9815/82

WyrokETPCz1986-07-08ECLI:CE:ECHR:1986:0708JUD000981582

Analiza orzeczenia

Sekcja wygenerowana przez AI na podstawie treści orzeczenia — nie stanowi cytatu.

Zagadnienie prawne
Czy skazanie dziennikarza za zniesławienie polityka, który użył ostrych sformułowań w krytyce jego publicznych działań, stanowiło naruszenie wolności wyrażania opinii gwarantowanej przez art. 10 Konwencji, w szczególności w kontekście rozróżnienia między faktami a ocenami wartościującymi?
Ratio decidendi
Trybunał uznał, że wolność wypowiedzi, w tym wolność prasy, jest filarem społeczeństwa demokratycznego i obejmuje również idee, które obrażają lub niepokoją. Podkreślił, że granice dopuszczalnej krytyki są szersze wobec polityków niż osób prywatnych, ponieważ politycy świadomie wystawiają się na kontrolę publiczną. Kluczowe było rozróżnienie między faktami, których prawdziwość można udowodnić, a ocenami wartościującymi, które nie podlegają dowodzeniu. Trybunał stwierdził, że wymóg udowodnienia prawdziwości ocen wartościujących, zastosowany przez sądy austriackie, był nierealny i naruszał wolność opinii. Skazanie skarżącego, choć nie uniemożliwiło mu wyrażenia opinii, stanowiło formę cenzury, która mogła zniechęcać dziennikarzy do udziału w publicznej debacie politycznej, co było nieproporcjonalne do celu ochrony reputacji i nie było "niezbędne w społeczeństwie demokratycznym".
Stan faktyczny
Skarżący, austriacki dziennikarz Peter Lingens, opublikował w 1975 roku dwa artykuły w magazynie "Profil", w których skrytykował publiczne wypowiedzi ówczesnego kanclerza Austrii, Bruno Kreiskiego. Krytyka dotyczyła obrony przez Kreiskiego polityka Friedricha Petera, oskarżonego o nazistowską przeszłość, oraz ataków Kreiskiego na Simona Wiesenthala. Lingens użył wobec Kreiskiego sformułowań takich jak "najodpornejší oportunizmus", "niemoralne" i "niegodne". W odpowiedzi, Kreisky złożył prywatne skargi o zniesławienie, co doprowadziło do skazania Lingensa przez sądy austriackie na grzywnę oraz konfiskatę numerów magazynu i publikację wyroku.
Rozstrzygnięcie
Trybunał jednogłośnie stwierdza naruszenie art. 10 Konwencji. Trybunał jednogłośnie orzeka, że Republika Austrii ma zapłacić skarżącemu 284 538,60 szylingów austriackich tytułem słusznego zadośćuczynienia.

Pełny tekst orzeczenia

L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U     4.   LINGENS   proti RAKÚSKU   rozsudok   Európskeho súdu pre ¾udské práva   z 8. júla 1986   (rozsudok Súdu bol uverejnený   v publikácii Európskeho súdu pre ¾udské práva   „PUBLICATIONS DE LA COUR EUROPÉENNE DES DROITS DE L’HOMME“,   Séria A, è. 103, Strasbourg 1986)   L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   Tieto princípy nadobúdajú osobitný význam pre tlaè: hoci tlaè nesmie   prekroèi hranice stanovené najmä na úèel „ochrany povesti iných“,   predsa jej len prislúcha rozširova informácie a myšlienky o otázkach   diskutovaných na politickej scéne, ako aj o tých, ktoré sa týkajú iných   oblastí verejného záujmu. K jej funkcii, ktorá spoèíva v ich šírení, sa pri-   pája právo verejnosti prijíma tieto informácie a myšlienky. (pozri tento   rozsudok ods. 41)   CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI   Sažovate¾ — novinár bol pod¾a rakúskeho Trestného zákona odsúdený   za difamáciu spáchanú prostredníctvom tlaèe.   Odsúdenie sa zakladalo na tom, že sažovate¾ v dvoch novinových èlán-   koch, v ktorých kritizoval správanie bývalého rakúskeho kancelára Bruna   Kreiského, použil na jeho adresu výrazy, ako „najodpornejší oportuniz-   mus“, „nemorálne a nedôstojné správanie“.   4. Navyše, sloboda tlaèe poskytuje verejnosti jeden z najlepších prostried-   kov, ako pozna a hodnoti myšlienky a postoje vedúcich osobností. Vo   všeobecnosti, sloboda politickej diskusie je dokonca jadrom pojmu de-   mokratická spoloènos, ktorý dominuje v celom Dohovore.   Sažovate¾ vo svojej sažnosti podanej Európskej komisii pre ¾udské   práva tvrdil, že takéto odsúdenie je zásahom do výkonu jeho slobody preja-   vu, ktorú zaruèuje èlánok 10 Dohovoru. Pri svojej obhajobe sažovate¾ zdô-   raznil najmä svoju úlohu politického novinára a poukázal na to, že uvede-   né výrazy boli jeho hodnotiace úsudky, nie fakty, ktoré vyslovil pri výkone   svojej slobody prejavu.   Z toho vyplýva, že hranice prijate¾nej kritiky sú širšie u politika konajú-   ceho v tomto postavení ako u súkromnej osoby: na rozdiel od súkrom-   nej osoby sa politik nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole   svojich èinov a konania ako zo strany novinárov, tak zo strany širšej ve-   rejnosti; v dôsledku toho politik musí prejavova viac tolerancie. Samo-   zrejme, èlánok 10 ods. 2 umožòuje chráni poves iných, èiže každého.   Politik ho (t.j. právo na ochranu povesti) požíva tiež, a to aj vtedy, keï ko-   ná mimo rámca svojho súkromného života, ale v takomto prípade mu-   sia by požiadavky tejto ochrany zvažované so záujmami slobodnej dis-   kusie o politických otázkach. (pozri tento rozsudok ods. 42)   NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY   1. Takýto zásah (t.j. zásah do výkonu slobody prejavu) je porušením Dohovo-   ru, ak nespåòa požiadavky èlánku 10 ods. 2. Je teda potrebné urèi, èi   bol „ustanovený zákonom“, inšpirovaný legitímnym cie¾om alebo cie¾-   mi v zmysle èlánku 10 ods. 2 a „nevyhnutný v demokratickej spoloènos-   ti“ na dosiahnutie tohto alebo týchto cie¾ov. (pozri tento rozsudok ods.   35)   5. Pod¾a Súdu treba starostlivo rozlišova fakty a hodnotiace úsudky. Hoci   pravdivos faktov možno dokáza, hodnotiace úsudky nepripúšajú dô-   kaz ich správnosti. (pozri tento rozsudok ods. 46)   6. Pokia¾ ide o hodnotiace úsudky, je však táto požiadavka (t. j. dôkaz prav-   dy) nerealizovate¾ná a sama osebe útoèí na slobodu názoru, ktorá je zá-   kladným prvkom práva zaruèeného èlánkom 10 Dohovoru. (pozri tento   rozsudok ods. 46)   2. Adjektívum „nevyhnutný“ v zmysle èlánku 10 ods. 2 zahàòa „naliehavú   sociálnu potrebu“. Zmluvné štáty majú urèitý rozsah vo¾nej úvahy na   posúdenie existencie takejto potreby, ale táto ide ruka v ruke s európ-   skou kontrolou, ktorá sa týka zákona a zároveò rozhodnutí, ktoré ho   aplikujú, a to aj keï sú vydané nezávislým súdnictvom. V koneènom   dôsledku má teda Súd právomoc rozhodnú o tom, èi sú „obmedzenia“   alebo „sankcie“ v súlade so slobodou prejavu, ktorú ochraòuje èlánok   10. (pozri tento rozsudok ods. 39)   3. Sloboda prejavu zaruèená èlánkom 10 ods. 1, tvorí jeden z hlavných zá-   kladov demokratickej spoloènosti, jednu z prvoradých podmienok jej   pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 platí nie-   len pre „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sa prijímajú priaznivo ale-   bo sa považujú za neškodné alebo indiferentné, ale aj pre také, ktoré   ve¾mi urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluraliz-   mus, tolerancia a ve¾korysos, bez ktorých neexistuje „demokratická   spoloènos“.   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA   8. júla 1986   COUR EUROPÉENNE DES DROITS DE L’HOMME   juillet 1986   AFFAIRE LINGENS   PRÍPAD LINGENS   ARRÊT   (version raccoucie)   ROZSUDOK   (krátené)   V prípade Lingens,   En l’affaire Lingens,   Európsky súd pre ¾udské práva, rozhodujúc na plenárnom zasadnutí v sú-   lade s pravidlom 50 Rokovacieho poriadku Súdu, zložený z týchto sudcov:   La Cour européenne des Droits de l’Homme, statuant en séance plénière   par application de l’article 50 de son règlement et composée des juges dont   le nom suit:   R. RYSSDAL, prezident,   W. GANSHOF VAN DER MEERSCH,   J. CREMONA,   MM. R. RYSSDAL, président,   W. GANSHOF VAN DER MEERSCH,   J. CREMONA,   G. WIARDA,   G. WIARDA,   THOR VILHJALMSSON,   D. BINDSCHEDLER–ROBERTOVÁ,   G. LAGERGREN,   THOR VILHJALMSSON,   MME D. BINDSCHEDLER–ROBERT,   MM. G. LAGERGREN,   F. GÖLCÜKLÜ,   F. MATSCHER,   J. PINHEIRO FARINHA,   L.–E. PETTITI,   F. GÖLCÜKLÜ,   F. MATSCHER,   J. PINHEIRO FARINHA,   L.–E. PETTITI,   B. WALSH,   B. WALSH,   Sir VINCENT EVANS,   R. MACDONALD,   C. RUSSO,   SIR VINCENT EVANS,   MM. R. MACDONALD,   C. RUSSO,   R. BERNHARDT,   J. GERSING,   R. BERNHARDT,   J. GERSING,   A. SPIELMANN,   A. SPIELMANN,   ako aj M.–A. EISSEN, registrátor, a H. PETZOLD, zástupca registrátora,   MM. M.–A. EISSEN, greffier, et H. PETZOLD, greffier adjoint,   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   po rokovaní na neverejnom zasadnutí 27. novembra 1985 a následne 23.   a 24. júna 1986 vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v poslednom uve-   denom dni:   Après en avoir délibéré en chambre du conseil le 27 novembre 1985 puis   les 23 et 24 juin 1986,   Rend l’arrêt que voici, adopté à cette dernière date:   PROCÉDURE   KONANIE1   ...   ...   FAITS   FAKTY   8. M. Lingens, journaliste autrichien né en 1931, habite à Vienne où il   occupe le poste de rédacteur en chef de la revue Profil.   8. Pán Lingens, rakúsky novinár, narodený v roku 1931, býva vo Viedni,   kde pracuje ako šéfredaktor èasopisu Profil.   I. LES ARTICLES DU REQUÉRANT ET LEUR CONTEXTE   I. SAŽOVATE¼OVE ÈLÁNKY A ICH KONTEXT   9. Le 9 octobre 1975, quatre jours après des élections législatives en Au-   triche, M. Simon Wiesenthal, président du Centre de documentation juive,   accusa dans un entretien télévisé M. Friedrich Peter, président du Parti li-   béral d’Autriche (Freiheitliche Partei Österreichs), d’avoir servi pendant la   seconde guerre mondiale dans la première brigade d’infanterie des SS, qui   avait à plusieurs reprises procédé à des massacres de civils derrière les li-   gnes allemandes en Russie. M. Peter ne niait pas avoir appartenu à cette   unité, mais affirmait ne pas avoir été mêlé aux atrocités commises par elle.   M. Wiesenthal, de son côté, précisa qu’il n’avait rien dit de tel.   9. Dòa 9. októbra 1975, štyri dni po parlamentných vo¾bách v Rakúsku,   Simon Wiesenthal, predseda Židovského dokumentaèného centra, obvinil   v televíznom rozhovore Friedricha Petera, predsedu Rakúskej liberálnej   strany (Freiheitliche Partei Österreichs), že poèas druhej svetovej vojny slú-   žil v prvej pešej brigáde SS, ktorá opätovne hromadne vyvražïovala civilov   za nemeckými líniami v Rusku. Peter nepopieral, že bol èlenom tejto jed-   notky, ale tvrdil, že nebol zapletený do krutostí, ktoré páchala. Wiesenthal   zasa upresnil, že on niè také nepovedal.   10. Le lendemain, M. Bruno Kreisky, chancelier sortant et président du   Parti socialiste d’Autriche (Sozialistische Partei Österreichs), fut interrogé à   la télévision sur ces accusations.   10. Na druhý deò sa na tieto obvinenia opýtali v televízii Bruna Kreiské-   ho, odstupujúceho kancelára a predsedu Rakúskej socialistickej strany (So-   zialistische Partei Österreichs).   Immédiatement auparavant, il avait rencontré M. Peter à la Chancellerie   fédérale. Leur réunion s’inscrivait dans le cadre des consultations habituel-   les entre chefs de partis en vue de la formation d’un nouveau gouverne-   ment; elle avait éveillé beaucoup d’intérêt dans le public, parce qu’avant les   élections du 5 octobre on avait examiné l’éventualité d’un gouvernement   de coalition Kreisky–Peter.   Kreisky sa tesne predtým stretol s Peterom v Spolkovom úrade. Ich   stretnutie bolo obvyklou konzultáciou medzi šéfmi strán, v súvislosti s for-   movaním novej vlády; stretnutie vyvolalo vo verejnosti ve¾ký záujem, preto-   že pred vo¾bami z 5. októbra sa skúmala možnos vytvori koaliènú vládu   Kreisky — Peter.   V priebehu vysielania Kreisky vyhlásil, že vyluèuje možnos takejto ko-   alície, pretože jeho strana získala nadpoloviènú väèšinu. Energicky však ob-   hajoval Petera, prièom organizáciu a èinnosti Wiesenthala oznaèil za „poli-   tickú mafiu“ a za „mafiánske metódy“. Analogické osoèujúce výroky boli   uvedené na druhý deò vo viedenskom denníku, ktorému Kreisky poskytol   rozhovor.   Lors de l’émission, M. Kreisky déclara exclure la possibilité de pareille   coalition, car son parti avait recueilli la majorité absolue. Il soutint cepen-   dant avec vigueur M. Peter, qualifiant l’organisation et les activités de M.   Wiesenthal de „mafia politique“ et de „méthodes de mafia“. Des propos   analogues furent rapportés le lendemain dans un quotidien viennois au-   quel il avait accordé un entretien.   V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri prejednávaní   tohto prípadu. Pozn. autora.   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   11. Sur ces entrefaites, le requérant publia deux articles dans le magazi-   ne Profil de Vienne.   11. Medzitým sažovate¾ uverejnil vo viedenskom magazíne Profil dva   èlánky.   12. Le premier parut le 14 octobre 1975 sous le titre „L’affaire Peter“   („Der Fall Peter“). Il relatait les événements susmentionnés, et notamment   les activités de la première brigade d’infanterie des SS; il signalait aussi le   rôle que M. Peter avait joué dans des poursuites pénales engagées à Graz —   puis abandonnées — contre des personnes ayant combattu dans les rangs   de ladite brigade. Il en déduisait que si l’intéressé avait certes droit au béné-   fice de la présomption d’innocence, son passé le rendait néanmoins inac-   ceptable comme homme politique autrichien. En outre, le requérant censu-   rait l’attitude de M. Kreisky auquel il reprochait de protéger, pour des mo-   tifs politiques, M. Peter et d’autres anciens membres des SS. Quant aux cri-   tiques de M. Kreisky contre M. Wiesenthal, il écrivait que „venant de   quelqu’un d’autre, on parlerait sans doute d’opportunisme le plus détes-   table“ („Bei einem anderen würde man es wahrscheinlich übelsten Oppor-   tunismus nennen“), mais ajoutait qu’en l’occurrence la situation était plus   complexe car M. Kreisky croyait ce qu’il disait.   12. Prvý vyšiel 14. októbra 1975 pod názvom „Prípad Peter“ („Der Fall   Peter“). Podrobne referoval o uvedených udalostiach, a najmä o èinnostiach   prvej pešej brigády SS; upozornil aj na úlohu, ktorú zohral Peter v tres-   tných stíhaniach zaèatých v Grazi — neskôr zastavených — proti osobám   bojujúcim v radoch spomínanej brigády. Z èlánku vyplynulo, že hoci mal   Peter urèite právo na výhodu prezumpcie neviny, ako rakúsky politik je   vzh¾adom na svoju minulos neprijate¾ný. Navyše sažovate¾ kritizoval Kre-   iského postoj, ktorému vyèítal, že z politických dôvodov ochraòuje Petera a   ïalších bývalých èlenov SS. Pokia¾ ide o Kreiského kritiku voèi Wiesentha-   lovi, napísal, že „keby pochádzala od niekoho iného, bezpochyby by sa ho-   vorilo o najodpornejšom oportunizme“ („Bei einem anderen würde man es   wahrscheinlich übelsten Opportunismus nennen“), dodal však, že za da-   ných okolností je situácia ešte zložitejšia, lebo Kreisky verí tomu, èo pove-   dal.   13. Le second article, publié le 21 octobre 1975, s’intitulait „Se réconci-   lier avec les nazis, mais comment?“ („Versöhnung mit den Nazis — aber   wie?“). Long de plusieurs pages, il se divisait en une introduction et six sec-   tions: „‘Encore’ ou ‘déjà’“, „Nous sommes tous innocents“, „Etait–il néces-   saire d’abattre des gens sans défense?“, „Pourquoi en discute–t–on enco-   re?“, „Helbich et Peter“ et „Politiquement ignorants“.   13. Druhý èlánok bol uverejnený 21. októbra 1975 pod názvom „Zmie-   ri sa s nacistami, ale ako?“ („Versöhnung mit den Nazis — aber wie?“). Nie-   ko¾kostranový èlánok sa delil na úvod a šes èastí: »„Ešte“ alebo „už“«,   „Všetci sme nevinní“, „Bolo nevyhnutné zastreli bezbranných ¾udí?, „Preèo   sa ešte o tom diskutuje?“, „Helblich a Peter“ a „Politicky ignorantskí“.   14. Dans l’introduction, M. Lingens évoquait les faits et soulignait   l’influence de l’intervention de M. Kreisky sur l’opinion publique. Il lui en   voulait non seulement de son appui à M. Peter, mais aussi de sa complai-   sance envers d’anciens nazis qui avaient récemment participé à la vie politi-   que autrichienne.   14. V úvode Lingens pripomenul fakty a zdôraznil vplyv Kreiského vy-   hlásenia na verejnú mienku. Zazlieval mu nielen to, že podporuje Petera,   ale aj jeho konformnos voèi bývalým nacistom, ktorí sa nedávno zúèastòo-   vali na rakúskom politickom živote.   15. Sous la rubrique „‘Encore’ ou ‘déjà’“, le requérant admettait qu’une   telle attitude n’appelait pas d’objections du point de vue de la „Realpoli-   tik“. D’après lui, „les temps sont révolus où, pour des raisons électorales, on devait   tenir compte non seulement des nazis, mais encore de leurs victimes. (...) elles sont   mortes plus tôt qu’eux (...)“. Pourtant l’Autriche, qui avait produit Hitler et   Eichmann ainsi que tant d’autres criminels de guerre, n’avait pas réussi à   surmonter son passé; elle l’avait ignoré. Cette technique risquait d’aboutir   à livrer le pays aux mains d’un futur mouvement fasciste.   15. V èasti »„Ešte“ alebo „už“« sažovate¾ pripustil, že voèi takémuto   postoju nemožno namieta z h¾adiska „Realpolitik“. Pod¾a neho „sa minuli   èasy, keï bolo treba z volebných dôvodov bra do úvahy nielen nacistov, ale aj ich   obete... ktoré zomreli skôr ako oni...“. Avšak Rakúsko, ktoré dalo svetu Hitlera   a Eichmana, ako aj mnoho ïalších vojnových zloèincov, nedokázalo preko-   na svoju minulos; ignorovalo ju. Tento spôsob mohol ma za následok   vydanie krajiny do rúk budúceho fašistického hnutia.   Au sujet du chancelier, l’auteur ajoutait: „A vrai dire, on ne peut pas réfuter   le comportement de M. Kreisky de manière rationnelle, mais seulement de manière   irrationnelle: il est immoral et dépourvu de dignité „ („In Wahrheit kann man das,   was Kreisky tut, auf rationale Weise nicht widerlegen. Nur irrational: es ist unmora-   lisch. Würdelos“). Et pensait–il, superflu, car les Autrichiens pouvaient se ré-   concilier avec leur passé sans chercher à gagner les faveurs des anciens na-   zis, minimiser le problème des camps de concentration ou dénigrer   M. Wiesenthal en exploitant l’antisémitisme.   Pokia¾ ide o kancelára, autor dodal: „Pravdupovediac, Kreiského správanie   nemožno vyvráti racionálnym, ale len iracionálnym spôsobom: je nemorálne a ne-   dôstojné.“ („In Wahrheit kann man das, was Kreisky tut, auf rationale Weise nicht   widerlegen. Nur irrational: es ist unmoralisch. Würdelos.“) Navyše si myslel, že   bolo zbytoèné, pretože Rakúšania sa môžu zmieri so svojou minulosou   bez toho, aby sa usilovali získa priazeò bývalých nacistov, minimalizova   problém koncentraèných táborov alebo ohovára Wiesenthala, využívajúc   na to antisemitizmus.   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   Il fallait s’étonner non pas qu’on en parlât „encore“ trente ans après,   mais au contraire que tant de gens pussent „déjà“ se dérober à ce monceau   de cadavres.   Netreba sa teda èudova, že sa o tom hovorilo „ešte“ po 30 rokoch, ale   naopak, že sa tak ve¾a ¾udí mohlo „už“ odvráti od tej hromady màtvol.   Enfin, M. Lingens reprochait à M. Kreisky son manque de tact envers   les victimes du nazisme.   Nakoniec Lingens vyèítal Kreiskému nedostatok taktu voèi obetiam na-   cizmu.   16. La deuxième section commentait l’attitude de la société autrichien-   ne en général à l’égard des crimes nazis et des anciens nazis. L’auteur esti-   mait qu’en se retranchant derrière l’alternative philosophique entre culpa-   bilité collective et innocence collective, les Autrichiens avaient évité de faire   face à une culpabilité réelle, discernable et évaluable.   16. Druhá èas komentovala všeobecný postoj rakúskej spoloènosti voèi   nacistickým zloèinom a bývalým nacistom. Autor sa domnieval, že tým, že   sa Rakúšania skrývali za filozofickú alternatívu kolektívnej viny a kolektív-   nej neviny, vyhli sa tomu, aby èelili skutoènej, poznate¾nej a ocenite¾nej vi-   ne.   Après un long exposé sur les différents types de responsabilité, il souli-   gnait qu’à l’époque on pouvait aussi choisir entre le bien et le mal, et do-   nnait des exemples de personnes qui n’avaient pas accepté de collaborer. Il   concluait que „si Bruno Kreisky avait usé de sa réputation personnelle, comme il   l’a fait pour protéger M. Peter, pour révéler cette autre et meilleure Autriche, il au-   rait donné à ce pays — après trente ans — ce dont il a le plus besoin pour maîtriser   son passé: une plus grande confiance en soi“.   Po dlhom výklade o rôznych typoch zodpovednosti zdôraznil, že v tom   období bolo možné tiež si vybra medzi dobrom a zlom, a poskytol príkla-   dy osôb, ktoré odmietli kolaborova. Došiel k záveru, že „keby bol Bruno   Kreisky využil svoju osobnú poves, ako to urobil na ochranu Petera, na to, aby od-   halil toto iné a lepšie Rakúsko, bol by dal tejto krajine — po tridsiatich rokoch —   to, èo najviac potrebuje na prekonanie svojej minulosti: väèšiu dôveru v seba samu“.   17. La nécessité de surmonter la conscience d’une culpabilité collective   et d’envisager l’établissement d’une culpabilité réelle se trouvait aussi trai-   tée dans les troisième et quatrième sections, qui représentaient à elles seu-   les un tiers de l’article.   17. Tretia a štvrtá èas, ktoré samy osebe predstavovali tretinu èlánku,   rozoberali tiež nevyhnutnos prekona vnímanie kolektívnej viny a uvažo-   va o skutoènej vine.   Sous le titre „Etait–il nécessaire d’abattre des gens sans défense?“, M.   Lingens distinguait, parmi les forces armées du IIIe Reich, entre les unités   spéciales et les troupes régulières; il relevait que personne n’était incorporé   de force dans les premières: il fallait se porter volontaire.   Pod názvom „Bolo nevyhnutné zastreli bezbranných ¾udí?“ Lingens   rozlišoval v ozbrojených silách III. ríše medzi špeciálnymi jednotkami a   pravidelným vojskom; poukázal na to, že do špeciálnych jednotiek nebol   nikto zaradený násilím: bolo treba do nich vstúpi dobrovo¾ne.   Dans la section suivante, il soulignait la différence entre les individus   coupables d’infractions pénales et les personnes moralement complices; il   affirmait que si l’Autriche avait jugé ses nazis plus tôt, plus vite et avec plus   de précision, elle aurait pu regarder son passé plus calmement, sans comple-   xes et avec plus d’assurance. Il énumérait ensuite les raisons pour lesquelles   cela n’avait pas été possible et défendait M. Wiesenthal de l’accusation   d’appartenir à une „mafia“. Il envisageait enfin la possibilité de témoigner   de clémence après tant d’années, puis concluait: „Il sied à toute société d’user de   clémence, mais non d’avoir avec la loi un rapport malsain consistant à acquitter des   assassins manifestes et à taire, dissimuler ou nier des culpabilités évidentes.“   V ïalšej èasti zdôraznil rozdiel medzi jednotlivcami vinnými zo spácha-   nia trestných èinov a osobami spoluvinnými morálne; tvrdil, že keby bolo   Rakúsko súdilo svojich nacistov skôr, rýchlejšie a precíznejšie, mohlo by sa   pozera na svoju minulos pokojnejšie, bez komplexov a sebavedomejšie.   Potom vymenoval dôvody, preèo to nebolo možné, a obhajoval Wiesenthala   proti obvineniu z èlenstva v „mafii“. Nakoniec uvažoval o možnosti prejavi   po to¾kých rokoch zhovievavos a zakonèil: „Je na každej spoloènosti postupo-   va zhovievavo, ale nie udržiava škodlivý vzah so zákonom oslobodzovaním zjav-   ných vrahov a zamlèovaním, zastieraním alebo popieraním evidentnej viny.“   18. M. Lingens consacrait la cinquième section de son article à rappro-   cher l’affaire Peter d’une autre, d’ordre plutôt économique, concernant M.   Helbich, un dirigeant du Parti populiste autrichien (Österreichische Volks-   partei), et à comparer les réactions différentes qu’elles avaient suscitées chez   M. Kreisky. Il soutenait que les circonstances de la première rendaient M. Pe-   ter indigne de la fonction de député, d’homme politique et de membre du   gouvernement. Il ajoutait: „C’est là une exigence minimale de l’éthique politique“   („ein Mindesterfordernis des politischen Anstandes“). La „monstruosité“ („Unge-   heuerlichkeit“) ne résidait pas, d’après lui, en ce que M. Wiesenthal avait mis   la question sur le tapis, mais en ce que M. Kreisky souhaitait l’en retirer.   18. Piatu èas svojho èlánku Lingens venoval prirovnaniu prípadu Peter   k inému prípadu, skôr ekonomickej povahy, ktorý sa týkal Helblicha, vedú-   cej osobnosti Rakúskej ¾udovej strany (Österreichische Volkspartei), a po-   rovnaniu rôznych reakcií, ktoré vyvolali u Kreiského. Tvrdil, že okolnosti   prvého prípadu znemožòujú, aby Peter bol poslancom, politikom a èlenom   vlády. Dodal: „To je minimálna požiadavka politickej etiky.“ („ein Mindesterfor-   dernis des politischen Anstandes“). „Monštruóznos“ („Ungeheuerlichkeit“) ne-   spoèívala pod¾a neho v tom, že Wiesenthal otvoril túto otázku, ale v tom,   že Kreisky si prial, aby ho (t. j. Petera) z toho dostal.   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   19. L’article se terminait par une section critiquant les partis politiques   19. Èlánok sa konèil èasou, ktorá vo všeobecnosti kritizovala politické   strany kvôli prítomnosti bývalých nacistov v ich najvyšších funkciách. Po-   kia¾ ide o Petera, sažovate¾ sa domnieval, že má poda demisiu nie preto,   aby priznal svoju vinu, ale aby dokázal, že má vlastnos Kreiskému nezná-   mu: takt.   en général à cause de la présence d’anciens nazis parmi leurs cadres supé-   rieurs. Quant à M. Peter, le requérant estimait qu’il devait démissionner,   non pour avouer sa culpabilité mais pour prouver qu’il possédait une qua-   lité inconnue de M. Kreisky: le tact.   II. LA PROCÉDURE   DE CITATION DIRECTE INTENTÉE PAR M. KREISKY   II. KONANIE   O SÚKROMNEJ OBŽALOBE PODANEJ KREISKÝM   20. Les 29 octobre et 12 novembre 1975, le chancelier intenta contre M.   Lingens deux procédures de citation directe. Il jugeait diffamatoires certa-   ins passages des articles résumés plus haut et invoquait l’article 111 du co-   de pénal autrichien, aux termes duquel   20. Dòa 29. októbra a 12. novembra 1975 kancelár podal proti Lingen-   sovi dve súkromné obžaloby. Kreisky považoval niektoré pasáže sažovate-   ¾ových èlánkov zhrnuté vyššie za difamaèné a dovolával sa èlánku 111 ra-   kúskeho Trestného zákona, pod¾a ktorého   „1. Est puni d’une peine privative de liberté de six mois au plus ou d’une pei-   ne pécuniaire (...) quiconque, d’une manière telle qu’un tiers peut le re-   marquer, accuse une autre personne d’un trait de caractère ou d’une dis-   position d’esprit méprisables ou la déclare coupable d’une attitude cont-   raire à l’honneur ou aux bonnes moeurs et de nature à la rendre mépri-   sable aux yeux de l’opinion publique ou à la rabaisser devant celle–ci.   „1. Kto spôsobom postrehnute¾ným treou osobou obviní inú osobu z od-   súdeniahodnej vlastnosti alebo postoja alebo ju obviní zo správania,   ktoré je v rozpore so cou alebo s dobrými mravmi, a to tak, že sa   òou pohàda alebo je ponížená pred verejnosou... potresce sa odòatím   slobody až na 6 mesiacov alebo peòažným trestom.   2. Est puni d’une peine privative de liberté d’un an au plus ou d’une peine   pécuniaire (...) quiconque commet l’acte dans un imprimé, par le moyen   de la radiodiffusion ou d’une autre manière qui rend la diffamation ac-   cessible à un large public.   2. Kto spácha èin tlaèou, rozhlasom alebo iným spôsobom, ktorý je spô-   sobilý sprístupni difamáciu širokej verejnosti... potresce sa odòatím   slobody až na jeden rok alebo peòažným trestom.   3. Páchate¾ nebude potrestaný, ak sa dokáže, že tvrdenie je pravdivé.   V prípade odseku 1 nebude rovnako potrestaný, ak sa dokáže, že   okolnosti dávajú páchate¾ovi dostatoèné dôvody na to, aby tvrdenie   považoval za pravdivé.“   3. L’auteur n’est pas puni si l’assertion est démontrée vraie. Dans le cas visé à   l’alinéa 1, il ne l’est pas non plus si sont prouvées des circonstances ayant   donné à l’auteur des raisons suffisantes de tenir l’assertion pour vraie.“   D’après l’article 112, „la preuve de la vérité et celle de la bonne foi ne sont ad-   mises que si l’auteur invoque l’exactitude de l’assertion ou sa bonne foi (...)“.   Pod¾a èlánku 112 „dôkaz pravdy a dôkaz dobrého úmyslu je prípustný len   vtedy, ak sa páchate¾ dovoláva správnosti tvrdenia alebo svojho dobrého úmyslu...“.   ...   ...   PROCÉDURE DEVANT LA COMMISSION   KONANIE PRED KOMISIOU   31. Dans sa requête du 19 avril 1982 à la Commission (n° 9815/82), M.   Lingens se plaignait de sa condamnation pour diffamation par voie de pre-   sse (article 111 par. 2 du code pénal).   31. Vo svojej sažnosti z 19. apríla 1982 podanej Komisii (è. 9815/82) sa   Lingens sažoval, že bol odsúdený za trestný èin difamácie spáchanej pros-   tredníctvom tlaèe (èlánok 111 ods. 2 trestného zákona).   32. La Commission a retenu la requête le 5 octobre 1983. Dans son rap-   port du 11 octobre 1984 (article 31), elle exprime à l’unanimité l’opinion   qu’il y a eu violation de l’article 10...   32. Komisia prijala sažnos 5. októbra 1983. Vo svojej správe z 11. ok-   tóbra 1984 (èlánok 31) jednohlasne vyslovuje, že došlo k porušeniu èlánku   ...   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   ...   ...   EN DROIT   PRÁVO   I. SUR LA VIOLATION ALLEGUÉE DE L’ARTICLE 10   I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ÈLÁNKU 10   34. Aux termes de l’article 10 de la Convention,   34. Pod¾a èlánku 10 Dohovoru2   „1. Toute personne a droit à la liberté d’expression. Ce droit comprend la li-   berté d’opinion et la liberté de recevoir ou de communiquer des informa-   tions ou des idées sans qu’il puisse y avoir ingérence d’autorités publiques   et sans considération de frontière. (...)   „1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahàòa slobodu názoru   a slobodu prijíma alebo rozširova informácie alebo myšlienky bez zasa-   hovania štátnych orgánov a bez oh¾adu na hranice...   2. L’exercice de ces libertés comportant des devoirs et des responsabilités peut   être soumis à certaines formalités, conditions, restrictions ou sanctions,   prévues par la loi, qui constituent des mesures nécessaires, dans une socié-   té démocratique, à la sécurité nationale, à l’intégrité territoriale ou à la   sûreté publique, à la défense de l’ordre et à la prévention du crime, à la   protection de la santé ou de la morale, à la protection de la réputation ou   des droits d’autrui, pour empêcher la divulgation d’informations confi-   dentielles ou pour garantir l’autorité et l’impartialité du pouvoir judiciai-   re.“   2. Výkon týchto slobôd, ktorý zahàòa povinnosti a zodpovednos, možno   podriadi niektorým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo   sankciám ustanoveným zákonom, ktoré predstavujú opatrenia nevy-   hnutné v demokratickej spoloènosti v záujme národnej bezpeènosti,   územnej celistvosti alebo verejnej bezpeènosti, obrany poriadku a preven-   cie kriminality, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv iných, aby sa zabránilo prezradeniu dôverných informácií alebo   aby sa zaruèila autorita a nestrannos súdnej moci.“   Selon M. Lingens, les décisions judiciaires litigieuses ont porté atteinte   à sa liberté d’expression dans une mesure incompatible avec les principes   fondamentaux d’une société démocratique.   Pod¾a Lingensa sporné súdne rozhodnutia zasiahli do jeho slobody pre-   javu v miere, ktorá nie je zluèite¾ná so základnými princípmi demokratic-   kej spoloènosti.   Telle est aussi la conclusion de la Commission. D’après le Gouverne-   ment, au contraire, la sanction incriminée s’imposait pour protéger la ré-   putation de M. Kreisky.   To je aj záver Komisie. Naopak, pod¾a vlády bola sporná sankcia nevy-   hnutná na ochranu povesti Kreiského.   35. En revanche, personne n’a contesté qu’il y ait eu „ingérence   d’autorités publiques“ dans l’exercice de la liberté d’expression. Elle résulte   de la condamnation que le tribunal régional de Vienne a prononcée le 1er   avril 1981 contre le requérant pour diffamation et que la cour d’appel de   Vienne a confirmée le 29 octobre 1981...   35. Nikto však nepopieral, že došlo k „zásahu štátnych orgánov“ do vý-   konu slobody prejavu. Zásah spoèíval v odsúdení sažovate¾a za difamáciu   viedenským regionálnym súdom 1. apríla 1981, ktoré potvrdil viedenský   odvolací súd 29. októbra 1981...   Ide o doslovný preklad francúzskeho textu èlánku 10 Dohovoru. Dohovor o ochrane ¾udských   práv a základných slobôd vrátane jeho Protokolov bol vyhlásený formou oznámenia Federálneho   ministerstva zahranièných vecí Èeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky è. 209/1992 Zb. Èlánok   Dohovoru v Zbierke zákonov Èeskej a Slovenskej republiky znie:   (1) Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahàòa slobodu zastáva názory a prijíma a rozširo-   va informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez oh¾adu na hranice...   (2) Výkon týchto slobôd, pretože zahàòa aj povinnosti aj zodpovednos, môže podlieha takým formalitám,   podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej   spoloènosti v záujme národnej bezpeènosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpeènosti, predchádzania ne-   pokojom a zloèinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku   dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   Pareille ingérence enfreint la Convention si elle ne remplit pas les exi-   Takýto zásah je porušením Dohovoru, ak nespåòa požiadavky èlánku 10   ods. 2. Je teda potrebné urèi, èi bol „ustanovený zákonom“, inšpirovaný le-   gitímnym cie¾om alebo cie¾mi v zmysle èlánku 10 ods. 2 a „nevyhnutný   v demokratickej spoloènosti“ na dosiahnutie tohto alebo týchto cie¾ov (po-   zri posledne rozsudok vo veci Barthold z 25. marca 1985, Séria A, è. 90, str. 21, ods.   43).   gences du paragraphe 2 de l’article 10. Il échet donc de déterminer si elle   était „prévue par la loi“, inspirée par un ou des buts légitimes au regard de   l’article 10 par. 2 et „nécessaire, dans une société démocratique“, pour at-   teindre ce ou ces buts (voir en dernier lieu l’arrêt Barthold du 25 mars 1985, sé-   rie A n° 90, p. 21, par. 43).   36. Sur les deux premiers points, la Cour marque son accord avec la   Commission et le Gouvernement: la condamnation dont il s’agit se fondait   sans contredit sur l’article 111 du code pénal autrichien...; en outre, elle vi-   sait à la protection de la „réputation ou des droits d’autrui“, et il n’existe   aucune raison de penser qu’elle ait recherché un autre objectif (article 18 de   la Convention). Partant, elle était „prévue par la loi“ et tendait à une fin lé-   gitime au regard de l’article 10 par. 2 de la Convention.   36. Pokia¾ ide o prvé dva body Súd súhlasí s Komisiou a vládou: odsú-   denie, o ktoré ide, sa nepochybne zakladalo na èlánku 111 rakúskeho   Trestného zákona...; okrem toho sa snažilo o ochranu „povesti alebo práv   iných“ a neexistuje žiadny dôvod domnieva sa, že sledovalo iný cie¾ (èlá-   nok 18 Dohovoru). Bolo teda „ustanovené zákonom“ a smerovalo k legi-   tímnemu cie¾u v súlade s èlánkom 10 ods. 2 Dohovoru.   37. Commission, Gouvernement et requérant concentrent leurs argu-   mentations respectives sur la question de savoir si l’ingérence était „néces-   saire, dans une société démocratique“, à la poursuite du but susmentionné.   Le requérant invoque son rôle de journaliste politique dans une société   pluraliste: en tant que tel, il estime qu’il lui fallait se prononcer sur les dé-   clarations de M. Kreisky contre M. Wiesenthal (paragraphe 10 ci–dessus). Il   considère aussi, et la Commission avec lui, qu’un homme politique habitué   lui–même à attaquer ses adversaires doit s’attendre à subir des critiques   plus vives qu’un autre.   37. Komisia, vláda a sažovate¾ sústreïujú svoje vzájomné argumentácie   na otázku, èi zásah bol „nevyhnutý v demokratickej spoloènosti“ na sledo-   vanie uvedeného cie¾a.   Sažovate¾ sa dovoláva svojej úlohy politického novinára v pluralitnej   spoloènosti: ako taký sa domnieva, že sa musel vyjadri ku Kreiského vyhlá-   seniam proti Wiesenthalovi (odsek 10). Takisto si myslí, a Komisia s ním,   že politik, ktorý je sám zvyknutý útoèi na svojich protivníkov, musí poèí-   ta s tým, že bude vystavený ostrejšej kritike ako iný.   Pour le Gouvernement, la liberté d’expression ne saurait empêcher les   tribunaux nationaux de prendre, dans l’exercice de leur pouvoir d’appré-   ciation, les décisions nécessaires à leurs yeux pour éviter que le débat politi-   que ne dégénère en insultes personnelles. Or certains des termes utilisés   par M. Lingens (paragraphes 12 et 15 ci–dessus) auraient dépassé les   bornes. En outre, le requérant avait pu livrer son opinion au public sans   subir aucune censure préalable; la sanction ultérieurement prononcée   contre lui ne serait donc pas disproportionnée au but légitime rercherché.   D’autre part, il y aurait en l’espèce conflit entre deux droits garantis par   la Convention: la liberté d’expression (article 10) et le droit au respect de la   vie privée (article 8). L’interprétation plutôt large adoptée par la Commis-   sion quant au premier de ces droits n’aurait pas assez tenu compte de la   nécessité de préserver le second.   Pod¾a vlády sloboda prejavu nemôže zabráni národným súdom, aby pri   výkone svojej diskreènej právomoci prijali rozhodnutia, ktoré sú pod¾a   nich nevyhnutné na to, aby sa vyhli zvrhnutiu politickej diskusie na osobné   inzultácie. Urèité výrazy, ktoré použil Lingens (odseky 12 a 15), však pre-   kroèili tieto medze. Navyše sažovate¾ mohol zverejni svoj názor bez akej-   ko¾vek predbežnej cenzúry; sankcia, ktorá mu bola neskôr uložená, teda   nemohla by neprimeraná sledovanému legitímnemu cie¾u.   Na druhej strane v danom prípade existoval konflikt medzi dvoma prá-   vami zaruèenými Dohovorom, a to medzi slobodou prejavu (èlánok 10) a   právom na rešpektovanie súkromného života (èlánok 8). Skôr širšia inter-   pretácia, ktorú prijala Komisia, pokia¾ ide o prvé z týchto práv, nebrala   dostatoène do úvahy nevyhnutnos chráni druhé.   38. Sur ce dernier point, la Cour constate que les termes reprochés à M.   Lingens visaient certaines déclarations publiques de M. Kreisky à   l’encontre de M. Wiesenthal (paragraphe 10 ci–dessus), ainsi que son com-   portement comme homme politique à l’égard d’anciens nazis et du natio-   nal–socialisme (paragraphe 14 ci–dessus). Dès lors, il n’y a pas lieu en   l’occurrence de lire l’article 10 à la lumière de l’article 8.   38. Pokia¾ ide o tento posledný bod, Súd konštatuje, že výrazy vytýkané   Lingensovi sa vzahovali na niektoré verejné vyhlásenia Kreiského voèi Wie-   senthalovi (odsek 10), ako aj na jeho postoj ako politika k bývalým nacis-   tom a k národnému socializmu (odsek 14). Takže v tomto prípade nie je   dôvod èíta èlánok 10 vo svetle èlánku 8.   39. L’adjectif „nécessaire“, au sens de l’article 10 par. 2, implique un „be-   soin social impérieux“ (arrêt Barthold précité, série A n° 90, pp. 24–25, par. 55).   Les Etats contractants jouissent d’une certaine marge d’appréciation pour   juger de l’existence d’un tel besoin (ibidem), mais elle va de pair avec un   39. Adjektívum „nevyhnutný“ v zmysle èlánku 10 ods. 2 zahàòa „nalie-   havú sociálnu potrebu“ (už spomínaný rozsudok vo veci Barthold, Séria A, è. 90,   str. 24–25, ods. 55). Zmluvné štáty majú urèitý rozsah vo¾nej úvahy na posú-   denie existencie takejto potreby (ibidem), ale táto ide ruka v ruke s európ-   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   contrôle européen portant à la fois sur la loi et sur les décisions qui   l’appliquent, même quand elles émanent d’une juridiction indépendante   (arrêt Sunday Times du 26 avril 1979, série A n° 30, p. 36, par. 59). La Cour a   donc compétence pour statuer en dernier lieu sur le point de savoir si une   „restriction“ ou „sanction“ se concilie avec la liberté d’expression que sau-   vegarde l’article 10 (ibidem).   skou kontrolou, ktorá sa týka zákona a zároveò rozhodnutí, ktoré ho apli-   kujú, a to aj keï sú vydané nezávislým súdnictvom (rozsudok vo veci Sunday   Times z 26. apríla 1979, Séria A, è. 30, str. 36, ods. 59). V koneènom dôsledku   má teda Súd právomoc rozhodnú o tom, èi sú „obmedzenia“ alebo „san-   kcie“ v súlade so slobodou prejavu, ktorú ochraòuje èlánok 10 (ibidem).   40. Dans l’exercice de son pouvoir de contrôle, la Cour ne saurait se   borner à examiner isolément les décisions judiciaires incriminées; il lui faut   les considérer à la lumière de l’ensemble de l’affaire, y compris les articles   reprochés au requérant et le contexte dans lequel ils avaient été rédigés (vo-   ir, mutatis mutandis, l’arrêt Handyside du 7 décembre 1976, série A n° 24, p. 23,   par. 50). Il lui incombe de déterminer si l’ingérence attaquée devant elle de-   meurait „proportionnée au but légitime poursuivi“ et si les motifs invo-   qués par les juridictions autrichiennes pour la justifier apparaissent „perti-   nents et suffisants“ (arrêt Barthold précité, série A n° 90, p. 25, par. 55).   40. Pri výkone svojej kontrolnej právomoci by sa však Súd nemohol ob-   medzi len na preskúmanie sporných súdnych rozhodnutí; musí ich skú-   ma vo svetle prípadu ako celku, vrátane èlánkov vytýkaných sažovate¾ovi   a kontextu, v ktorom boli napísané (pozri mutatis mutandis, rozsudok vo veci   Handyside zo 7. decembra 1976, Séria A , è. 24, str. 23, ods. 50). Úlohou Súdu je   urèi, èi predmetný zásah bol „primeraný sledovanému legitímnemu cie¾u“   a èi dôvody, ktorých sa dovoláva rakúske súdnictvo na jeho ospravedlnenie,   boli „relevantné a dostaèujúce“ (už spomínaný rozsudok vo veci Barthold, Sé-   ria A, è. 90, str. 25, ods. 55).   41. A cet égard, il échet de rappeler que la liberté d’expression, consacrée   par le paragraphe 1 de l’article 10, constitue l’un des fondements essentiels   d’une société démocratique, l’une des conditions primordiales de son pro-   grès et de l’épanouissement de chacun. Sous réserve du paragraphe 2, elle   vaut non seulement pour les „informations“ ou „idées“ accueillies avec fa-   veur ou considérées comme inoffensives ou indifférentes, mais aussi pour   celles qui heurtent, choquent ou inquiètent. Ainsi le veulent le pluralisme,   la tolérance et l’esprit d’ouverture sans lesquels il n’est pas de „société dé-   mocratique“ (arrêt Handyside précité, série A n° 24, p. 23, par. 49).   Ces principes revêtent une importance particulière pour la presse: si elle   ne doit pas franchir les bornes fixées en vue, notamment, de la „protection   de la réputation d’autrui“, il lui incombe néanmoins de communiquer des   informations et des idées sur les questions débattues dans l’arène politique,   tout comme sur celles qui concernent d’autres secteurs d’intérêt public. A   sa fonction qui consiste à en diffuser s’ajoute le droit, pour le public, d’en   recevoir (voir, mutatis mutandis, l’arrêt Sunday Times précité, série A n° 30, p.   40, par. 65). La Cour ne peut accepter l’opinion exprimée à ce sujet dans   l’arrêt de la cour d’appel de Vienne, selon laquelle la presse a pour mission   de communiquer des informations, alors que leur interprétation doit être   laissée avant tout au lecteur...   41. V tomto oh¾ade treba pripomenú, že sloboda prejavu zaruèená   èlánkom 10 ods. 1, tvorí jeden z hlavných základov demokratickej spoloè-   nosti, jednu z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jed-   notlivca. S výhradou odseku 2 platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlien-   ky“, ktoré sa prijímajú priaznivo alebo sa považujú za neškodné alebo indi-   ferentné, ale aj pre také, ktoré ve¾mi urážajú, šokujú alebo znepokojujú.   Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a ve¾korysos, bez ktorých ne-   existuje „demokratická spoloènos“ (už spomínaný rozsudok vo veci Handysi-   de, Séria A, è. 24, str. 23, ods. 49).   Tieto princípy nadobúdajú osobitný význam pre tlaè: hoci tlaè nesmie   prekroèi hranice stanovené najmä na úèel „ochrany povesti iných“, predsa   jej len prislúcha rozširova informácie a myšlienky o otázkach diskutova-   ných na politickej scéne, ako aj o tých, ktoré sa týkajú iných oblastí verejné-   ho záujmu. K jej funkcii, ktorá spoèíva v ich šírení, sa pripája právo verej-   nosti prijíma tieto informácie a myšlienky (pozri mutatis mutandis, už spomí-   naný rozsudok vo veci Sunday Times, Séria A, è. 30, str. 40, ods. 65). Súd nemôže   v tejto súvislosti akceptova názor vyjadrený v rozsudku viedenského odvo-   lacieho súdu, pod¾a ktorého poslaním tlaèe je rozširova informácie, zatia¾   èo ich interpretácia musí by ponechaná predovšetkým na èitate¾ovi...   42. En outre, la liberté de la presse fournit à l’opinion publique l’un des   meilleurs moyens de connaître et juger les idées et attitudes des dirigeants.   Plus généralement, le libre jeu du débat politique se trouve au coeur même   de la notion de société démocratique qui domine la Convention tout entière.   Partant, les limites de la critique admissible sont plus larges à l’égard   d’un homme politique, visé en cette qualité, que d’un simple particulier: à   la différence du second, le premier s’expose inévitablement et consciem-   ment à un contrôle attentif de ses faits et gestes tant par les journalistes   que par la masse des citoyens; il doit, par conséquent, montrer une plus   grande tolérance. Assurément, l’article 10 par. 2 permet de protéger la répu-   tation d’autrui, c’est–à–dire de chacun. L’homme politique en bénéficie lui   42. Navyše, sloboda tlaèe poskytuje verejnosti jeden z najlepších pro-   striedkov, ako pozna a hodnoti myšlienky a postoje vedúcich osobností.   Vo všeobecnosti, sloboda politickej diskusie je dokonca jadrom pojmu de-   mokratická spoloènos, ktorý dominuje v celom Dohovore.   Z toho vyplýva, že hranice prijate¾nej kritiky sú širšie u politika konajú-   ceho v tomto postavení ako u súkromnej osoby: na rozdiel od súkromnej   osoby sa politik nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich   èinov a konania ako zo strany novinárov, tak zo strany širšej verejnosti;   v dôsledku toho politik musí prejavova viac tolerancie. Samozrejme, èlá-   nok 10 ods. 2 umožòuje chráni poves iných, èiže každého. Politik ho (t.j.   právo na ochranu povesti) požíva tiež, a to aj vtedy, keï koná mimo rámca   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   aussi, même quand il n’agit pas dans le cadre de sa vie privée, mais en   pareil cas les impératifs de cette protection doivent être mis en balance avec   les intérêts de la libre discussion des questions politiques.   svojho súkromného života, ale v takomto prípade musia by požiadavky   tejto ochrany zvažované so záujmami slobodnej diskusie o politických   otázkach.   43. Le requérant a été condamné pour avoir utilisé certaines expressions   („opportunisme le plus détestable“, „immoral“, „dépourvu de dignité“) à   l’endroit de M. Kreisky, alors chancelier fédéral, dans deux articles de pre-   sse que la revue Profil, de Vienne, avait publiés les 14 et 21 octobre 1975   (paragraphes 12–19 ci–dessus). Ils traitaient de questions politiques   d’intérêt public pour l’Autriche et qui avaient soulevé de nombreuses et ar-   dentes discussions concernant l’attitude des Autrichiens en général, et du   chancelier en particulier, face au national–socialisme ainsi qu’à la partici-   pation d’anciens nazis à la direction du pays. Leur contenu et leur ton   étaient dans l’ensemble assez équilibrés, mais l’emploi, notamment, des   termes précités apparaissait de nature à nuire à la réputation de M. Kreisky.   Toutefois, s’agissant de M. Kreisky en sa qualité d’homme politique il   faut prendre en compte le contexte dans lequel s’inscrivaient ces articles.   Or ils avaient paru peu après les élections générales d’octobre 1975. Aupa-   ravant, beaucoup d’Autrichiens pensaient que le parti de M. Kreisky per-   drait la majorité absolue et se verrait obligé, pour gouverner, de s’allier avec   la formation de M. Peter. Ce dernier ayant fait, après le scrutin, l’objet de   révélations de M. Wiesenthal sur son passé nazi, le chancelier le défendit et   attaqua son détracteur, dont il qualifia les activités de „méthodes de ma-   fia“; d’où la vive réaction de M. Lingens (pararagraphes 9 et 10 ci–dessus).   Les expressions incriminées avaient donc pour toile de fond une contro-   verse politique post–électorale; comme le tribunal régional de Vienne le   constata en son jugement du 26 mars 1979..., dans cette lutte chacun utili-   sait les armes dont il disposait, lesquelles ne présentaient rien d’inhabituel   dans les durs combats de la vie politique.   43. Sažovate¾ bol odsúdený za použitie niektorých výrazov („najodpor-   nejší oportunizmus“, „nemorálne“, „nedôstojné“) voèi Kreiskému, vtedaj-   šiemu spolkovému kancelárovi v dvoch novinových èlánkoch uverejnených   vo viedenskom èasopise Profil 14. a 21. októbra 1975 (odseky 12 až 19).   Èlánky rozoberali politické otázky verejného záujmu Rakúska a vyvolali   poèetné a horlivé diskusie týkajúce sa všeobecného postoja Rakúšanov   a osobitne kancelára k národnému socializmu, ako aj k úèasti bývalých na-   cistov na riadení krajiny. Ich obsah a tón boli celkovo dos vyvážené, ale po-   užitie najmä už spomínaných výrazov mohlo poškodi poves Kreiského.   Pokia¾ však ide o Kreiského ako o politika, je treba vzia do úvahy kon-   text, do ktorého tieto èlánky zapadli. Vyšli totiž krátko po parlamentných   vo¾bách v októbri 1975. Predtým si ve¾a Rakúšanov myslelo, že Kreiského   strana nezíska nadpoloviènú väèšinu, a že na to, aby mohla vládnu, sa bu-   de musie spoji s formáciou Petera. Keï po sèítaní hlasov Wiesenthal od-   halil Peterovu fašistickú minulos, kancelár ho obhajoval a zaútoèil na na-   ctiutàhaèa (t. j. Wiesenthala), ktorého èinnos oznaèil za „mafiánske metó-   dy“; z toho pramenila ostrá reakcia Lingensa (odseky 9 a 10).   Za spornými výrazmi sa teda odohrával povolebný politický spor; ako   to konštatoval viedenský regionálny súd vo svojom rozsudku z 26. marca   1979..., v tomto boji použil každý zbrane, ktorými disponoval a ktoré nie   sú nièím neobvyklým v tvrdých zápasoch politického života.   Il importe de ne pas perdre de vue ces circonstances en appréciant, sous   l’angle de la Convention, la peine infligée au requérant et les motifs par les-   quels les juridictions internes l’ont prononcée.   Je dôležité, aby sa z poh¾adu Dohovoru nezabudlo na tieto okolnosti   pri hodnotení trestu uloženého sažovate¾ovi a dôvodov, pre ktoré ho vnút-   roštátne súdnictvo vynieslo.   44. En dernier ressort, la cour d’appel de Vienne condamna M. Lingens   à une amende; elle ordonna en outre la confiscation des numéros en cause   de Profil et la publication de l’arrêt...   44. S koneènou platnosou odsúdil Lingensa na pokutu viedenský od-   volací súd; okrem toho nariadil konfiškáciu príslušných èísel Profilu a uve-   rejnenie rozsudku...   Comme le relève le Gouvernement, les articles litigieux avaient déjà reçu   à l’époque une large diffusion. Si donc la sanction qui a frappé leur auteur   ne l’a pas à proprement parler empêché de s’exprimer, elle n’en a pas moins   constitué une espèce de censure tendant à l’inciter à ne pas se livrer désor-   mais à des critiques formulées de la sorte; le délégué de la Commission l’a   souligné à juste titre. Dans le contexte du débat politique, pareille condam-   nation risque de dissuader les journalistes de contribuer à la discussion   publique de questions qui intéressent la vie de la collectivité. Par là même,   elle est de nature à entraver la presse dans l’accomplissement de sa tâche   d’information et de contrôle (voir, mutatis mutandis, l’arrêt Barthold précité, sé-   rie A n° 90, p. 26, par. 58).   Ako zdôrazòuje vláda, sporné èlánky boli už vtedy znaène rozšírené.   Hoci trest uložený ich autorovi mu vlastne nezabránil vyjadri sa, predsta-   voval prinajmenšom nieèo ako cenzúru smerujúcu k tomu, aby ho nabudú-   ce odradil od takto formulovanej kritiky; zástupca Komisie to oprávnene   zdôraznil. V kontexte politickej diskusie by podobné odsúdenie mohlo od-   radi novinárov od toho, aby prispievali do verejnej diskusie o otázkach,   ktoré sa týkajú života spoloènosti. Rovnako môže bráni tlaèi pri plnení jej   informaènej a kontrolnej úlohy (pozri mutatis mutandis, už spomínaný rozsu-   dok vo veci Barthold, Séria A, è. 90, str. 26, ods. 58).   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   45. Les juridictions autrichiennes s’attachèrent d’abord à déterminer si   45. Rakúske súdy sa najprv snažili urèi, èi pasáže vytýkané Lingensovi   mali objektívne difamaèný charakter; prisúdili ho niektorým použitým vý-   razom: „najodpornejší oportunizmus“, „nemorálne“, „nedôstojné“...   les passages reprochés à M. Lingens revêtaient un caractère objectivement   diffamatoire; elles l’attribuèrent à certains des termes utilisés: „opportun-   isme le plus détestable“, „immoral“ et „dépourvu de dignité“...   Le prévenu avait plaidé qu’il s’agissait là de jugements de valeur émis   par lui dans l’exercice de sa liberté d’expression... Avec la Commission, la   Cour souscrit à cette thèse. De fait, le requérant avait dirigé ses critiques   contre l’attitude de M. Kreisky, à l’époque chancelier fédéral. Ce qui se   trouvait en cause n’était pas son droit de répandre des informations, mais   sa liberté d’opinion et son droit de communiquer des idées; les restrictions   autorisées par le paragraphe 2 de l’article 10 n’en demeuraient pas moins   applicables.   Obžalovaný (t. j. sažovate¾) sa odvolával na to, že v nich išlo o hodnotia-   ce úsudky, ktoré vyslovil pri výkone svojej slobody prejavu... Súd a Komisia   súhlasia s touto tézou. Sažovate¾ naozaj namieril svoju kritiku proti po-   stoju Kreiského v èase, keï bol spolkovým kancelárom. Sporné nebolo jeho   právo šíri informácie, ale jeho sloboda názoru a jeho právo rozširova myš-   lienky; obmedzenia, ktoré povo¾uje èlánok 10 ods. 2 zostali teda aplikova-   te¾né.   46. Les juridictions compétentes recherchèrent ensuite si l’intéressé   avait établi la véracité de ses dires; elles se fondaient sur l’article 111 par. 3   du code pénal (paragraphe 20 ci–dessus). Elles estimèrent en substance   qu’il existait différentes manières d’apprécier le comportement de M. Krei-   sky et que l’on ne pouvait logiquement prouver la justesse d’une interpréta-   tion à l’exclusion de toute autre; en conséquence, elles déclarèrent le requé-   rant coupable de diffamation...   46. Príslušné súdy potom skúmali, èi Lingens dokázal pravdivos svo-   jich tvrdení; opierali sa o èlánok 111 ods. 3 trestného zákona (odsek 20).   V podstate sa domnievali, že existujú rôzne spôsoby hodnotenia správania   Kreiského a že nemožno logicky dokáza správnos výkladu jedného vy-   lúèením iného; v dôsledku toho vyhlásili, že sažovate¾ je vinný z difamá-   cie...   Aux yeux de la Cour, il y a lieu de distinguer avec soin entre faits et juge-   ments de valeur. Si la matérialité des premiers peut se prouver, les seconds   ne se prêtent pas à une démonstration de leur exactitude. La Cour relève, à   ce propos, que les faits sur lesquels M. Lingens fondait son jugement de va-   leur n’étaient pas contestés, non plus d’ailleurs que sa bonne foi...   Pod¾a Súdu treba starostlivo rozlišova fakty a hodnotiace úsudky. Hoci   pravdivos faktov možno dokáza, hodnotiace úsudky nepripúšajú dôkaz   ich správnosti. Súd pri tejto príležitosti zdôrazòuje, že fakty, na ktorých   Lingens založil svoj hodnotiaci úsudok, neboli sporné ostatne o niè viac   ako jeho dobrý úmysel...   Selon le paragraphe 3 de l’article 111 du code pénal, combiné avec le pa-   ragraphe 2, les journalistes ne peuvent en pareil cas échapper à une con-   damnation pour des actes définis au paragraphe 1 que s’ils peuvent établir   la vérité de leurs assertions (paragraphe 20 ci–dessus).   Pod¾a èlánku 111 ods. 3 trestného zákona v spojení s odsekom 2 sa no-   vinári v takomto prípade môžu vyhnú odsúdeniu za skutky definované   v odseku 1, len ak môžu dokáza pravdivos svojich tvrdení (odsek 20).   Or, pour les jugements de valeur, cette exigence est irréalisable et porte   atteinte à la liberté d’opinion elle–même, élément fondamental du droit   garanti par l’article 10 de la Convention.   Pokia¾ ide o hodnotiace úsudky, je však táto požiadavka nerealizovate¾-   ná a sama osebe útoèí na slobodu názoru, ktorá je základným prvkom prá-   va zaruèeného èlánkom 10 Dohovoru.   D’après le tribunal régional de Vienne, la charge de la preuve découlait   de la loi et il n’incombait pas au juge, mais au législateur de l’alléger le cas   échéant... A ce sujet, la Cour rappelle qu’elle n’a pas à préciser à quelle   autorité nationale est imputable un manquement à la Convention: seule se   trouve en cause devant elle la responsabilité internationale de l’Etat (voir   notamment l’arrêt Zimmermann et Steiner du 13 juillet 1983, série A n° 66, p. 13,   par. 32).   Pod¾a viedenského regionálneho súdu dôkazné bremeno vyplývalo zo   zákona a nebolo úlohou sudcu, ale zákonodarcu, aby od neho prípadne   upustil... V tejto súvislosti Súd pripomína, že nie je povinný presne urèi,   ktorá národná autorita je vinná za porušenie Dohovoru: jediné èo je pre   neho dôležité, je medzinárodná zodpovednos štátu (pozri najmä rozsudok   vo veci Zimmermann a Steiner z 13. júla 1983, Séria A, è. 66, str. 13, ods. 32).   47. Des diverses considérations qui précèdent, il ressort que l’ingérence   dans l’exercice de la liberté d’expression de M. Lingens n’était pas „néces-   saire, dans une société démocratique“, „à la protection de la réputation   d’autrui“: elle se révèle disproportionnée au but légitime poursuivi. Il y a   donc eu violation de l’article 10 de la Convention.   47. Z predchádzajúcich rozdielnych úvah vyplýva, že zásah do výkonu   slobody prejavu pána Lingensa nebol „nevyhnutný v demokratickej spoloè-   nosti“ „na ochranu povesti iných“: ukazuje sa ako neprimeraný sledované-   mu legitímnemu cie¾u. Došlo teda k porušeniu èlánku 10 Dohovoru.   ...   ...   L I N G E N S c o n t r e L ’ AU T R I C H E       L I N G E N S p r ot i R A K Ú S K U   Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD JEDNOHLASNE   1. Rozhodol, že došlo k porušeniu èlánku 10 Dohovoru;   PAR CES MOTIFS, LA COUR, À L’UNANIMITÉ,   1. Dit qu’il y a eu violation de l’article 10 de la Convention;   2. Dit que la République d’Autriche doit verser au requérant 284.538 schil-   2. Rozhodol, že Rakúsko je povinné vyplati sažovate¾ovi 284 538,60 šilin-   lings 60... à titre de „satisfaction équitable;   gov... ako „spravodlivé zadosuèinenie;   ...   ...

© Rada Europy / Europejski Trybunał Praw Człowieka, źródło: HUDOC (hudoc.echr.coe.int), pozyskano 14.07.2026. · Źródło