applicant, within three   months, in respect of costs and expenses, £25,000 (twenty-five thou-   sand pounds sterling), together with any VAT which may be charge-   able;   b) že žalovaný štát má zaplati sažovate¾ke do troch mesiacov, pokia¾   ide o náklady a výdavky 25 000 £ (dvadsapätisíc libier šterlingov),   spolu s príslušnou sadzbou DPH, ktorá môže by uplatnená,   (c) that simple interest at an annual rate of 8% shall be payable from   the expiry of the above-mentioned three months until settlement.   c) úrok vo výške 8% roène bude splatný dòom uplynutia uvedených   troch mesiacov do zaplatenia.   ...   ...

© Rada Europy / Europejski Trybunał Praw Człowieka, źródło: HUDOC (hudoc.echr.coe.int), pozyskano 13.07.2026. · Źródło