8544/79

WyrokETPCz1984-02-21ECLI:CE:ECHR:1984:0221JUD000854479

Analiza orzeczenia

Sekcja wygenerowana przez AI na podstawie treści orzeczenia — nie stanowi cytatu.

Zagadnienie prawne

Czy "delikt administracyjny" (Ordnungswidrigkeit) w prawie niemieckim, za który nałożono grzywnę za spowodowanie wypadku drogowego, stanowił "oskarżenie w sprawie karnej" w rozumieniu art. 6 Konwencji, uprawniające do bezpłatnej pomocy tłumacza na podstawie art. 6 ust. 3 lit. e)?

Ratio decidendi

Trybunał stwierdził, że pojęcie "oskarżenia w sprawie karnej" w rozumieniu art. 6 Konwencji ma autonomiczną wykładnię i nie jest zależne od klasyfikacji danego czynu w prawie krajowym. Przy ocenie, czy czyn ma charakter "karny", Trybunał zastosował kryteria Engel, analizując naturę czynu i charakter kary. Uznano, że naruszenie ogólnej zasady ruchu drogowego, skierowanej do wszystkich obywateli, oraz cel kary (odstraszający i represyjny) nadawały czynowi charakter karny. W konsekwencji, skarżącemu przysługiwało prawo do bezpłatnej pomocy tłumacza na podstawie art. 6 ust. 3 lit. e), a obciążenie go kosztami tłumaczenia stanowiło naruszenie tego przepisu.

Stan faktyczny

Skarżący, turecki obywatel mieszkający w Niemczech, w 1978 roku spowodował wypadek drogowy, w wyniku którego został ukarany grzywną w wysokości 60 DM za "delikt administracyjny" (Ordnungswidrigkeit) z powodu nieostrożnej jazdy. Złożył sprzeciw wobec tej decyzji, a sprawa trafiła do Sądu Rejonowego w Heilbronn, gdzie był wspomagany przez tłumacza. Po wycofaniu sprzeciwu, sąd obciążył go kosztami sądowymi, w tym 63,90 DM za usługi tłumacza. Skarżący odwołał się od decyzji o kosztach, powołując się na art. 6 Konwencji, jednak jego odwołanie zostało oddalone przez sąd krajowy.

Rozstrzygnięcie

1. Stwierdza, że art. 6 ust. 3 lit. e) Konwencji miał zastosowanie w niniejszej sprawie (trzynastoma głosami do pięciu). 2. Stwierdza, że doszło do naruszenia art. 6 ust. 3 lit. e) (dwunastoma głosami do sześciu).

Pełny tekst orzeczenia

7 . ÖZTÜRK proti NSR rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva z 21. februára 1984 (rozsudok Súdu bol uverejnený v publikácii Európskeho súdu pre ¾udské práva „PUBLICATIONS OF THE EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS“, Séria A, è. 73, Strasbourg 1984) Preklad: JUDr Róbert Fico, CSc. Ö Z T Ü R K p r ot i N S R Ö Z T Ü R K p r ot i N S R 2. To, èo musí Súd urèi, je, èi „správny delikt“ spáchaný sažovate¾om bol alebo nebol „trestný“ v zmysle èlánku 6 Dohovoru. Prvá vec, ktorú treba zisti, je, èi text definujúci predmetný delikt patrí alebo nepatrí pod¾a právneho systému zodpovedného štátu do trestného práva; ïalej treba prešetri podstatu deliktu a nakoniec povahu a stupeò prísnosti trestu, ktorý hrozí dotknutej osobe, majúc na zreteli cie¾ a úèel èlánku 6, bežný význam pojmov tohto èlánku a zákony zmluvných štátov. (pozri tento rozsudok ods. 50) CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI Sažovate¾ovi, tureckému obèanovi žijúcemu v Nemeckej spolkovej re- publike, nemecké správne orgány uložili pokutu za správny delikt, ktorý spáchal tým, že spôsobil dopravnú nehodu. Delikt spáchaný sažovate¾om patril v minulosti do sféry trestného práva a v procese dekriminalizácie bol zaradený do oblasti správneho práva. O sažnosti proti rozhodnutiu správ- neho orgánu podanej sažovate¾om rozhodoval súd, ktorý prostredníctvom tlmoèníka vypoèul aj sažovate¾a. Sažovate¾ podaný opravný prostriedok vzal spä a rozhodnutie správneho orgánu nadobudlo právoplatnos. Sa- žovate¾ bol povinný zaplati trovy súdneho konania vrátane trov spojených s tlmoèením. Proti rozhodnutiu zaplati trovy spojené s tlmoèením podal sažovate¾ odvolanie, prièom sa opieral o èlánok 6 Dohovoru. Súd odvola- nie sažovate¾a zamietol. 3. Viaceré zmluvné štáty stále robia rozdiel medzi najzávažnejšími trestný- mi èinmi (crimes), menej závažnými trestnými èinmi (délits) a drobnými trestnými èinmi (contraventions), prièom ich všetky kvalifikujú ako trest- né èiny. Bolo by v rozpore s cie¾om a úèelom èlánku 6, ktorý garantuje „každému obvinenému z trestného èinu“ právo na súd a spravodlivý súdny proces, ak by bolo štátom umožnené vyòa z dosahu tohto èlánku celú kategóriu deliktov iba na základe toho, že sa považujú za drobné. (pozri tento rozsudok ods. 53) Èlánok 6 Dohovoru garantuje každej osobe obvinenej z trestného èinu okrem iných práv aj právo na bezplatnú pomoc tlmoèníka, ak nerozumie alebo nehovorí jazykom používaným pred súdom. 4. „Obvinenie“ môže by na úèely èlánku 6 vo všeobecnosti definované ako „oficiálne oznámenie poskytnuté jednotlivcovi príslušným orgánom, ktorým sa tvrdí, že jednotlivec spáchal trestný èin“, hoci „to môže ma v niektorých prípadoch podobu iných opatrení, ktoré sú nosite¾mi také- hoto tvrdenia a ktoré rovnako podstatne ovplyvòujú situáciu podozrivé- ho“. (pozri tento rozsudok ods. 55) Európsky súd pre ¾udské práva predovšetkým skúmal, èi skutok spácha- ný sažovate¾om a jeho postih napåòajú význam slov „obvinený z trestného èinu“ obsiahnutých v èlánku 6 Dohovoru, keïže v danom prípade nemec- ká legislatíva klasifikovala skutok sažovate¾a ako správny delikt. Súd do- šiel k pozitívnemu záveru, z èoho vyplynul aj rozsudok Súdu, že právo sa- žovate¾a na bezplatnú pomoc tlmoèníka garantované èlánkom 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru bolo porušené. 5. Majúc na zreteli ve¾ké množstvo drobných deliktov najmä v oblasti cestnej dopravy, zmluvný štát môže ma dobrý dôvod od¾ahèi svoje sú- dy od úlohy stíha a tresta takéto drobné delikty. Odovzdanie stíhania a trestania drobných deliktov správnym orgánom nie je nezluèite¾né s Dohovorom za predpokladu, že dotknutá osoba môže akéko¾vek roz- hodnutie takto prijaté proti nej predloži tribunálu, ktorý poskytuje ga- rancie èlánku 6. (pozri tento rozsudok ods. 56) NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY 1. Dohovor nebráni štátom, aby pri výkone úlohy strážcov verejného záuj- mu vytvárali alebo zachovávali rozdiel medzi urèitými kategóriami de- liktov. Z toho však nevyplýva, že takáto klasifikácia prijatá štátmi je roz- hodujúca na úèely Dohovoru. Vyòatím niektorých foriem správania z kategórie trestných èinov pod¾a vnútroštátneho práva môže zákonodarca slúži záujmom jednotlivca, ako aj potrebám riadneho výkonu súdnictva. Dohovor nebráni pohybom smerom k „dekriminalizácii“, ku ktorým dochádza – v nezvyèajne rozliè- ných formách – v èlenských štátoch Rady Európy. Ak by však zmluvné štáty mohli v rámci svojej vlastnej úvahy klasifikovaním deliktu ako „správneho“ namiesto trestného vylúèi použitie základných klauzúl èlánkov 6 a 7, aplikovate¾nos týchto ustanovení by bola podriadená ich suverénnej vôli. Názorová vo¾nos, siahajúca takto ïaleko, by mohla vies k výsledkom nezluèite¾ným s cie¾om a úèelom Dohovoru. (pozri tento rozsudok ods. 49) Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA 21. februára 1984 EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS February 1984 PRÍPAD ÖZTÜRK CASE OF ÖZTÜRK ROZSUDOK JUDGMENT (krátené) (abridged) V prípade Öztürk In the Öztürk case, Európsky súd pre ¾udské práva, rozhodujúc na plenárnom zasadnutí v sú- lade s pravidlom 48 Rokovacieho poriadku Súdu, zložený z týchto sudcov: The European Court of Human Rights, taking its decision in plenary session in pursuance of Rule 48 of the Rules of Court and composed of the following judges: G. WIARDA, prezident, R. RYSSDAL, J. CREMONA, Mr. G. WIARDA, President, Mr. R. RYSSDAL, Mr. J. CREMONA, THÓR VILHJÁLMSSON, W. GANSHOF VAN DER MEERSCH, D. BINDSCHEDLER-ROBERTOVÁ, D. EVRIGENIS, Mr. THÓR VILHJÁLMSSON, Mr. W. GANSHOF VAN DER MEERSCH, Mrs. D. BINDSCHEDLER-ROBERT, Mr. D. EVRIGENIS, L. LIESCH, Mr. L. LIESCH, F. GÖLCÜKLÜ, F. MATSCHER, Mr. F. GÖLCÜKLÜ, Mr. F. MATSCHER, J. PINHEIRO FARINHA, E. GARCÍA DE ENTERRÍA, L.-E. PETTITI, Mr. J. PINHEIRO FARINHA, Mr. E. GARCÍA DE ENTERRÍA, Mr. L.-E. PETTITI, B. WALSH, Mr. B. WALSH, SIR VINCENT EVANS, R. MACDONALD, C. RUSSO, Sir VINCENT EVANS, Mr. R. MACDONALD, Mr. C. RUSSO, R. BERNHARDT, Mr. R. BERNHARDT, and also Mr. M.-A. EISSEN, Registrar, and Mr. H. PETZOLD, Deputy Registrar, ako aj M.-A. EISSEN, registrátor, a H. PETZOLD, zástupca registrátora, Having deliberated in private on 21 September 1983 and 25 January 1984, Delivers the following judgment, which was adopted on the last- mentioned date: radiac sa na neverejnom zasadnutí 21. septembra 1983 a 25. januára 1984, vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v posledne uvedenom dni: Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R KONANIE1 PROCEDURE ... ... K FAKTOM AS TO THE FACTS I. OKOLNOSTI PRÍPADU I. THE CIRCUMSTANCES OF THE CASE 9. Öztürk, turecký obèan narodený v roku 1934, býva v Bad Rappenau- Heinsheime v Nemeckej spolkovej republike. 9. Mr. Öztürk, a Turkish citizen born in 1934, is resident at Bad Rappe- nau-Heinsheim in the Federal Republic of Germany. Do Nemeckej spolkovej republiky prišiel v roku 1964 a pracuje v auto- mobilovom priemysle. Po absolvovaní potrebnej skúšky mu bol 7. mája vydaný nemecký vodièský preukaz. He arrived in the Federal Republic in 1964 and works in the motor-car industry. After passing the necessary test, he was issued with a German dri- ving licence on 7 May 1969. V roku 1978 odhadoval svoj èistý mesaèný príjem na približne 2 000 DM. In 1978, he estimated his net monthly income at approximately DM 2,000. 10. On 27 January 1978 in Bad Wimfen, the applicant drove his car into another car which was parked, causing about DM 5,000’s worth of damage to both vehicles. The owner of the other car reported the accident to the Neckarsulm police. 10. Dòa 27. januára 1978 sažovate¾ v Bad Wimfene narazil svojím autom do iného auta, ktoré bolo zaparkované, prièom spôsobil škodu na obidvoch vozidlách približne 5 000 DM. Vlastník druhého auta nahlásil nehodu na polícii v Neckarsulme. On arriving at the scene of the accident, the police, by means of a noti- ce written in Turkish, informed the applicant, amongst other things, of his rights to refuse to make any statement and to consult a lawyer. He availed himself of these rights, and a report (Verkehrs-Ordnungswidrigkeiten-Anzeige) was thereupon transmitted by the police to the Heilbronn administrative authorities (Landratsamt). Polícia po príchode na miesto nehody pouèením napísaným v tureètine informovala sažovate¾a okrem iného o jeho právach odmietnu urobi akéko¾vek vyhlásenie a radi sa s právnikom. Sažovate¾ využil tieto práva a polícia postúpila správu (Verkehrs-Ordnungswidrigkeiten-Anzeige) správnym orgánom v Heilbronne (Landratsamt). 11. Rozhodnutím zo 6. apríla 1978 správne orgány v Heilbronne uložili Öztürkovi pokutu (Bussgeld) 60 DM za spôsobenie dopravnej nehody nara- zením do iného motorového vozidla z dôvodu neopatrnej jazdy („Ausserach- tlassen der erforderlichen Sorgfalt im Strassenwerkehr“); okrem toho mu bolo uložené zaplati 13 DM ako poplatky (Gebühr) a trovy (Auslagen). 11. By decision of 6 April 1978, the Heilbronn administrative authori- ties imposed on Mr. Öztürk a fine (Bussgeld) of DM 60 for causing a traffic accident by colliding with another vehicle as a result of careless driving („Ausserachtlassen der erforderlichen Sorgfalt im Strassenverkehr“); in addition he was required to pay DM 13 in respect of fees (Gebühr) and costs (Auslagen). Rozhodnutie bolo vydané pod¾a § 17 zákona o správnych deliktoch z 24. mája 1968, v úplnom znení z 1. januára 1975 (Gesetz über Ordnungswid- rigkeiten („zákon 1968/1975“; pozri odsek 18), § 24 zákona o cestnej pre- mávke (Strassenverkehrsgesetz) a smernice 1 ods. 2 a smernice 49 ods. 1 è. 1 smerníc o cestnej premávke (Strassenverkehrs-Ordnung). Smernica 1 ods. 2 znie takto: The decision was based on section 17 of the Regulatory Offences Act of May 1968, in its consolidated version of 1 January 1975 (Gesetz über Ord- nungswidrigkeiten („the 1968/1975 Act“; see paragraph 18 below), on section of the Road Traffic Act (Strassenverkehrsgesetz) and on Regulations 1 § 2 and 49 § 1, no. 1, of the Road Traffic Regulations (Strassenverkehrs-Ord- nung). Regulation 1 § 2 reads as follows: V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri pre- jednávaní tohto prípadu. Pozn. autora. Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R „Every road-user (Verkehrsteilnehmer) must conduct himself in such a way as to ensure that other persons are not harmed or endangered and are not hindered or in- convenienced more than is unavoidable in the circumstances.“ „Každý úèastník cestnej premávky (Verkehrsteilnehmer) sa musí správa tak, aby zabezpeèil, že iné osoby nebudú poškodené alebo ohrozené a že nebudú obme- dzované alebo im nebude bránené viac, ako je za daných okolností nevyhnutné.“ Regulation 49 § 1, no. 1, specifies that anyone who contravenes Regula- tion 1 § 2 is guilty of a „regulatory offence“ (Ordnungswidrigkeit). Under section 24 sub-section 2 of the Road Traffic Act, such an offence gives rise to liability to a fine. Smernica 49 ods. 1 è. 1 stanovuje, že každý, kto poruší smernicu 1 ods. 2, je vinný zo spáchania „správneho deliktu“ (Ordnungswidrigkeit). Pod¾a § 4 ods. 2 zákona o cestnej premávke sa za takýto delikt ukladá pokuta. 12. On 11 April 1978, the applicant, who was represented by Mr. Win- gerter, lodged an objection (Einspruch) against the above-mentioned deci- sion (section 67 of the 1968/1975 Act); he stated that he was not waiving his right to a public hearing before a court (section 72). 12. Dòa 11. apríla 1978 sažovate¾, zastúpený Wingerterom, podal proti uvedenému rozhodnutiu sažnos (Einspruch) (§ 67 zákona 1968/1975); sažovate¾ vyhlásil, že sa nevzdáva svojho práva na verejné prejednanie pred súdom (§ 72). The public prosecutor’s office (Staatsanwaltschaft) attached to the Heil- bronn Regional Court (Landgericht), to which the file had been transmitted on 5 May, indicated six days later that it had no objection to a purely written procedure; it further stated that it would not be attending the hearings (sections 69 and 75). Úrad štátneho zástupcu (Staatsanwaltschaft) pri Zemskom súde v Heil- bronne (Landgericht), ktorému bol 5. mája postúpený spis, o šes dní neskôr uviedol, že nemá námietky proti èisto písomnému konaniu; ïalej vyhlásil, že sa nezúèastní na pojednávaní (§ 69 a 75). 13. Sitting in public on 3 August 1978, the Heilbronn District Court (Amtsgericht) heard Mr. Öztürk, who was assisted by an interpreter, and then three witnesses. Immediately thereafter, the applicant withdrew his objection. The Heilbronn administrative authorities’ decision of 6 April accordingly became final (rechtskräftig). 13. Obvodný súd v Heilbronne (Amtsgericht) na verejnom zasadnutí 3. augusta 1978 vypoèul Öztürka, ktorému asistoval tlmoèník, a potom troch svedkov. Ihneï na to sažovate¾ stiahol svoju sažnos. Rozhodnutie správnych orgánov v Heilbronne zo 6. apríla 1978 potom nadobudlo prá- voplatnos (rechtskräftig). 14. The District Court directed that the applicant should bear the court costs and his own expenses. On 12 September 1978, the District Court Cashier’s Office (Gerichtskasse) fixed the costs to be paid by Mr. Öztürk at DM 184.70, of which DM 63.90 represented interpreter’s fees. 14. Obvodný súd nariadil, že sažovate¾ bude hradi súdne trovy a svoje vlastné náklady. Dòa 12. septembra 1978 uètáreò obvodného súdu (Ge- richtskasse) stanovila trovy, ktoré mal zaplati Öztürk, na 184,70 DM, z kto- rých tlmoèníkova odmena predstavovala 63,90 DM. 15. On 4 October, the applicant entered an appeal (Erinnerung) against the bill of costs with regard to the interpreter’s fees. He relied on Article 6 of the Convention and referred to the Commission’s report of 18 May in the case of Luedicke, Belkacem and Koç. At the time, that case was pending before the Court, which delivered its judgment on the merits on november 1978 (Sories A no. 29). 15. Dòa 4. októbra sažovate¾ podal odvolanie (Erinnerung) proti roz- hodnutiu o trovách, pokia¾ išlo o tlmoèníkovu odmenu. Sažovate¾ sa opieral o èlánok 6 Dohovoru a odkazoval na správu Komisie z 18. mája v prípade Luedicke, Balkacem a Koç. Tento prípad bol v tom èase na Európskom súde, ktorý svoj rozsudok o merite veci vyniesol 28. novembra (Séria A, è. 29). The District Court dismissed the appeal on 25 October. It noted that the obligation to bear the interpreter’s fees was grounded on Article 464 (a) of the Code of Criminal Procedure (Strafprozessordnung) and section 46 of the 1968/1975 Act (see paragraphs 21 and 35 below). Relying on a 1975 decision by the Cologne Court of Appeal, it held that this obligation was compatible with Article 6 § 3 (e) of the Convention. According to the Dis- trict Court, the above-mentioned opinion of the Commission did not alter matters since, unlike a judgment of the Court, it was not binding on the States. Obvodný súd zamietol odvolanie 25. októbra. Uviedol, že povinnos za- plati tlmoèníkovu odmenu vychádzala z èlánku 464 písm. a) Trestného poriadku (Strafprozessordnung) a § 46 zákona 1968/1975 (pozri odseky 21 a 35). Opierajúc sa o rozhodnutie odvolacieho súdu v Cologne z roku 1975, súd rozhodol, že takáto povinnos je zluèite¾ná s èlánkom 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru. Pod¾a obvodného súdu uvedený názor Komisie niè nemení na veci, pretože na rozdiel od rozsudku Súdu nie sú nim štáty viazané. 16. According to undisputed evidence adduced by the Government, the court costs, including the interpreter’s fees, were paid by an insurance company with which Mr. Öztürk had taken out a policy. 16. Pod¾a nespochybnite¾ných dôkazov predložených vládou súdne tro- vy vrátane tlmoèníkovej odmeny zaplatila poisovacia spoloènos, v ktorej bol Öztürk poistený. Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R II. THE RELEVANT LEGISLATION II. PRÍSLUŠNÉ VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO A. Zákon 1968/1975 A. The 1968/1975 Act 17. The purpose of the 1968/1975 Act was to remove petty offences 17. Úèelom zákona 1968/1975 bolo vyòa drobné trestné èiny zo sféry trestného práva. Do tejto kategórie boli zaradené aj porušenia zákona o cestnej premávke. Pod¾a § 21 zákona o cestnej premávke (v jeho pôvod- nom znení) za takéto porušenia bolo možné uloži pokutu (Geldstrafe) ale- bo väzenie (Haft). § 3 è. 6 zákona z 24. mája 1968 (Einführungsgesetz zum Ge- setz über Ordnungswidrigkeiten) takéto porušenia klasifikoval ako „Ordnun- gswidrigkeiten“ a odvtedy bolo možné za ne uloži iba pokuty, ktoré legisla- tíva (Geldbussen) nepovažovala za trestné sankcie. from the sphere of the criminal law. Included in this category were contra- ventions of the Road Traffic Act. Under section 21 of the Road Traffic Act (in its former version), commission of such contraventions had given rise to liability to a fine (Geldstrafe) or imprisonment (Haft). Section 3 no. 6 of the Act of 24 May 1968 (Einführungsgesetz zum Gesetz über Ordnungswidrigkei- ten) classified them as „Ordnungswidrigkeiten“ and henceforth made them punishable only by fines not considered to be criminal by the legislature (Geldbussen). The 1968/1975 Act had been foreshadowed in the Federal Republic by two enactments: the Act of 25 March 1952 on „regulatory offences“ (Gesetz über Ordnungswidrigkeiten) and, to a certain extent, the Economic Crime Act of 26 July 1949 (Wirtschaftsstrafgesetz). Prijatie zákona 1968/1975 naznaèili v Nemeckej spolkovej republike dva zákony: zákon o „správnych deliktoch“ z 25. marca 1952 (Gesetz über Or- dnungswidrigkeiten) a do urèitej miery aj zákon o hospodárskej kriminalite z 26. júla 1949 (Wirtschaftsstrafgesetz). 1. General provisions 1. Všeobecné ustanovenia 18. Section 1 sub-section 1 of the 1968/1975 Act defines a „regulatory offence“ (Ordnungswidrigkeit) as an unlawful (rechtswidrig) and reprehensible (vorwerfbar) act, contravening a legal provision which makes the offender liable to a fine (Geldbusse). The fine cannot be less than DM 5 or, as a gene- ral rule, more than DM 1,000 (section 17 sub-section 1). 18. § 1 ods. 1 zákona 1968/1975 definuje „správny delikt“ (Ordnungswid- rigkeit) ako protiprávne (rechtswidrig) a odsúdeniahodné (vorwerfbar) kona- nie porušujúce právne ustanovenie, za ktoré možno uloži pokutu (Gel- dbusse). Pokuta nemôže by nižšia ako 5 DM alebo – ako všeobecné pravid- lo – vyššia ako 1 000 DM (§ 17 ods. 1). ... ... If the act constitutes both a „regulatory“ and a criminal offence, only the criminal law is applicable; however, if no criminal penalty is imposed, the act may be punished as a „regulatory offence“ (section 21). Ak je konanie súèasne „správnym“ a trestným èinom, použije sa iba trestné právo; ak však nedôjde k uloženiu trestnej sankcie, konanie možno potresta ako „správny delikt“ (§ 21). 2. The prosecuting authorities 2. Stíhajúce orgány 19. Ordnungswidrigkeiten are to be dealt with by the administrative authorities (Verwaltungsbehörde) designated by law, save in so far as the 1968/1975 Act confers the power of prosecution of such offences on the public prosecutor and their judgment and sentencing on the courts (sec- tions 35 and 36). 19. Ordnungswidrigkeiten prejednávajú správne orgány (Verwaltungsbeh- örde) urèené zákonom s výnimkou prípadov, keï právomoc stíha takéto delikty zveruje zákon 1968/1975 štátnemu zástupcovi a ich rozhodovanie a trestanie súdom (§ 35 a 36). ... ... 3. Procedure in general 3. Konanie vo všeobecnosti 21. Subject to the exceptions laid down in the 1968/1975 Act, the provi- sions of the ordinary law governing criminal procedure, and in particular the Code of Criminal Procedure, the Judicature Act (Gerichtsverfassungsge- 21. Okrem výnimiek uvedených v zákone 1968/1975 sa na konanie o „správnych deliktoch“ (§ 46 ods. 1) analogicky (sinngemäss) použijú usta- Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R setz) and the Juvenile Courts Act (Jugendgerichtsgesetz), are applicable by ana- logy (sinngemäss) to the procedure in respect of „regulatory offences“ (sec- tion 46 sub-section 1). novenia všeobecného zákona upravujúce trestné konanie, najmä Trestný poriadok, zákon o súdnom konaní (Gerichtsverfassungsgesetz) a zákon o sú- doch pre mladistých (Jugendgerichtsgesetz). ... ... 4. Preliminary procedure 4. Predbežné konanie 24. Investigations (Erforschung) into „regulatory offences“ are a matter for the police authorities. In this connection, the police authorities enjoy discretionary powers (pflichtgemässes Ermessen); save in so far as the 1968/1975 Act provides otherwise, they have the same rights and duties as in the prosecution of criminal offences (section 53 sub-section 1). 24. Vyšetrovanie (Erforschung) „správnych deliktov“ patrí policajným or- gánom. Policajné orgány v tejto súvislosti majú právo vo¾nej úvahy (pflicht- gemässes Ermessen); okrem prípadov, keï zákon 1968/1975 ustanovuje inak, policajné orgány majú rovnaké práva a povinnosti ako pri stíhaní trestných èinov (§ 53 ods. 1). ... ... 26. If necessary, the administrative authorities will designate an official- ly appointed lawyer to act for the person concerned in the proceedings be- fore them (section 60). 26. Ak je to nevyhnutné, správne orgány urèia ex offo právnika, aby v ko- naní pred nimi zastupoval dotknutú osobu (§ 60). Measures taken by the administrative authorities during the prelimina- ry procedure can in principle be challenged before the courts (section 62). Proti opatreniam správnych orgánov prijatým poèas predbežného kona- nia sa v princípe možno odvola na súdy (§ 62). 5. The administrative decision imposing a fine 5. Správne rozhodnutie ukladajúce pokutu 27. Save in so far as the 1968/1975 Act provides otherwise (as in the ca- se of the matter being settled by payment of an admonitory fine (, a „regu- latory offence“ is punishable by an administrative decision imposing a fine (Bussgeldbescheid; section 65). 27. Okrem prípadov, keï zákon 1968/1975 ustanovuje inak – ako je to v prípade vyriešenia veci zaplatením napomínajúcej pokuty – za „správny delikt“ možno uloži správnym rozhodnutím pokutu (Bussgeldbescheid; § 65). The person concerned may lodge an objection (Einspruch) within one week (section 67). Unless they withdraw their decision, the administrative authorities will then forward the file to the public prosecutor who will submit it to the competent District Court (sections 69 sub-section 1 and 68). Dotknutá osoba môže poda sažnos (Einspruch) do jedného týždòa (§ 67). Ak správne orgány nezrušia svoje rozhodnutie, postúpia spis štátne- mu zástupcovi, ktorý ho predloží príslušnému obvodnému súdu (§ 69 ods. 1 a § 68). ... ... 6. Judicial stage (if any) of the procedure 6. Súdne štádium (ak k nemu dôjde) konania 28. Under section 71, if the District Court finds the objection admissib- le (section 70) it will, unless the 1968/1975 Act states otherwise, examine the objection in accordance with the provisions applicable to an „Ein- spruch“ against a penal order (Strafbefehl): in principle, it will hold a hearing and deliver a judgment (Urteil) which may impose a heavier sentence (Ar- ticle 411 of the Code of Criminal Procedure). 28. Pod¾a § 71, ak obvodný súd zistí, že sažnos je prijate¾ná (§ 70), preskúma ju, ak zákon 1968/1975 neustanovuje inak, v súlade s ustanove- niami aplikovate¾nými na „Einspruch“ uloženú proti trestnému rozkazu (Strafbefehl): súd v zásade uskutoèní pojednávanie a vynesie rozhodnutie (Urteil), ktorým môže uloži ažší trest (èlánok 411 Trestného poriadku). ... ... 29. The person concerned has the option of attending hearings but is not bound to do so unless the District Court so directs (section 73 sub-sec- tions 1 and 2); he may be represented by a lawyer (section 73 sub-section 4). 29. Dotknutá osoba sa môže zúèastni na pojednávaní, ale nie je povin- ná tak urobi, iba že by to nariadil obvodný súd (§ 73 ods. 1 a 2); osoba môže by zastúpená právnikom (§ 73 ods. 4). Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R The public prosecutor’s office may attend the hearing; if the District Court considers the presence of an official from that office to be approp- riate, it will inform the latter accordingly (section 75 sub-section 1). Úrad štátneho zástupcu sa môže zúèastni na pojednávaní; ak obvodný súd považuje prítomnos úradníka z tohto úradu za vhodnú, informuje o tom úrad štátneho zástupcu (§ 75 ods. 1). ... ... 7. Administrative procedure and criminal procedure 7. Správne konanie a trestné konanie 31. The administrative authorities’ classification of an act as a „regula- tory offence“ is not binding on the court ruling on the objection (Ein- spruch). 31. Pri rozhodovaní o sažnosti (Einspruch) nie je súd viazaný klasifiká- ciou správnych orgánov, že konanie je „správnym deliktom“. ... ... 9. Interpretation and other costs 9. Tlmoèenie a iné trovy 34. As far as the costs of the administrative procedure are concerned, the competent authorities apply by analogy certain provisions of the Code of Criminal Procedure (section 105). 34. Pokia¾ ide o trovy správneho konania, príslušné orgány analogicky aplikujú urèité ustanovenia Trestného poriadku (§ 105). 35. Under section 109, the person concerned has to bear the costs of the court proceedings if he withdraws his „Einspruch“ or if the competent court rejects it. 35. Dotknutá osoba musí pod¾a § 109 hradi trovy súdneho konania, ak stiahne „Einspruch“ alebo ak ju príslušný súd zamietne. ... ... Interpretation costs (Dolmetscherkosten) are thus included in the costs of judicial proceedings. Trovy tlmoèenia (Dolmetscherkosten) sú tak zahrnuté do trov súdneho konania. ... ... 40. According to undisputed evidence supplied by the Government, the 1968/1975 Act in practice plays a particularly important role in the area of road traffic; thus, it was said that 90 per cent of the fines imposed in 1982 concerned road traffic offences. 40. Pod¾a nespochybnite¾ných dôkazov predložených vládou zákon 1968/1975 má v praxi osobitne dôležitú úlohu v oblasti cestnej premávky; vláda uviedla, že 90 percent pokút uložených v roku 1982 sa týkalo delik- tov v cestnej premávke. The Government stated that each year in the Federal Republic of Ger- many there were 4,700,000 to 5,200,000 decisions imposing a fine (Geldbus- se) and 15,500,000 to 16,000,000 warnings accompanied by a fine (Verwar- nungsgelder). Vláda uviedla, že každý rok je v Nemeckej spolkovej republike od 700 000 do 5 200 000 rozhodnutí ukladajúcich pokutu (Geldbusse) a od 500 000 do 16 000 000 napomenutí s pokutou (Verwarnungsgelder). ... ... AS TO THE LAW PRÁVO 45. Under the terms of Article 6 of the Convention: 45. Pod¾a znenia èlánku 6 Dohovoru: „1. In the determination ... of any criminal charge against him, everyone is entit- led to a fair ... hearing by an independent and impartial tribunal ... „(1) Pri rozhodovaní... je každý oprávnený na spravodlivé... prejednanie veci... nezávislým a nestranným tribunálom zriadeným zákonom ... 2. Everyone charged with a criminal offence shall be presumed innocent until proved guilty according to law. (2) Každý, kto je obvinený z trestného èinu, sa považuje za nevinného, pokia¾ jeho vina nebola preukázaná v súlade so zákonom. Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R 3. Everyone charged with a criminal offence has the following minimum rights: (3) Každý, kto je obvinený z trestného èinu, má tieto minimálne práva: ... ... (e) to have the free assistance of an interpreter if he cannot understand or speak the language used in court.“ e) ma bezplatnú pomoc tlmoèníka, ak nerozumie alebo nehovorí jazykom pou- žívaným pred súdom.“ In the applicant’s submission, the Heilbronn District Court had acted in breach of Article 6 § 3 (e) in ordering him to pay the costs incurred thro- ugh recourse to the services of an interpreter at the hearing on 3 August 1978. Obvodný súd v Heilbronne konal pod¾a sažovate¾a v rozpore s èlán- kom 6 ods. 3 písm. e) keï mu nariadil zaplati trovy, ktoré vznikli využitím služieb tlmoèníka na pojednávaní 3. augusta 1978. I. APPLICABILITY OF ARTICLE 6 § 3 (e) I. APLIKOVATE¼NOS ÈLÁNKU 6 ODS. 3 PÍSM. E) 46. According to the Government, Article 6 § 3 (e) is not applicable in the circumstances since Mr. Öztürk was not „charged with a criminal offence“. Under the 1968/1975 Act, which „decriminalised“ petty offences, notably in the road traffic sphere, the facts alleged against Mr. Öztürk con- stituted a mere „regulatory offence“ (Ordnungswidrigkeit). Such offences we- re said to be distinguishable from criminal offences not only by the proce- dure laid down for their prosecution and punishment but also by their ju- ridical characteristics and consequences. 46. Èlánok 6 ods. 3 písm. e) nie je pod¾a vlády aplikovate¾ný na dané okolnosti, pretože Öztürk nebol „obvinený z trestného èinu“. Pod¾a zákona 1968/1975, ktorý „dekriminalizoval“ drobné trestné èiny najmä v oblasti cestnej premávky, skutoènosti uvádzané proti Öztürkovi zakladali iba „správny delikt“ (Ordnungswidrigkeit). Ako bolo uvedené, takéto delikty tre- ba odlišova od trestných èinov nielen konaním urèeným na ich stíhanie a potrestanie, ale aj ich právnou charakteristikou a následkami. The applicant disputed the correctness of this analysis. Neither was it shared by the Commission, which considered that the offence of which Mr. Öztürk was accused was indeed a „criminal offence“ for the purposes of Article 6. Sažovate¾ namietal správnos tejto analýzy. Ani Komisia, pod¾a ktorej bol delikt, z ktorého bol Öztürk obvinený, naozaj „trestným èinom“ na úèely èlánku 6, sa s òou nestotožnila. 47. According to the French version of Article 6 § 3 (e), the right gua- ranteed is applicable only to an „accusé“. The corresponding English ex- pression (person „charged with a criminal offence“) and paragraph 1 of Ar- ticle 6 („criminal charge“/“accusation en matière pénale“) (... (make it quite cle- ar that the „accusation“ („charge“) referred to in the French wording of Ar- ticle 6 § 3 (e) must concern a „criminal offence“ (see, mutatis mutandis, the Adolf judgment of 26 March 1982, Series A no. 49, p. 15, § 30). 47. Pod¾a francúzskeho znenia èlánku 6 ods. 3 písm. e) garantované prá- vo je aplikovate¾né iba na „accusé“. Zodpovedajúci anglický výraz (osoba „obvinená z trestného èinu“) a èlánok 6 ods. 1 („trestné obvinenie“/“accusa- tion en matière pénale“) (... (celkom zrete¾ne ukazujú, že „accusation“ („obvi- nenie“) uvádzané vo francúzskom znení èlánku 6 ods. 3 písm. e) sa musí vzahova na „trestný èin“ (pozri mutatis mutandis rozsudok vo veci Adolf z 6. marca 1982, Séria A, è. 49, str. 15, ods. 30). Under German law, the misconduct committed by Mr. Öztürk is not treated as a criminal offence (Straftat) but as a „regulatory offence“ (Ord- nungswidrigkeit). The question arises whether this classification is the deter- mining factor in terms of the Convention. Pod¾a nemeckého práva protiprávny èin spáchaný Öztürkom sa nepre- jednáva ako trestný èin (Straftat), ale ako „správny delikt“ (Ordnungswidrig- keit). Vzniká otázka, èi takáto klasifikácia je rozhodujúcim faktorom v pod- mienkach Dohovoru. 48. The Court was confronted with a similar issue in the case of Engel and others, which was cited in argument by the representatives. The facts of that case admittedly concerned penalties imposed on conscript service- men and treated as disciplinary according to Netherlands law. In its jud- gment delivered on 8 June 1976 in that case, the Court was careful to state that it was confining its attention to the sphere of military service (Series A no. 22, p. 34, § 82). The Court nevertheless considers that the principles set forth in that judgment (ibid., pp. 33-35, §§ 80-82) are also relevant, mu- tatis mutandis, in the instant case. 48. Súd bol postavený pred podobný problém v prípade Engel a iní, kto- rý v diskusii citovali zástupcovia strán. Okolnosti tohto prípadu sa týkali trestov uložených vojakom základnej služby a považovaných pod¾a holand- ského práva za disciplinárne. V tomto prípade bol Súd vo svojom rozsudku vydanom 8. júna 1976 opatrný a vyhlásil, že upriamil svoju pozornos na oblas vojenskej služby (Séria A, è. 22, str. 34, ods. 82). Súd sa však domnie- va, že princípy zakotvené v tomto rozsudku (ibid., str. 33-35, ods. 80-82) sú rovnako mutatis mutandis relevantné aj v tomto prípade. Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R 49. The Convention is not opposed to States, in the performance of their 49. Dohovor nebráni štátom, aby pri výkone úlohy strážcov verejného záujmu na úèely svojho vnútroštátneho práva vytvárali alebo zachovávali rozdiel medzi urèitými kategóriami deliktov a urèovali deliacu èiaru. Z to- ho však nevyplýva, že takáto klasifikácia prijatá štátmi je rozhodujúca na úèely Dohovoru. task as guardians of the public interest, both creating or maintaining a dis- tinction between different categories of offences for the purposes of their domestic law and drawing the dividing line, but it does not follow that the classification thus made by the States is decisive for the purposes of the Convention. By removing certain forms of conduct from the category of criminal of- fences under domestic law, the law-maker may be able to serve the interests of the individual (see, mutatis mutandis, the above-mentioned Engel and ot- hers judgment, ibid., p. 33, § 80) as well as the needs of the proper adminis- tration of justice, in particular in so far as the judicial authorities are thereby relieved of the task of prosecuting and punishing contraventions (which are numerous but of minor importance (of road traffic rules. The Convention is not opposed to the moves towards „decriminalisation“ which are taking pla- ce – in extremely varied forms – in the member States of the Council of Euro- pe. The Government quite rightly insisted on this point. Nevertheless, if the Contracting States were able at their discretion, by classifying an offence as „regulatory“ instead of criminal, to exclude the operation of the fundamen- tal clauses of Articles 6 and 7, the application of these provisions would be subordinated to their sovereign will. A latitude extending thus far might le- ad to results incompatible with the object and purpose of the Convention. Vyòatím niektorých foriem správania z kategórie trestných èinov pod¾a vnútroštátneho práva môže zákonodarca slúži záujmom jednotlivca (pozri mutatis mutandis uvedený rozsudok vo veci Engel a iní, ibid., str. 33, ods. 80), ako aj potrebám riadneho výkonu súdnictva, najmä ak sa tak súdnym orgánom u¾ahèuje úloha stíhania a trestania porušení pravidiel cestnej pre- mávky, ktoré sú poèetné, ale menšieho významu. Dohovor nebráni pohy- bom smerom k „dekriminalizácii“, ku ktorým dochádza – v nezvyèajne roz- lièných formách – v èlenských štátoch Rady Európy. Vláda celkom správne zdôrazòovala túto skutoènos. Ak by však zmluvné štáty mohli v rámci svojej vlastnej úvahy klasifikovaním deliktu ako „správneho“ namiesto trestného vylúèi použitie základných klauzúl èlánkov 6 a 7, aplikovate¾- nos týchto ustanovení by bola podriadená ich suverénnej vôli. Názorová vo¾nos, siahajúca tak ïaleko, by mohla vies k výsledkom nezluèite¾ným s cie¾om a úèelom Dohovoru. 50. Having thus reaffirmed the „autonomy“ of the notion of „criminal“ as conceived of under Article 6, what the Court must determine is whether or not the „regulatory offence“ committed by the applicant was a „crimi- nal“ one within the meaning of that Article (art. 6). For this purpose, the Court will rely on the criteria adopted in the above-mentioned Engel and others judgment (ibid., pp. 34-35, § 82). The first matter to be ascertained is whether or not the text defining the offence in issue belongs, according to the legal system of the respondent State, to criminal law; next, the natu- re of the offence and, finally, the nature and degree of severity of the penal- ty that the person concerned risked incurring must be examined, having regard to the object and purpose of Article 6, to the ordinary meaning of the terms of that Article (art. 6) and to the laws of the Contracting States. 50. Zdôrazniac znovu „autonómiu“ pojmu „trestný“, ako je skoncipova- ný pod¾a èlánku 6, to, èo musí Súd urèi, je, èi „správny delikt“ spáchaný sažovate¾om bol alebo nebol „trestný“ v zmysle tohto èlánku. Za týmto úèelom bude Súd vychádza z kritérií prijatých v uvedenom rozsudku vo veci Engel a iní (ibid., str. 34-35, ods. 82). Prvá vec, ktorú treba zisti, je, èi text definujúci predmetný delikt patrí alebo nepatrí pod¾a právneho systé- mu zodpovedného štátu do trestného práva; ïalej treba prešetri podstatu deliktu a nakoniec povahu a stupeò prísnosti trestu, ktorý hrozí dotknutej osobe, majúc na zreteli cie¾ a úèel èlánku 6, bežný význam pojmov tohto èlánku a zákony zmluvných štátov. 51. Under German law, the facts alleged against Mr. Öztürk (non-obser- vance of Regulation 1 § 2 of the Road Traffic Regulations (amounted to a „regulatory offence“ (Regulation 49 § 1, no. 1, of the same Regulations). They did not fall within the ambit of the criminal law, but of section 17 of the Ordnungswidrigkeitengesetz and of section 24 sub-section 2 of the Road Traffic Act (see paragraph 11 above). The 1968/1975 legislation marks an important step in the process of „decriminalisation“ of petty offences in the Federal Republic of Germany. Although legal commentators in Germa- ny do not seem unanimous in considering that the law on „regulatory of- fences“ no longer belongs in reality to criminal law, the drafting history of the 1968/1975 Act nonetheless makes it clear that the offences in question have been removed from the criminal law sphere by that Act (see Deutscher Bundestag, Drucksache V/1269 and, inter alia, the judgment of 16 July 1969 51. Skutoènosti uvádzané proti Öztürkovi – nedodržanie smernice 1 ods. 2 smerníc o cestnej premávke – zakladajú pod¾a nemeckého práva „správny delikt“ (smernica 49 ods. 1 è. 1 tých istých smerníc). Smernice ne- spadajú do oblasti trestného práva, ale do oblasti § 17 Ordnungswidrigkeiten- gesetz a § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke (pozri odsek 11). Zákon 1968/1975 vyznaèuje dôležitý krok v procese „dekriminalizácie“ drobných deliktov v Nemeckej spokovej republike. Hoci právni teoretici v Nemecku sa nezdajú by jednotní v úvahe, že zákon o „správnych deliktoch“ už v skutoènosti nepatrí do trestného práva, história prípravy zákona 1968/1975 však jasne ukazuje, že predmetné delikty boli vyòaté z oblasti trestného práva týmto zákonom (pozri Deutscher Bundestag, Drucksache V/1269 a inter alia, rozsudok ústavného súdu zo 16. júla 1969, Entscheidun- gen des Bundesverfassungsgerichts, zväzok 22, str. 18-36). Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R by the Constitutional Court, Entscheidungen des Bundesverfassungsgerichts, vol. 27, pp. 18-36). Zatia¾ èo v tejto otázke Súd akceptuje argumenty vlády, nestráca zo zre- te¾a skutoènos, že žiadne absolútne èlenenie neodde¾uje nemecké trestné právo od zákona o „správnych deliktoch“, najmä ak tu existuje úzke spoje- nie medzi trestným èinom a „správnym deliktom“ (pozri odsek 20). Súd rovnako neprehliadol, že ustanovenia všeobecného zákona upravujúce trestný proces sa analogicky aplikujú na „správne“ konanie (pozri odsek 21), najmä v súdnom štádiu takéhoto konania, ak vôbec nejaké je. Whilst the Court thus accepts the Government’s arguments on thispo- int, it has nonetheless not lost sight of the fact that no absolute partition separates German criminal law from the law on „regulatoryoffences“, in particular where there exists a close connection between a criminal offence and a „regulatory offence“ (see paragraph 20above). Nor has the Court overlooked that the provisions of theordinary law governing criminal pro- cedure apply by analogy to „regulatory“ proceedings (see paragraph 21 above), notably in relation to the judicial stage, if any, of such proceedings. 52. Údaje poskytované vnútroštátnym právom príslušného štátu majú v každom prípade iba relatívnu hodnotu. Druhé kritérium citované vyššie – sama povaha èinu posudzovaná taktiež vo vzahu k povahe zodpovedajúce- ho trestu – predstavuje hodnotiaci faktor väèšieho významu. 52. In any event, the indications furnished by the domestic law of the respondent State have only a relative value. The second criterion stated above (the very nature of the offence, considered also in relation to the na- ture of the corresponding penalty (represents a factor of appreciation of greater weight. Pod¾a názoru Komisie – s výnimkou jej piatich èlenov – ako aj Öztürka èin spáchaný sažovate¾om mal trestný charakter. In the opinion of the Commission (with the exception of five of its members (and of Mr. Öztürk, the offence committed by the latter was cri- minal in character. Naproti tomu pre vládu bol predmetný èin bez akýchko¾vek pochýb jed- ným z porušení menšieho významu – tých je, pokia¾ ide o poèet, každý rok v Nemeckej spolkovej republike približne pä miliónov – ktorý prichádzal z kategórie úplne odlišného rádu, ako sú trestné èiny. Tvrdenia vlády mož- no zhrnú takto. Trestným právom sa spoloènos snažila chráni svoje vlastné základy, ako aj práva a záujmy nevyhnutné pre život spoloènosti. Zákon o Ordnungswidrigkeiten na druhej strane sledoval predovšetkým za- chovanie verejného poriadku. Vo všeobecnosti, a najmä v tomto prípade, spáchanie „správneho deliktu“ nezahàòalo stupeò takej etickej nehodnosti, aby si páchate¾ správneho deliktu zaslúžil morálne odsúdenie (Unwertur- teil), ktoré charakterizuje trest za trestnú sankciu (Strafe). Rozdiel medzi „správnymi deliktmi“ a trestnými èinmi našiel svoje vyjadrenie tak v pro- cesných podmienkach, ako aj vo vzahu k možným trestom a ïalším práv- nym následkom. For the Government in contrast, the offence in question was beyond doubt one of those contraventions of minor importance (numbering ap- proximately five million each year in the Federal Republic of Germany (which came within a category of quite a different order from that of cri- minal offences. The Government’s submissions can be summarised as fol- lows. By means of criminal law, society endeavoured to safeguard its very foundations as well as the rights and interests essential for the life of the community. The law on Ordnungswidrigkeiten, on the other hand, sought above all to maintain public order. As a general rule and in any event in the instant case, commission of a „regulatory offence“ did not involve a degree of ethical unworthiness such as to merit for its perpetrator the moral va- lue-judgment of reproach (Unwerturteil) that characterised penal punish- ment (Strafe). The difference between „regulatory offences“ and criminal offences found expression both in procedural terms and in relation to the attendant penalties and other legal consequences. Pri vynímaní „správnych deliktov“ z trestného práva nemecká legislatíva na prvom mieste, ako vláda ïalej uvádzala, zaviedla zjednodušené konanie trestného stíhania a trestania pred správnymi orgánmi s výnimkou prípadu podania odvolania na súd. Hoci všeobecné zákony o trestnom konaní boli v princípe analogicky aplikovate¾né, konanie upravené zákonom 1968/1975 bolo v mnohých smeroch odlíšite¾né od trestného konania. Napríklad stíha- nie Ordnungswidrigkeiten spadalo do vo¾nej úvahy príslušných orgánov a zá- kon 1968/1975 znaène obmedzoval možnosti obmedzenia osobnej slobody jednotlivca v štádiu predbežného vyšetrovania (pozri odseky 21, 22 a 24). In the first place, so the Government’s argument continued, in remo- ving „regulatory offences“ from the criminal law the German legislature had introduced a simplified procedure of prosecution and punishment conducted before administrative authorities save in the event of subse- quent appeal to a court. Although general laws on criminal procedure were in principle applicable by analogy, the procedure laid down under the 1968/1975 Act was distinguishable in many respects from criminal proce- dure. For example, prosecution of Ordnungswidrigkeiten fell within the dis- cretionary power of the competent authorities and the 1968/1975 Act gre- atly limited the possibilities of restricting the personal liberty of the indivi- dual at the stage of the preliminary investigations (see paragraphs 21, 22 and 24 above). Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R Na druhom mieste legislatíva nahradila trestnú pokutu (Geldstrafe) a vä- zenie obyèajnou „správnou“ pokutou (Geldbusse (pozri odsek 17). Väzenie nebolo alternatívou (Ersatzfreiheitsstrafe) správnemu druhu pokuty, ako bo- lo alternatívou trestnej pokute, a preto nemohlo by nariadené ani žiadne donucovacie väzenie (Erzwingungshaft), ibaže by dotknutá osoba nezaplatila povinnú sumu bez toho, aby sa zisovala jej spôsobilos zaplati (pozri od- sek 33). Navyše „správny delikt“ sa nezaznamenával v súdnom registri tres- tov, ale iba ojedinele, na základe urèitých okolností, v centrálnom doprav- nom registri (pozri odsek 39). In the second place, instead of a penal fine (Geldstrafe) and imprison- ment the legislature had substituted a mere „regulatory“ fine (Geldbusse (see paragraph 17 above). Imprisonment was not an alternative (Ersatzfrei- heitsstrafe) to the latter type of fine as it was to the former and no coercive imprisonment (Erzwingungshaft) could be ordered unless the person con- cerned had failed to pay the sum due without having established his inabi- lity to pay (see paragraph 33 above). Furthermore, a „regulatory offence“ was not entered in the judicial criminal records but solely, in certain cir- cumstances, on the central traffic register (see paragraph 39 above). Reformy uskutoènené zákonom 1968/1975 takto, ako uzatvárala vláda, odrážali snahu „dekriminalizova“ drobné delikty nielen na prospech jed- notlivca, ktorý za svoje konanie už nebude dlhšie zodpoveda v trestných podmienkach a ktorý sa dokonca mohol vyhnú všetkým súdnym kona- niam, ale aj na prospech efektívneho fungovania súdov, od tohto èasu v pod- state od¾ahèených od úlohy zaobera sa ve¾kou väèšinou takýchto deliktov. The reforms accomplished in 1968/1975 thus, so the Government con- cluded, reflected a concern to „decriminalise“ minor offences to the bene- fit not only of the individual, who would no longer be answerable in crimi- nal terms for his act and who could even avoid all court proceedings, but also of the effective functioning of the courts, henceforth relieved in prin- ciple of the task of dealing with the great majority of such offences. 53. Súd nepodceòuje presvedèivos tohto argumentu. Uznáva, že pred- metná legislatíva znamená dôležité štádium v histórii reformy nemeckého trestného práva a že inovácie zavedené zákonom 1968/1975 predstavujú viac než jednoduchú zmenu terminológie. 53. The Court does not underestimate the cogency of this argument. The Court recognises that the legislation in question marks an important stage in the history of the reform of German criminal law and that the in- novations introduced in 1968/1975 represent more than a simple change of terminology. Jednako by Súd po prvé uviedol, že pod¾a bežného významu pojmov do sféry trestného práva všeobecne spadajú delikty, za ktoré ich páchate¾om hrozia tresty, ktorých cie¾om je, inter alia, odstrašova a ktoré zvyèajne po- zostávajú z pokút a opatrení zbavujúcich osobu jej slobody. Nonetheless, the Court would firstly note that, according to the ordina- ry meaning of the terms, there generally come within the ambit of the cri- minal law offences that make their perpetrator liable to penalties intended, inter alia, to be deterrent and usually consisting of fines and of measures depriving the person of his liberty. Okrem toho protiprávne konanie takého druhu, ako spáchal Öztürk, je naïalej v prevládajúcej väèšine zmluvných štátov klasifikované ako èas trestného práva, ako to bolo v Nemeckej spolkovej republike do nadobud- nutia platnosti zákona 1968/1975; v týchto štátoch je takéto protiprávne konanie, považované za protizákonné a trestuhodné, potrestate¾né trestný- mi sankciami. In addition, misconduct of the kind committed by Mr. Öztürk conti- nues to be classified as part of the criminal law in the vast majority of the Contracting States, as it was in the Federal Republic of Germany until the entry into force of the 1968/1975 legislation; in those other States, such misconduct, being regarded as illegal and reprehensible, is punishable by criminal penalties. Navyše zmeny vyplývajúce zo zákona 1968/1975 sa vzahujú najmä na procesné záležitosti a na škálu trestov od tohto èasu obmedzenú na Gel- dbussen. I keï sa správna pokuta v niektorých smeroch javí menej aživá než trestná pokuta Geldstrafen, zostal jej punitívny charakter, ktorý je ob- vyklou odlišovacou èrtou trestných sankcií. Právne pravidlo porušené sa- žovate¾om samo osebe neprešlo žiadnou obsahovou zmenou. Je to pravid- lo, ktoré nie je namierené proti urèitej skupine majúcej osobitný status, na- príklad v oblasti disciplinárneho práva, ale proti všetkým obèanom ako úèastníkom cestnej premávky; predpisuje správanie urèitého druhu a kla- die z toho vyplývajúcu požiadavku podliehajúcu sankcii, ktorá je punitív- na. Sankcia skutoène – a vláda to nepopierala – sleduje potrestanie, ako aj odstrašenie. Záleží málo na tom, èi právne ustanovenie porušené Öztürkom sleduje ochranu práv a záujmov iných alebo výluène splnenie požiadaviek cestnej premávky. Tieto dva ciele sa vzájomne nevyluèujú. Na- Moreover, the changes resulting from the 1968/1975 legislation relate essentially to procedural matters and to the range of sanctions, henceforth limited to Geldbussen. Whilst the latter penalty appears less burdensome in some respects than Geldstrafen, it has nonetheless retained a punitive cha- racter, which is the customary distinguishing feature of criminal penalties. The rule of law infringed by the applicant has, for its part, undergone no change of content. It is a rule that is directed, not towards a given group possessing a special status (in the manner, for example, of disciplinary law (, but towards all citizens in their capacity as road-users; it prescribes con- duct of a certain kind and makes the resultant requirement subject to a sanction that is punitive. Indeed, the sanction (and this the Government did not contest (seeks to punish as well as to deter. It matters little whether the legal provision contravened by Mr. Öztürk is aimed at protecting the rights and interests of others or solely at meeting the demands of road Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R traffic. These two ends are not mutually exclusive. Above all, the general character of the rule and the purpose of the penalty, being both deterrent and punitive, suffice to show that the offence in question was, in terms of Article 6 of the Convention, criminal in nature. vyše, všeobecný charakter pravidla a úèel trestu – aj odstrašujúci a punitív- ny – dostatoène preukazujú, že predmetný delikt bol v zmysle èlánku 6 Do- hovoru vo svojej podstate trestný. The fact that it was admittedly a minor offence hardly likely to harm the reputation of the offender does not take it outside the ambit of Article 6. There is in fact nothing to suggest that the criminal offence referred to in the Convention necessarily implies a certain degree of seriousness. In this connection, a number of Contracting States still draw a distinction, as did the Federal Republic at the time when the Convention was opened for the signature of the Governments, between the most serious offences (cri- mes), lesser offences (délits) and petty offences (contraventions), whilst quali- fying them all as criminal offences. Furthermore, it would be contrary to the object and purpose of Article 6, which guarantees to „everyone charged with a criminal offence“ the right to a court and to a fair trial, if the State were allowed to remove from the scope of this Article (art. 6) a whole cate- gory of offences merely on the ground of regarding them as petty. Nor do- es the Federal Republic deprive the presumed perpetrators of Ordnungswid- rigkeiten of this right since it grants them the faculty (of which the appli- cant availed himself (of appealing to a court against the administrative de- cision. Skutoènos, že išlo o drobný delikt, ktorý len ažko môže poškodi po- ves páchate¾a, ho nevyníma z dosahu èlánku 6. V skutoènosti neexistuje niè, èo by umožòovalo tvrdi, že trestný èin, na ktorý odkazuje Dohovor, nevyhnutne zahàòa urèitý stupeò závažnosti. V tejto súvislosti viaceré zmluvné štáty stále robia rozdiel, ako robila aj Nemecká spolková republi- ka v èase, keï bol Dohovor otvorený na podpis vládam, medzi najzávažnej- šími trestnými èinmi (crimes), menej závažnými trestnými èinmi (délits) a drobnými trestnými èinmi (contraventions), prièom ich všetky kvalifikujú ako trestné èiny. Navyše bolo by v rozpore s cie¾om a úèelom èlánku 6, kto- rý garantuje „každému obvinenému z trestného èinu“ právo na súd a spra- vodlivý súdny proces, ak by bolo štátom umožnené vyòa z dosahu tohto èlánku celú kategóriu deliktov iba na základe toho, že sa považujú za drob- né. Ani Nemecká spoková republika nezbavuje potenciálnych páchate¾ov Ordnungswidrigkeiten tohto práva, pretože im garantuje výber, ktorý sažova- te¾ využil, odvola sa na súd proti rozhodnutiu správneho orgánu. 54. As the contravention committed by Mr. Öztürk was criminal for the purposes of Article 6 of the Convention, there is no need to examine it also in the light of the final criterion stated above (at paragraph 50). The relati- ve lack of seriousness of the penalty at stake (see paragraph 18 above) can- not divest an offence of its inherently criminal character. 54. Keïže porušenie práva spáchané Öztürkom bolo trestné na úèely èlánku 6 Dohovoru, netreba ho skúma aj vo svetle posledného kritéria ci- tovaného vyššie (v odseku 50). Relatívny nedostatok závažnosti trestu, kto- rý prichádza do úvahy (pozri odsek 18), nemôže zbavi delikt jeho vrodené- ho trestného charakteru. 55. The Government further appeared to consider that the applicant did not have the status of a person „charged with a criminal offence“ beca- use the 1968/1975 Act does not provide for any „Beschuldigung“ („charge“) and does not employ the terms „Angeschuldigter“ („person charged“) or „An- geklagter“ („the accused“). On this point, the Court would simply refer back to its well-established case-law holding that „charge“, for the purposes of Article 6, may in general be defined as „the official notification given to an individual by the competent authority of an allegation that he has com- mitted a criminal offence“, although „it may in some instances take the form of other measures which carry the implication of such an allegation and which likewise substantially affect the situation of the suspect“ (see, as the most recent authorities, the Foti and others judgment of 10 December 1982, Series A no. 56, p. 18, § 52, and the Corigliano judgment of the same date, Series A no. 57, p. 13, § 34). In the present case, the applicant was „charged“ at the latest as from the beginning of April 1978 when the deci- sion of the Heilbronn administrative authorities was communicated to him (see paragraph 11 above). 55. Vláda ïalej vyšla s úvahou, že sažovate¾ nemal postavenie osoby „obvinenej z trestného èinu“, pretože zákon 1968/1975 sa netýka žiadneho „Beschuldigung“ („obvinenie“) a nepoužíva termíny „Angeschuldigter“ („obvi- nená osoba“) alebo „Angeklagter“ („obžalovaný“). V tomto bode by Súd jed- noducho odkázal spä na jeho dobre ustálenú rozhodovaciu prax, konšta- tujúc, že „obvinenie“ môže by na úèely èlánku 6 vo všeobecnosti definova- né ako „oficiálne oznámenie poskytnuté jednotlivcovi príslušným orgá- nom, ktorým sa tvrdí, že jednotlivec spáchal trestný èin“, hoci „to môže ma v niektorých prípadoch podobu iných opatrení, ktoré sú nosite¾mi ta- kéhoto tvrdenia a ktoré rovnako podstatne ovplyvòujú situáciu podozrivé- ho“ (pozri, ako posledne uvedené rozhodnutie, rozsudok vo veci Foti a iní z 10. decembra 1982, Séria A, è. 56, str. 18, ods. 52 a rozsudok vo veci Co- rigliano z toho istého dòa, Séria A, è. 57, str. 13, ods. 34). V tomto prípade bol sažovate¾ „obvinený“ prinajmenšom od zaèiatku apríla 1978, keï mu bolo oznámené rozhodnutie správnych orgánov v Heilbronne (pozri odsek 11). 56. Article 6 § 3 (e) was thus applicable in the instant case. It in no wise follows from this, the Court would want to make clear, that the very prin- 56. Èlánok 6 ods. 3 písm. e) bol preto v tomto prípade aplikovate¾ný. Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y Ö Z T Ü R K p r ot i N S R ciple of the system adopted in the matter by the German legislature is be- ing put in question. Having regard to the large number of minor offences, notably in the sphere of road traffic, a Contracting State may have good cause for relieving its courts of the task of their prosecution and punis- hment. Conferring the prosecution and punishment of minor offences on administrative authorities is not inconsistent with the Convention provi- ded that the person concerned is enabled to take any decision thus made against him before a tribunal that does offer the guarantees of Article 6 (see, mutatis mutandis, the above-mentioned Deweer judgment, Series A no. 35, p. 25, § 49, and the Le Compte, Van Leuven and De Meyere judgment of 23 June 1981, Series A no. 43, p. 23, first sub-paragraph). Súd by rád objasnil, že z toho vôbec nevyplýva, že sám princíp systému pri- jatého v tejto záležitosti nemeckou legislatívou je spochybnený. Majúc na zreteli ve¾ké množstvo drobných deliktov najmä v oblasti cestnej dopravy, zmluvný štát môže ma dobrý dôvod od¾ahèi svoje súdy od úlohy stíha a tresta takéto drobné delikty. Odovzdanie stíhania a trestania drobných de- liktov správnym orgánom nie je nezluèite¾né s Dohovorom za predpokla- du, že dotknutá osoba môže akéko¾vek rozhodnutie takto prijaté proti nej predloži tribunálu, ktorý poskytuje garancie èlánku 6 (pozri mutatis mu- tandis uvedený rozsudok vo veci Deweer , Séria A, è. 35, str. 35, ods. 49 a rozsudok vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Sé- ria A, è. 43, str. 23, prvý medziodsek). II. COMPLIANCE WITH ARTICLE 6 § 3 (e) II. SÚLAD S ÈLÁNKOM 6 ODS. 3 PÍSM. e) 57. Invoking the above-cited Luedicke, Belkacem and Koç judgment of November 1978 (see paragraphs 15 and 35 above), the applicant sub- mitted that the decision whereby the Heilbronn District Court had made him bear the costs incurred in having recourse to the services of an inter- preter at the hearing on 3 August 1978 was in breach of Article 6 § 3 (e). 57. Dovolávajúc sa citovaného rozsudku vo veci Luedicke, Belkacem a Koç z 28. novembra 1978 (pozri odseky 15 a 35) sažovate¾ tvrdil, že roz- hodnutie Obvodného súdu v Heilbronne, ktoré ho zaviazalo hradi nákla- dy vzniknuté pri využití služieb tlmoèníka na pojednávaní 3. augusta 1978, bolo v rozpore s èlánkom 6 ods. 3 písm. e). The Commission’s opinion was to the same effect. The Government, for their part, maintained that there had been no violation, but concentra- ted their arguments on the issue of the applicability of Article 6 § 3 (e), without discussing the manner in which the Court had construed this text in 1978. Názor Komisie bol taký istý. Pokia¾ išlo o vládu, tvrdila, že nedošlo k porušeniu, ale sústredila svoje argumenty na otázku aplikovate¾nosti èlánku 6 ods. 3 písm. e) bez toho, aby spochybòovala spôsob, akým Súd sformuloval tento text v roku 1978. 58. On the basis of the above-cited judgment, the Court finds that the impugned decision of the Heilbronn District Court violated the Conven- tion: „the right protected by Article 6 § 3 (e) entails, for anyone who cannot speak or understand the language used in court, the right to receive the free assistance of an interpreter, without subsequently having claimed back from him the payment of the costs thereby incurred“ (Series A no. 29, p. 19, § 46). 58. Na základe citovaného rozsudku je Súd toho názoru, že napadnuté rozhodnutie Obvodného súdu v Heilbronne porušilo Dohovor: „právo chránené èlánkom 6 ods. 3 písm. e) dáva každému, kto nemôže hovori ale- bo kto nerozumie jazyku použitému na súde, právo na bezplatnú pomoc tlmoèníka bez toho, aby sa potom od neho žiadalo spä zaplatenie nákla- dov takto vzniknutých“ (Séria A, è. 29, str. 19, ods. 46). ... ... FOR THESE REASONS, THE COURT Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD 1. Holds, by thirteen votes to five, that Article 6 § 3 (e) of the Convention 1. Rozhodol trinástimi hlasmi proti piatim, že èlánok 6 ods. 3 písm. e) Do- was applicable in the instant case; hovoru bol v tomto prípade aplikovate¾ný; 2. Holds, by twelve votes to six, that there has been breach of the said Artic- 2. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti šiestim, že došlo k porušeniu uvedené- le (art. 6-3-e); ho èlánku; ... ...